Balancing and bilancing 2008

Upratala som si v hlave.
Pomaly si upratujem vo vzťahoch.
Som spokojná ako už dávno nie a bola som po väčšinu roka.
Harry mi ukázal, čo je dospelosť a ja ten objav nosím ako talizman.
Zistila som, že Život je jednoduchý.
A treba ho brať po malých krokoch.
Schudla som 10 kíl a nepribrala som naspäť.
Objavila som radosť z pohybu.
A z dobrého jedla.
Našla som priateľov.
A znovunachádzam svoju rodinu.

Pomaly sa začína ukazovať budúcnosť. Moja vlastná, čo si ju vyberiem sama.

A v týchto rokoch už viem, že nemusím spasiť nikoho, iba seba. A to dokážem.

Zlupujem ťa po vrstvách

"Jak jsme pronikali škrabkami do hloubky, uvědomovali jsme si, že vlastně ryjeme do historie."

Zlupujem ťa po vrstvách. Každá bolí o niečo menej. Najprv sa mi zdalo, že si odsekávam časti vlastného ja. Potom som si odrezávala iba vrchnú vrstvu kože. Bolelo to čoraz menej a menej. Hojilo sa to, chcela som, aby sa to zahojilo. Potrebovala som ťa vytrhnúť z vlastného tela. Bolo to nezdravé, zlé, ako dieťa mimo maternice. Ako dobrá vec, ktorá sa nepodarila. Ako šťastie, ktoré nikdy nemohlo byť naplnené. Bolí to čoraz menej. Už len máličko. Už len akoby zranená pýcha. To sa dá prežiť. To nie je nič. Akoby to ani neexistovalo. Teším sa, keď prídem k zlupovaniu starej, stvrdnutej kože, čo sa dá odstrihnúť bezbolestne. Už sme takmer tam. Ešte je to chrasta, čo vyzerá zaschnutá, ale ešte trošičku bolí keď ju chceš zlupnúť.
Ale to už vlastne dávno nie je tvoj problém.
A ja už viem, že to dávno bola bolesť, ktorú budem vedieť zvládnuť sama.

Anjel s diablom

prišli ku mne po bitke, kráčali po spálenisku, v prenikavom tichu aké nasleduje po bojovej vrave, rinčaní zbraní a nepríčetnom kriku a prináša podivnú úľavu - akoby hlboký výdych. Prišli ku mne špinaví, zakrvavení a unavení - anjel a diabol.
A anjel mi takto povedal: tvoje slzy neboli slzami zúfalej bezmoci ale slzami tvojho skutočného smútku a tvojho poznania. Tvoja bolesť nebola bolesťou umierania ale bolesťou, z ktorej sa narodí nový život. A teraz to už vieš - smútok bude navždy tvojou súčasťou. Treba ho prijať a ty to už dokážeš a je to tak dobre. Pretože vieš, že jediné, čo je naozaj dôležité, je počúvať tvoje skutočné pocity a riadiť sa tvojimi skutočnými želaniami. Len ak budeš nasledovať tvoje vlastné pocity, budeš šťastná a spokojná.
A teraz už vieš: aj pre teba existuje budúcnosť. Nech je akákoľvek, bude lepšia ako to, čo bolo predtým. Len nasleduj svoje srdce. Postupuj pomaly, krok po kroku.
Poznanie samoty je súčasťou dospelosti - tej čo nesie so sebou zodpovednosť a vlastné voľby. Ale človek si môže vybrať nebyť sám, lebo rodina a priatelia robia tento svet znesiteľnejším miestom. A láska.
A ty NEMUSÍŠ byť sama.
A diabol mi povedal: Ach hlúpa. Opúšťaš pohodlnú ilúziu, v ktorej si žila. Mohla si byť moja - tak radostne, tak dobrovoľne si kráčala do pekla, odmietajúc život, odmietajúc lásku, berúc si len malé bezpečné odrobinky namiesto veľkých kusov koláča. Pravá láska bolí, skončí, zraňuje, zomiera.
Hlúpa, hlúpa - pradie mi do ucha. Ako ti bolo príjemne, pohodlne a bezpečne v ružových obláčkoch ilúzií. Poď, poď - môžeš si ich kedykoľvek znovu vymyslieť. Pradie si, pradie, škrabkám ho po bruchu.
Zostanú tu so mnou - obaja. Ale už viem, ktorý má pravdu: keď budem nasledovať svoje srdce, vždy budem vedieť, čo je zlé a čo dobré. A môžem si vybrať. A teraz som si istá, že si budem vedieť vybrať správne.

Apokalypsa. Teraz.

Bijú sa vo mne moji anjeli s mojimi démonmi. Je to ľúty boj, nemilosrdná ruvačka. Vzduchom lieta perie, kde-tu aj celé krídlo, hnusné pařáty odseknuté ohnivým mečom, odporné kopytá iskria o ohnivé meče. Je to bitka na život a na smrť. Apokalypsa.
Lenže keď skončí, ja z nej vyjdem ako víťaz. Silnejšia, skúsenejšia, posilnená novým poznaním.
Zatiaľ však zúri boj. Všetko je pomätené. Anjeli nesú utrpenie, samotu a bolesť. Diabol má tvár ružovej klamnej ilúzie, v ktorej som žila - tak bezpečne, tak láskyplne. Tak zbytočne.
Každý druhý večer prelievam hektolitre hysterických sĺz. Nechám sa dojímať romantickými filmami, rumázgam nad zomierajúcimi matkami, šťastnými koncami, veľkými víťazstvami - tými čo sa stávajú neskutočným postavám z filmov. Zaplaťpánboh, že aspoň vianočná reklama na kokakolu ma už nedojíma. Prekladám to pohodovými stretnutiami s rodinou a priateľmi - láskyplnými stretnutiami s ľuďmi, ktorých som dlho nevidela. Zahrievajú srdce. A medzitým sa snažím nemyslieť. Celé hodiny chodím povonku. Nechávam na seba svietiť slnko, strašne mi chýbalo v posledných mesiacoch. Nechávam sa vyštípať od mrazu. Zalieza pod kožu, takmer až do kostí. Cítim. Aspoň ho cítim.
Chľastám. Aby som nejako zaplnila prázdno. Prázdno v srdci. A v byte. Je mojou vlastnou voľbou.
A keď skončí táto krvavá bitka, vyberiem si čosi celkom iné.

Nepočujem

Nie je dosť ticho, aby som počula vlastné myšlienky.
A možno dobre.
Aj tak sú príliš ohromujúce.

Satori na zastávke

No dobre. V skutočnosti to neboli žiadne ohňostroje v hlave, žiadne petardy a veľa rachotu a svetiel. Len také obyčajné novembrové ráno. Čakanie na autobus na zastávke, ako každý iný deň. Neotvorila sa obloha a nepozrelo na mňa božie oko, nenatiahla sa ruka anjela a nepodala mi tajnú knihu života. Len som tak pozerala som do blba a tá myšlienka ku mne proste prišla.

Život je jednoduchý.

Prekvapilo ma to. Zarazilo. Potešilo. Ktovie, prečo ma to doteraz nikdy nenapadlo.
Stačí len počúvať, čo človek v skutočnosti chce. A potom sa podľa toho chovať.
Koľko prekážok si len vieme do cesty naklásť. Koľko hlúpych obmedzení sami si stanoviť. Koľko zákazov, čo nás robia nešťastnými. Jediný, kto má v skutočnosti skomplikovať nám život sme len my sami.
Všetko je len naša osobná voľba.
A netreba sa báť. Keď to človek vezme krôčik po krôčiku, je možné takmer všetko.

Stratená

Stratila som cestu v lese. Je mi to ľúto. Bola to pekná cestička. Zelená, svietilo tam slnko. Kráčala som po nej rada. Spievala som si do kroku. Niekedy aj poskakovala. Od radosti.
A zrazu sa stratila.
A teraz trochu blúdim. Je to zelený pekný les. Ale slnko už nesvieti. Je pod mrakom. Necítim nebezpečenstvo. Nemusím sa ponáhľať.
Ale blúdim. Som sama a dosť zmätená. Priatelia zostali na ceste a neviem ich nájsť.
Možno ani nechcem.
Akoby som v tom lese niečo hľadala. Alebo niekoho.
Cítim, že je to správne. Nebojím sa. Trochu pochybujem. Občas je mi smutno samej.
Možno by som si mala sadnúť pod strom a len tak si trochu porozmýšľať. Ale nedokážem sa sústrediť.
Akoby som sa snažila chytiť niečo, čo poletuje tesne za hranicou vnímania.
Tesne za závojom plným šepkajúcich hlasov.
Nepočujem čo hovoria.