What E V E R of feLIsia bLU

Balancing and bilancing 2008

2009-01-05T23:39:00.002+01:00

Upratala som si v hlave.
Pomaly si upratujem vo vzťahoch.
Som spokojná ako už dávno nie a bola som po väčšinu roka.
Harry mi ukázal, čo je dospelosť a ja ten objav nosím ako talizman.
Zistila som, že Život je jednoduchý.
A treba ho brať po malých krokoch.
Schudla som 10 kíl a nepribrala som naspäť.
Objavila som radosť z pohybu.
A z dobrého jedla.
Našla som priateľov.
A znovunachádzam svoju rodinu.

Pomaly sa začína ukazovať budúcnosť. Moja vlastná, čo si ju vyberiem sama.

A v týchto rokoch už viem, že nemusím spasiť nikoho, iba seba. A to dokážem.

Zlupujem ťa po vrstvách

2009-01-03T23:04:00.007+01:00

"Jak jsme pronikali škrabkami do hloubky, uvědomovali jsme si, že vlastně ryjeme do historie."

Zlupujem ťa po vrstvách. Každá bolí o niečo menej. Najprv sa mi zdalo, že si odsekávam časti vlastného ja. Potom som si odrezávala iba vrchnú vrstvu kože. Bolelo to čoraz menej a menej. Hojilo sa to, chcela som, aby sa to zahojilo. Potrebovala som ťa vytrhnúť z vlastného tela. Bolo to nezdravé, zlé, ako dieťa mimo maternice. Ako dobrá vec, ktorá sa nepodarila. Ako šťastie, ktoré nikdy nemohlo byť naplnené. Bolí to čoraz menej. Už len máličko. Už len akoby zranená pýcha. To sa dá prežiť. To nie je nič. Akoby to ani neexistovalo. Teším sa, keď prídem k zlupovaniu starej, stvrdnutej kože, čo sa dá odstrihnúť bezbolestne. Už sme takmer tam. Ešte je to chrasta, čo vyzerá zaschnutá, ale ešte trošičku bolí keď ju chceš zlupnúť.
Ale to už vlastne dávno nie je tvoj problém.
A ja už viem, že to dávno bola bolesť, ktorú budem vedieť zvládnuť sama.

Anjel s diablom

2008-12-31T12:53:00.004+01:00

prišli ku mne po bitke, kráčali po spálenisku, v prenikavom tichu aké nasleduje po bojovej vrave, rinčaní zbraní a nepríčetnom kriku a prináša podivnú úľavu - akoby hlboký výdych. Prišli ku mne špinaví, zakrvavení a unavení - anjel a diabol.
A anjel mi takto povedal: tvoje slzy neboli slzami zúfalej bezmoci ale slzami tvojho skutočného smútku a tvojho poznania. Tvoja bolesť nebola bolesťou umierania ale bolesťou, z ktorej sa narodí nový život. A teraz to už vieš - smútok bude navždy tvojou súčasťou. Treba ho prijať a ty to už dokážeš a je to tak dobre. Pretože vieš, že jediné, čo je naozaj dôležité, je počúvať tvoje skutočné pocity a riadiť sa tvojimi skutočnými želaniami. Len ak budeš nasledovať tvoje vlastné pocity, budeš šťastná a spokojná.
A teraz už vieš: aj pre teba existuje budúcnosť. Nech je akákoľvek, bude lepšia ako to, čo bolo predtým. Len nasleduj svoje srdce. Postupuj pomaly, krok po kroku.
Poznanie samoty je súčasťou dospelosti - tej čo nesie so sebou zodpovednosť a vlastné voľby. Ale človek si môže vybrať nebyť sám, lebo rodina a priatelia robia tento svet znesiteľnejším miestom. A láska.
A ty NEMUSÍŠ byť sama.
A diabol mi povedal: Ach hlúpa. Opúšťaš pohodlnú ilúziu, v ktorej si žila. Mohla si byť moja - tak radostne, tak dobrovoľne si kráčala do pekla, odmietajúc život, odmietajúc lásku, berúc si len malé bezpečné odrobinky namiesto veľkých kusov koláča. Pravá láska bolí, skončí, zraňuje, zomiera.
Hlúpa, hlúpa - pradie mi do ucha. Ako ti bolo príjemne, pohodlne a bezpečne v ružových obláčkoch ilúzií. Poď, poď - môžeš si ich kedykoľvek znovu vymyslieť. Pradie si, pradie, škrabkám ho po bruchu.
Zostanú tu so mnou - obaja. Ale už viem, ktorý má pravdu: keď budem nasledovať svoje srdce, vždy budem vedieť, čo je zlé a čo dobré. A môžem si vybrať. A teraz som si istá, že si budem vedieť vybrať správne.

Apokalypsa. Teraz.

2008-12-28T19:13:00.006+01:00

Bijú sa vo mne moji anjeli s mojimi démonmi. Je to ľúty boj, nemilosrdná ruvačka. Vzduchom lieta perie, kde-tu aj celé krídlo, hnusné pařáty odseknuté ohnivým mečom, odporné kopytá iskria o ohnivé meče. Je to bitka na život a na smrť. Apokalypsa.
Lenže keď skončí, ja z nej vyjdem ako víťaz. Silnejšia, skúsenejšia, posilnená novým poznaním.
Zatiaľ však zúri boj. Všetko je pomätené. Anjeli nesú utrpenie, samotu a bolesť. Diabol má tvár ružovej klamnej ilúzie, v ktorej som žila - tak bezpečne, tak láskyplne. Tak zbytočne.
Každý druhý večer prelievam hektolitre hysterických sĺz. Nechám sa dojímať romantickými filmami, rumázgam nad zomierajúcimi matkami, šťastnými koncami, veľkými víťazstvami - tými čo sa stávajú neskutočným postavám z filmov. Zaplaťpánboh, že aspoň vianočná reklama na kokakolu ma už nedojíma. Prekladám to pohodovými stretnutiami s rodinou a priateľmi - láskyplnými stretnutiami s ľuďmi, ktorých som dlho nevidela. Zahrievajú srdce. A medzitým sa snažím nemyslieť. Celé hodiny chodím povonku. Nechávam na seba svietiť slnko, strašne mi chýbalo v posledných mesiacoch. Nechávam sa vyštípať od mrazu. Zalieza pod kožu, takmer až do kostí. Cítim. Aspoň ho cítim.
Chľastám. Aby som nejako zaplnila prázdno. Prázdno v srdci. A v byte. Je mojou vlastnou voľbou.
A keď skončí táto krvavá bitka, vyberiem si čosi celkom iné.

Nepočujem

2008-12-03T16:47:00.001+01:00

Nie je dosť ticho, aby som počula vlastné myšlienky.
A možno dobre.
Aj tak sú príliš ohromujúce.

Satori na zastávke

2008-11-27T18:21:00.003+01:00

No dobre. V skutočnosti to neboli žiadne ohňostroje v hlave, žiadne petardy a veľa rachotu a svetiel. Len také obyčajné novembrové ráno. Čakanie na autobus na zastávke, ako každý iný deň. Neotvorila sa obloha a nepozrelo na mňa božie oko, nenatiahla sa ruka anjela a nepodala mi tajnú knihu života. Len som tak pozerala som do blba a tá myšlienka ku mne proste prišla.

Život je jednoduchý.

Prekvapilo ma to. Zarazilo. Potešilo. Ktovie, prečo ma to doteraz nikdy nenapadlo.
Stačí len počúvať, čo človek v skutočnosti chce. A potom sa podľa toho chovať.
Koľko prekážok si len vieme do cesty naklásť. Koľko hlúpych obmedzení sami si stanoviť. Koľko zákazov, čo nás robia nešťastnými. Jediný, kto má v skutočnosti skomplikovať nám život sme len my sami.
Všetko je len naša osobná voľba.
A netreba sa báť. Keď to človek vezme krôčik po krôčiku, je možné takmer všetko.

Stratená

2008-11-25T22:11:00.002+01:00

Stratila som cestu v lese. Je mi to ľúto. Bola to pekná cestička. Zelená, svietilo tam slnko. Kráčala som po nej rada. Spievala som si do kroku. Niekedy aj poskakovala. Od radosti.
A zrazu sa stratila.
A teraz trochu blúdim. Je to zelený pekný les. Ale slnko už nesvieti. Je pod mrakom. Necítim nebezpečenstvo. Nemusím sa ponáhľať.
Ale blúdim. Som sama a dosť zmätená. Priatelia zostali na ceste a neviem ich nájsť.
Možno ani nechcem.
Akoby som v tom lese niečo hľadala. Alebo niekoho.
Cítim, že je to správne. Nebojím sa. Trochu pochybujem. Občas je mi smutno samej.
Možno by som si mala sadnúť pod strom a len tak si trochu porozmýšľať. Ale nedokážem sa sústrediť.
Akoby som sa snažila chytiť niečo, čo poletuje tesne za hranicou vnímania.
Tesne za závojom plným šepkajúcich hlasov.
Nepočujem čo hovoria.

Búrka v pohári vody

2008-11-18T23:30:00.010+01:00

Keď sa stratím sama vo vlastnej hlave, môže to byť nebezpečné. Dokážem samú seba ubiť takmer na smrť. Prebieha tam prudká hádka medzi rôznymi stranami, ktoré ani nespoznávam. Neviem kto sú tí neznámi ľudia a čo vlastne chcú. Dospelá osoba, čo si len tak sedí, s bohorovným kľudom a keby fajčila, tak má v ruke povýšenú cigaretu s dlhou špičkou, ako mávajú všetky femme fatale. Pubiška do toho neznesiteľne hystericky vrieska a nikto si ju nevšíma. Keby sa pridala matka, povedala by jej naštvaným tónom - hoď sa o zem a to by ju rozzúrilo ešte viac.
Je to patetické a hlúpe. Nebezpečné. Človeka to môže pohltiť, požuť a vypľuť ako smutnú pokrčenú figúrku.
Keď sa stratím vo vlastnej hlave, je tam teraz tma a ticho. Zima a dlhé čierne večery. Tmavé a strašidelné ako keď som v detstve prvýkrát uvidela smrť. A ľahko môžem zabudnúť, že tma nie je strašidelná. Môže byť aj priateľská a vidno v nej veci, čo na svetle nie. Dôležité veci, ktoré vidno len pri svite sviečky s otvoreným srdcom.
Búrka a tma, keď nám aj boh ukáže prostredník. Keď zabudneme, že za mrakmi vždy svieti slnko. Je proste tam, len ho nevidno cez hustú vrstvu oblakov. Ľahko je zabudnúť.

A vtedy si pomyslím, že hókus pokus piluli nechceme byť dospulí a vrieskam, že chcem späť všetky tie sny a ilúzie, čo som si toľké roky budovala.

Lenže
v skutočnosti
to nemyslím
vážne.

V skutočnosti už nechcem robiť kompromisy, čo sú pre mňa nevýhodné. A nechcem mať za priateľov ľudí, čo za to nestoja. Nestojím o nevyslovené prepáč, ktoré nikdy nepríde a ani to už nie je potrebné.
V skutočnosti chcem mať len svoj vlastný život. Vo svojej vlastnej hlave. Veď každá búrka raz prehrmí.

Kde som?

2008-11-08T21:51:00.003+01:00

Na ceste. Na ceste od starého života k novému. Je to fajn. Vždy sa mi páčilo cestovať.
Opúšťam staré vzory, staré modely a spôsoby myslenia. Nové sa ešte celkom nevykryštalizovali. Vidím len matné obrysy. Stojím na veternej ceste a snažím sa prebiť dopredu. Niekedy to ide ako po masle. Potom zasa ako v lete na saniach.
Páčievala sa mi tá neistota. Zamladi. Ten pocit, keď sa človek ráno zobudí, niekde ďaleko v šírom svete a pred sebou má celý deň naplnený neznámym Dobrodružstvom. Keď zabodne prst do mapy a povie si - tak sem by som chcel večer doraziť. Niekedy sa to nemusí podariť - niekedy sa vyskytne zaujímavé miesto, kde stojí za to zostať dlhšie, alebo sa vyskytnú problémy, alebo sa nedá zastaviť bo človek musí ďalej. Ale to vôbec nevadí. Na ceste je zaujímavá práve tá cesta. A ľudia, ktorých stretneme. A zážitky, ktoré získame.
Nebude to vždy príjemné, nebude každý deň slnečný, ale s tým treba rátať. Je tu totiž vždy možnosť, že všetko sa na dobré obráti. A práve to veľké Neznámo je na ceste vzrušujúce. A všetky tie dobré veci, ktoré nakoniec aj tak stretneme.
Len treba vykročiť. Treba sa pohnúť. A netreba sa báť.

Dušičková

2008-11-02T20:36:00.003+01:00

Milá mamička,

veľmi ťa obdivujem pre tvoju silu, hoci ty si nikdy nebola o nej presvedčená. Ja už ale viem, koľko sa jej v tebe našlo. Najviac na posledných trinásť rokov, keď už si o rakovine vedela. Ale bola si tu ešte pre mňa - celých trinásť rokov, navzdory tej chorobe.
A ešte viem, že všetky svoje rozhodnutia si urobila preto, že si bola presvedčená o tom, že sú dobré.
Mami, strašne si mi chýbala, často.
S láskou, a dnes už aj s odpustením pre nás obe,
Tvoja dcéra

Staré triko

2008-10-19T19:07:00.007+01:00

Musela som vyhodiť staré tričko. Už bolo celé deravé, šedivé a nedalo sa nosiť ani do pivnice. Odkladala som ho dlhé roky - niekedy od polovice 90. rokov. Pripomínalo mi spomienky, ktoré som zahodiť nechcela.
Bývali to parádne prázdniny, keď som sa poflakovala stopom po svete, zbierala jahody na farme v Anglicku, robila dobrovoľníčku v londýnskom kempe Tent City a potom precestovala celú Britániu a Írsko stopom. Prespávali sme kade-tade, stretávali skvelých ľudí a mali neuveriteľné zážitky. Veru, boli to najlepšie časti vysokoškolského štúdia.
Svojho času som o tom spísala knihu. Pri slávnostnej príležitosti digitalizovania starého trička som ju vytiahla a strávila pekný večer nad starými spomienkami. Bolo to príjemné stretnúť svoje mladšie, nadšenejšie, naivnejšie ja, ktoré ešte dokázalo vnímať svet s otvorenejšími, úprimnejšími a menej ironickými očami.

Vyhoďte ma z kola von!

2008-10-13T19:59:00.005+01:00

Kolo kolo mlynské

točilo sa znovu a znovu, nezmyselne a donekonečna. A my traja v ňom. Jeden dával, druhý dostával. Od jedného som dostávala, druhému dávala. Ešte sa aj rovnako volali, aj keď každý v inom jazyku. Dokola. Dokola.

za štyri rýnske

Veru, nestálo to ani za deravý groš. Karmický. Kruh. Nepustí. Nikto nesmel von, nikto nesmel dnu. Dokola. Dokola. Klapy klop.

kolo sa nám polámalo

Až som sa raz pustila. Zdvihla ruky k nebu a pustila ich von. Ten pocit slobody je úžasný, ako nás odstredivá sila spomaleným pohybom vymrštila každého na inú stranu. Zrazu sme voľní ako vtáci.

a do vody popadalo urobilo
BÁC
Zaplaťpánboh.

All the children sing:
Instant karma's gonna get you

Prestavba

2008-10-12T22:14:00.005+01:00

Rúcajú sa staré múry. Padajú nepotrebné priečky. Staviam nanovo. Na starých základoch. Je to chaos. Zmätok, strach, občas zdesenie do čoho som sa to vlastne pustila. Neistota. Pochybnosti. Zároveň vzrušenie z nového, širokého poľa možností a nových obzorov. Radosť. Hrdosť. Občas nejaké hádky. Nekonečné vymeriavanie. Nakoniec aj tak zistím, že všetko vyjde inak ako som si predstavovala. A možno lepšie.
Nahadzujem nový dizajn, nové vedenia, nových susedov a nové vzťahy. Nič nie je ešte zreteľné. Zatiaľ prestavujem a budujem. Je to pomalý a zdĺhavý proces.
Je to makačka prestavovať vlastné ja.

Nezvratný moment

2008-10-11T12:42:00.000+01:00

Sú také momenty, keď sa už nedá pokračovať. Ani ísť späť. Keď je už všetko stratené. Sekunda. Jeden pohyb. Jedno slovo. A všetko je inak. Všetko je jasné a rozhodnuté. A nedá sa s tým nič urobiť. Je koniec. Aspoň pre danú chvíľu.
Niekedy mi napadá, čo by sa stalo keby som v nezvratnom momente urobila niečo úplne iné. Ako by sa vyvinula situácia. Inak? Lepšie?
Keď uprostred prudkej hádky, jednou nohou už vo dverách, na polceste von - ku koncu všetkého, zrazu urobil krok ku mne a natiahol ruky akoby ma chcel objať a ja som ho prudko odstrčila.
Keby som sa objať nechala, skončilo by sa to inak? A lepšie?
Keď ma bývalý milenec pozval na pohárik slivovice na chlastačke kde sme sa náhodou naraz ocitli a ja som odmietla, príliš unavená neustálym tlačením na pílu v pocite, že je všetko v úplnom poriadku. Pritom o nič nešlo. Len o jeden pohárik slivovice a pár normálnych ľudských slov, ktoré by vlastne potvrdili, že je všetko v úplnom poriadku. Neskoro. Predtým už bolo príliš veľa iných pohárikov a premiera vlastného pocitu úžasnosti v skvele padnúcich sexi šatách. Odmietla som a už sa to nedalo zvrátiť. Bohužiaľ, bolo by sa to skončilo inak. A lepšie.
A potom to všetko prehrmí a možno príde ďalšia chvíľa, keď sa dá povedať pár ľudských slov. Keď pochopím, že objatie od nesprávneho človeka nemá cenu. Keď sa dá všetko naporiadok.
A nabudúce si dám lepší pozor na nezvratné momenty.

Posledný kúsok leta

2008-09-24T20:10:00.002+01:00

na najjužnejšom cípe Európy

And now for something completely different

2008-09-16T12:20:00.004+01:00

How not to be seen?
By lying on the beach
Far far away
from this cold

Smrť

2008-09-14T11:29:00.005+01:00

Je prirodzenou súčasťou života. Ale nechceme to vedieť. Zakrývame si pred ňou oči, odsúvame ju od nás ako najďalej sa len dá. Veď kto by už zvládol dívať sa do tej hrôzyplnej nekonečnej čiernej prázdnoty, v ktorej sa rozprestiera. Tak odkladáme starých a chorých do nemocníc a do domovov dôchodcov, kde zomierajú sami, obklopení cudzími ľuďmi, z ktorých každý je v momente svojej smrti sám, vlastne to inak ani nemôže byť, len to podržanie za ruku to možno trošku uľahčí, tak ako každé podržanie za ruku v hociktorom ťažkom momente života. Uľahčí ale neodoberie celé to nepredstaviteľne ťažké a strašné bremeno.
A potom nás zrazu prekvapí. Zaskočí. Vydesí. Na smrť. Lebo ona príde. Čaká tam. Nikto sa jej nevyhne. A nevieme čo s ňou. Je neznáma, nespoznaná, strašidelná a čierna. Nevideli sme zomierať babičku. Nevideli sme ju mŕtvu ležať v prednej parádnej izbe celú noc so zapálenými sviečkami. Smrť je niečo vzdialené, s čím nechceme mať nič spoločné.
A potom zomrie niekto blízky. A namiesto toho, aby sme s radosťou oslávili jeho nádherný, plnohodnotný, láskyplný, pracovitý život, plačeme sami nad sebou. Nad vlastnou smrteľnosťou, nad vlastným prázdnym životom, ktorý nám možno napĺňal, a teraz sa znovu pred nami v plnej svojej nezmyselnosti rozprestrel a vyzerá ešte horší než tá desivá čierna prázdnota, ktorú zatiaľ nepoznáme.
Tak si teda poplačme, bude nám chýbať milovaná osoba. A potom sa snažme Žiť. A poriadne.

(Death and Cats © Paul Kidby)

Ujo Marian miloval život

2008-09-11T20:37:00.005+01:00

A my všetky deti v rodine sme milovali jeho. Bol zábavný, vtipný a vždy sa nahlas smial. Keď som bola malá, chcela som ho za frajera. Naučil ma moje prvé slovo - gól. Vykrikoval ho pri futbale alebo hokeji a ja som ho po ňom nadšene opakovala. Nejapne vtipkoval pri pohreboch a vo vážnych chvíľach. Robil si žarty z tety, ktorá krívala po tom ako v mladosti havarovali s frajerom na motorke.
Posledný kanadský žartík si urobil život z neho. Odišiel do práce a ako blesk z modrého neba ho skosil infarkt.
Predstavujem si ho, ako sedí v nebeskom bare s mojou matkou a jej bratom, otcom a popíjajú na naše zdravie. Smeje sa tam na celé kolo a znervózňuje anjelov.
Toľko smrti. Že či ma neotupila? Nestupila zmysly? A cit? Hádam nie. Len som sa naučila, že na ľudí treba spomínať s láskou, s jemným smútkom. A bolesť časom pominie.
Prišla mi na rozum tá scéna z Tisícročnej včely - keď pochovávali starého Pichandu. Zima bola, snehu všade, šmýkalo sa. Nuž sa chlapi pošmykli, truhla sa dolu brehom spustila, za ňou aj muzikanti s trúbami a basami, aj smútoční hostia. A všetci sa nasmiali, až sa za brucho chytali. Najhlasnejšie starý Pichanda v nebi.
Veru, tak to má byť. Na ľudí čo milovali život treba spomínať s láskou a úsmevom. Málo je takých na svete.

Trinásta komnata

2008-08-29T19:19:00.004+01:00

Nechtiac som ju otvorila. A s prekvapením zistila, že do nej zatváram svoje vlastné srdce. Hádžem mu popod dvere odrobinky. Väčšinou ho ale ignorujem.
Nesmelo zaklopalo zvnútra na dvere. Ohlásilo sa, že je tu. Že keby som bola taká láskavá a začala si ho viac všímať. Tiež má svoje potreby. Už ho to nebaví byť ignorované a zabudnuté v tej tmavej zatuchnutej miestnosti. Ešte stále bije. A že by sa chcelo poriadne rozbúšiť.
Nepríjemné. Neviem čo s tým. Staré vzorce sa neosvedčili. Nové ešte nemáme. Zostáva dúfať, že teraz, keď je už otvorené, tak sa nám podarí nejakú cestu nájsť.

Koniec-koncov trinástu pevnosť sa mi darí zdolávať vcelku úspešne.

Intimita

2008-08-23T18:46:00.004+01:00

Len sa tak poflakovať nahí po byte. Pred nami kopa voľného času, keď nič nemusíme a môžeme hocičo - otvoriť si ďalšiu fľašu vína, rozprávať sa, ležať vedľa seba - čítať si a občas sa len tak letmo dotknúť, roztopiť trochu čokolády a dať si dezert z telíčka toho druhého. Nekonečnekrát sa milovať. Vášnivo, hlučne a rýchlo. Pomaly, nežne a nenáhlivo, keď už je najdôležitejšie zo všetkého byť spolu, a tak si vychutnať každý dotyk, každý pohyb a nakoniec vieme, že sme tak blízko pri sebe, ako sa len dá. Je to ako návrat domov, do starej známej milovanej zeme, tam, kde je človeku najlepšie na svete.

Z rodinného albumu

2008-08-21T21:14:00.002+01:00

Našla som ju v rodinnom albume. Medzi idylickými fotografiami rozosmiatych detí - bratrancov a sesterníc, čiernobielymi spomienkami na detstvo a mladosť ľudí, ktorí sú už farební a oveľa starší.
Na zemi pred tankom sedia mamin brat, sestra a švagriná (a ešte nejaká neznáma pani :-). Len taký malý prejav odvahy. Fascinuje ma to a teší. Z nejakých smiešnych dôvodov som na nich hrdá.

Domov

2008-08-20T21:16:00.004+01:00

Vždy viem, že som sa vrátila domov, keď zavŕzga bránička a kráčam hore sieňou po betónovom chodníčku. Zhlboka dýcham ten vzduch - vonia ako nikde inde: zmesou kravských koláčov na ceste, napíleného dreva, pokosenej trávy a horskej čerstvosti. Takmer čakám, že sa na mňa z gánku usmeje stará mama alebo mama. Nakuknem do kuchynského okna, či sú doma.
Kuchyňa sa takmer nezmenila už celé roky. Vždy sa nám tam najlepšie vysedáva. Tu sa vždy stretneme a odtiaľto sme vyšli. Všetci to vieme a máme to zapísané niekde hlboko v duši. Možno aj v génoch. Vždy vysedávame v kuchyni. Najradšej.
Odtiaľto pochádzam. Tu vyrástla mama a jej súrodenci. V dome, ktorý postavili starí rodičia vlastnými rukami. Za ním polia, ktoré obrábali vlastnými silami.
Už dávno nežijú. Aj život sa tu už v mnohom zmenil. A v niečom ostáva rovnaký - človek sa narodí, vyrastie, založí rodinu, živí sa poctivou prácou, generácie sa striedajú. Najprirodzenejšia vec na svete. Pevný rytmus.
Odtiaľto pochádzam. Je to pre mňa nesmierne dôležitý pocit, že to viem.

Nočná mora

2008-08-14T22:01:00.004+01:00

Ako nočná mora, čo poletuje za noci v tuneli bez konca, zdalo sa mi, že si svetlo. Ako nočná mora, čo ju priťahuje horúca lampa. Ako nočná mora čo splašene búši o žiarovku až sa spáli.
Ako nočnú moru neónová lampa, tak si ma priťahoval. Studené, biele svetlo.

Až svitol deň a s ním ostrý, teplý, slnečný jas.

Ale pre nočné mory slnko nesvieti.
Niekedy v noci mora priletí. Hľadá svoju neónovú lampu.
Strašidelná. Smutná.
Zas je tu.

The Hours

2008-07-31T10:17:00.004+01:00

Hodiny som si nedávno znovu pozrela. Udreli.

Laura Brown: It would be wonderful to say you regretted it. It would be easy. But what does it mean? What does it mean to regret when you have no choice? It's what you can bear. There it is. No one's going to forgive me. It was death. I chose life.

Laura Brown urobila rozhodnutie. Rozhodla sa ako samostatný dospelý človek, ktorý vie, že musí svoj život žiť tak, aby bol aspoň znesiteľný. Lebo nikto na tom svete ho za ňu žiť nebude - ani manžel, ani deti, ani susedka.
Laura Brown opustila svoje deti. Odišla od svojej rodiny. Život jej detí to nepochybne poznačilo.
Lenže aj ony museli raz vyrásť a dospieť a pochopiť, že dospelý človek musí robiť rozhodnutia, ktoré môžu niekomu ublížiť. Ale ktoré sú preňho najsprávnejšie.
A samozrejme niesť následky svojho konania celý ďalší život.

Virginia Woolf: You cannot find peace by avoiding life, Leonard.

Clarissa Vaughn: I remember one morning getting up at dawn, there was such a sense of possibility. You know, that feeling? And I remember thinking to myself: So, this is the beginning of happiness. This is where it starts. And of course there will always be more. It never occurred to me it wasn't the beginning. It was happiness. It was the moment. Right then.

A von! (Invasion of Privacy)

2008-07-27T21:03:00.001+01:00

Do môjho domova vtrhla horda barbarov. Vtrhli ako bez pozvania , hoci si jasne pamätám ako som ho vyslovila: Vitajte! A nevyzúvajte sa.
Nevyzuli sa. Zablatenými topánkami dupali po čistej dlážke, po kobercoch a po nábytku. Ako barbari na malých čiernych poníkoch, ako divé šelmy na chlpatých labách s obrovskými pazúrmi. Driapali, šklbali, ničili. Nemali úcty k súkromiu a k osobným veciam.
Tvrdili, že sú príbuzní, priatelia, mláďatá, o ktoré sa treba postarať. Doniesli danajské dary. Žiadali, aby som ich nachovala a napojila. A potom vulgárne chľastali, žrali, grgali, rozlievali a rozmŕvali po podlahe. Súložili na kuchynskom stole. Nemali žiadne zábrany. Ráno som našla hovno pod posteľou.

A VON!

Nakúpim čistiace a dezinfekčné prostriedky, povysávam, vydrhnem, pozmývam, navoniam. Vykúpem, očistím, vyriadim.
A už nikdy nevyslovím žiadne pozvanie proti svojej vôli.

Len si tak

2008-07-20T18:52:00.007+01:00

Len si tak ugrilovať
Len si tak posedieť
Len si tak porozprávať
Len si tak vypiť dobré víno
Len si tak vychutnať lahodné jedlo
Len si tak pozrieť, ako vyšiel mesiac

Len si tak vychutnať chvíľu s ľuďmi srdcu najbližšími a užiť si pohodu, ktorú priniesli.
Len si tak osláviť, že je človek o rok skúsenejší, múdrejší a bohatší o nové zážitky, vedomosti a chvíle keď sa mohol schuti zasmiať.

Len si tak vychutnať.

Prišli priatelia a doniesli dary. Dary, kvôli ktorým sa kamarátka ponorila do obchoďáku, kam normálne nechodí, a zažila pekelnú chvíľu, keď bola presvedčená, že už nikdy nenájde cestu von spomedzi Baťu, Mekdonalda a Reservedu. Dary, kvôli ktorým vykonali zložitú konšpiračnú stratégiu, zahŕňajúcu ich ukrytie v mojej vlastnej skrini bez toho, aby som ich tam našla. Dary, ako marinády na grilované mäso od výmyslu sveta, vytvorené z čírej radosti a láske ku grilovaniu. Dary ako pol litra čokoládovej zmrzliny, a keď píšem čokoládovej, myslím ČOKOLÁDOVÚ - obsah kakaa dakde medzi 70 a 80%. Dary, ktoré doniesli do môjho domova. Dary, o ktoré sa človek môže podeliť. A keď si tak sedí pred druhou hodinou v noci, pri šiestej fľaši vína a príjemnom rozhovore s najlepšími ľuďmi na svete a spokojne spiacou mačkou na kolenách, tak je presvedčený o tom, že môže byť kľudne aj

luckiest bastard in the world

Učím sa chodiť

2008-07-16T21:38:00.003+01:00

Novú sukničku som si včera ráno obliekla, len takto pod kolená krátku, s prísľubom a volánikmi lemovanú. A k nej som si obula nové topánky, špicaté a elegantné, veru celkom dospelácke, na opätkoch ako sa patrí na riadnu ženu. Postavila som sa pred zrkadlo a takmer som zdúpnela od údivu, bo čo nevidím - dakto mi hádam nohy ukradol a za krajšie vymenil. Vynadívať som sa nemohla - koľká krása a elegancia, opálené štíhle lýtka, hádam ani moje nie sú.
Márnosť nad márnivosť. Nezostala nepotrestaná. Hneď pri bráne som vysoký opätok elegantnej ženy do mriežky v rohožke pri bráne zasekla, len tak zabrnelo. Hej zaprela som sa druhým opätkom, že ten prvý vytiahnem, bohužiaľ som netrafila na pevnú zem ale rovno medzi vedľajšie mriežky. Tak si tam stojím, načisto zaseknutá, krok nemôžem urobiť, až mi smiešno prišlo. S veľkým odhodlaním som nakoniec opätky vyslobodila a vykročila do nového dňa.
Učím sa chodiť na vysokých podpätkoch, ako sa na dospelú elegantnú ženu patrí. Bolí to, ale zúbky zatnem a idem. Občas sa ešte dakde zaseknem, občas musím otlaky zalepovať. Ale čo človek neurobí pre pekné lýtka a vlastnú eleganciu. Pekný je ten svet z tejto vyššej perspektívy. Nevadí, že to občas trochu bolí.
Veď človek má vždy na výber. Našťastie. Môže si obuť ľahké radostné a kvietkované cvičky, v ktorých si len tak s ľahkou nohou do sveta vybehne a veselo si poskakuje. Alebo elegantné špicaté topánky s opätkom, čo si vyžadujú uvážený krok, vystretý chrbát a ľahko vážnu sukničku k tomu. Len treba dávať pozor na mriežkované rohožky. Verím, že raz príde čas, keď ich budem prekonávať s prehľadom a ľahkou eleganciou.

Nedeľa s Vyholenou na balkóne

2008-07-13T20:21:00.003+01:00

Veľmo fajné čítanie toto:

"Každá z nás sa občas cíti ako tá najsprostejšia sliepka omega – keď alfy okolo nás hlcú tučné pandravy, a my, omegy, hľadajúc aspoň omrvinky, naprázdno bijeme otlčenými zobákmi o betónový dvor, až nám hlavy brnia." - môžem k tomu iba dodať, aj to perom majsterky.
Dá sa stiahnuť tu. A kúpiť tu.

Opäť v obľúbenom mestečku

2008-07-09T21:40:00.005+01:00

Autobus vytáčal zákruty na serpentínach medzi Hliníkom, Sklenými Teplicami a Banskou Štiavnicou a mne napadlo, že sa mi do života vkradli rituálne udalosti, ktoré prichádzajú s rovnakou istotou ako jar, leto, jeseň, zima, narodeninová grilovačka alebo popíjanie vareného vína na vianočnom trhu: májová chlastačka v Prahe a letné návštevy v Banskej Štiavnici.
Sú príjemné tieto rituálne udalosti. Istota, že sa človek má na čo tešiť. Keď sa vezie tým svojím životom po kľukatej ceste, občas je mu zima, keď niekto otvorí okno, občas horúco, keď sa okno nedá otvoriť, občas si prisadne nepríjemný spotený cestujúci a potom zasa sympatický mladík. Niekedy sa človek bezstarostne vezie v nablýskanom kabriolete s vetrom vo vlasoch a niekedy sa na starom kráme zadrie motor a treba ho pracne znovu roztláčať. Vezie sa cez dediny a mestá, občas pribrzdí a vychutnáva, ale väčšinou sa vozí po tých istých dôverne známych miestach, trochu nudných ale bezpečných.
A potom je tu tá istota, že niekde po pár zákrutách sa znovu vynorí to šarmantné mestečko s dôverne známymi a obľúbenými krčmami, kde si človek dá svoje obľúbené jedlá a nápoje. Napríklad kapučíno s najväčšou čapicou čo som kedy videla. A tam strávi pár leňošivých, bezstarostných, opulentných dní. A možno trochu turistických, ak sa mu chce.

Účastníci zájazdu:
Best FrJENd
Šachový Majster
Rýchlô Striebro alias Kráľ Kremnice

Veru, drsnô je to s poriadnymi chlapmi. Žiadne ľahké romantické prechádzky, popoludňajšie kapučínko, dobré obedy, nákupy v TrotuArte a krátke poznávacie vychádzky do okolia.
Ale pekne:
vyprážané rezne
drsná turistika

fáračka do bane

fernetové a horcové smršte

po polnoci pravidelný prídel Alice in Chains a Tři sestry a škrtiče pytóny v miestnych hospodách s koženými kreslami

a voľne pohodené čierne leopardy

Strana 123, 5. veta

2008-07-03T00:30:00.000+01:00

Odpisujem. Od týchto dvoch ľudí: jeden, druhý.

Piata veta na strane 123 v knihe, ktorú práve čítam. Zapáčila sa mi, tak je tu. Podobne šialená ako moja momentálna nálada:
"I like this song," said Luna, swaying in time to the waltz-like tune, and a few seconds later she stood up and glided on to the dance floor, where she revolved on the spot, quite alone, eyes closed and waving her arms.
J.K.Rowling: HP and the Deathly Hallows
(Jo, s Harrym som ešte neskončila. Ani zďaleka.)

Moji guru

2008-07-02T22:35:00.001+01:00

V terajšom úseku života mám týchto guru:

Elena a Eva

ktoré ma naučili všeličo o šatičkách, botičkách, vzťahoch a iných dôležitých veciach v živote ženy. Odhalili mi tajomstvá ako Význam krátkej sukne pre mužov, Prečo sa treba narúžovať pred každou dôležitou (bojovou) udalosťou a Ako získať sebavedomie z mačacích konzerv.

Ester R. a jej pani matka

ktoré ma naučili všelijaké užitočné kuchynské vecičky, dozvedela som sa načo sú kuchynské nožnice, čosi o význame mrazáku v živote domácnosti a ako urobiť francúzsky dresing na šalát. Od Ester sa učím vychutnávať dobré jedlo, aj keď v tom má prsty aj BestFrJENd.

jeden Učiteľ

ktorý ma vedie na ceste pri driftovaní späť.

Olga Šípková

od ktorej viem čo-to o endorfínoch a radosti z pohybu. A ukázala mi, že pri športovaní sa fakt chudne.

Harry Potter

od ktorého viem, načo je človeku v živote puberta. A čo sa stane, ak sa ju človeku podarí prežiť.

Len chvíľu

2008-07-01T23:55:00.003+01:00

Čistila som si zuby natiahnutá na lehátku na balkóne. Dvadsať minút, poctivo, ako každý večer. Svietili hviezdy a mesto už pomaly stíchlo, takto okolo polnoci. Mačky si vylihovali na stále ešte teplých dlaždiciach a vychutnávali si čerstvý vzduch po horúcom letnom dni. Aj ja som si vychutnávala čerstvý vzduch. Moje kvety voňali.
Zahľadela som sa na ozdobné vlysy na fasáde nášho soc.real. domu. Že aké sú pekné. A zrazu som si spomenula na teba. A útržok nejakej debaty, ktorú sme viedli. O dlaždiciach na balkón.
- Jo, ty žluté a bordové by se ti tam hodili, je to taky taková socrea - povedal si niečo v tom zmysle.
A zrazu som prudko zatúžila, aby si tu bol so mnou. Naliehavo, neodbytne.
A v ďalšej chvíli ten pocit preč.
Fyzická vzdialenosť medzi nami sa nezmenila. Vždy bola rovnaká, len som to nechcela vidieť.
A tá druhá vzialenosť tiež.
Len
ma
už
prestala
bolieť.

Najkratšia noc

2008-06-21T23:09:00.005+01:00

Ani sa človek nenazdá a začne svitať. Priatelia sa prepíjajú cez siedmu fľašu vína, jazyk sa pletie, na povrch sa vynárajú najskrytejšie veci, úprimnosť v zle vyartikulovaných slovách. Usmievam sa do svitu dohasínajúcej sviečky. Jej slabé svetlo už aj tak stráca zmysel v rýchlo sa rozjasňujúcom dni. Studené modré ráno a na streche vyspevuje drozd z plného hrdla.
- Tenorista! - vykríkne naňho Môj obľúbený renesančný človek aj napriek tomu, že niektoré hlásky sa nepodarí celkom vysloviť. - Ticho tam buď, tenorista!
Idem si naliať ďalší bavorák. Nechce sa mi spať. Už nie. Je modré letné ráno. Za protiľahlým domom už tuším vychádzajúce slnko. Farebné svetielka blednú v rannom šere.
Usmievam sa. Je to prísľub krásneho letného dňa. Ešte nezačal, ale už ho tušiť. Už človek cíti budúcu horúčavu čo rozpáli dlaždice na balkóne a spotí opaľujúce sa telíčko v plavkách. Ale v skutočnosti ma ešte chladí ranná sviežosť. Je to ako príslub samých príjemných vecí - domácej zmrzliny s letným ovocím, červeného melóna a bosých nôh namočených do vody. Sladkého leňošenia, vylihovania, čítania. Je to ako prísľub dobrého života.
Prežili sme krátku tmavú noc, trochu chladu a už je tu opäť svetlo a teplo. Znovu sa rozjasní a príde ráno.
Ale letné noci nebolia. Do letnej noci sa človek môže ponoriť ako do hebkého zamatu - hladká ho na koži ako letná láska, ako milenec bozkáva celé telo. V letnej noci sa človek prechádza vonku pod hviezdami, pri vode, kde všetko vonia a tiché zvuky sú upokojujúce. Za letných nocí je skoro škoda spať.
A potom príde bledomodrý úsvit.

Po povrchu

2008-06-17T19:44:00.006+01:00

- Ako sa máš?
- Dobre, nič zásadné neriešim.
- To ti závidím - povedala kamarátka a potom sme celý večer rozoberali jej rozpadávajúce sa manželstvo.
Občas ma zarazí, ako málo ľudia berú ohľad na vlastné city keď ide o vlastné citové záležitosti.
A pritom niekedy stačí položiť jednoduchú otázku:
Čo vlastne v skutočnosti chceš? Čo by si skutočne potrebovala?
Áno, otázka je to ľahká. Ťažká je samozrejme odpoveď.
A pritom by stačilo počúvať samého seba. A byť k sebe úprimný.
Moja pubiška by napríklad potrebovala nové kvietkované balerínky. Len tak si našuchnúť na nohu a vybehnúť do letného dňa - za priateľmi do krčmy, poskakovať si po letnom rozpálenom asfalte, pozorovať svoj tieň a tešiť sa z nich. A zopár veselých tričiek k tomu. Sukničky už má.
Veru, začalo nás baviť nakupovať - moju pubišku aj moju dospeláčku - nesmierne nás to baví.
Stala sa totiž taká vec: schudla som. A to o jednu až dve konfekčné veľkosti. Nemám si čo obliecť, všetko mi je veľké. A baví ma to. Prvýkrát v živote sa cítim vo svojom telíčku dobre. Prvýkrát ma bavia krátke sukničky, elegantné topánky a sexi tričká. Prvýkrát v živote som pekne opálená.
Veru, mám vcelku jasno, čo by som skutočne potrebovala:
- kvietkované balerínky
- veselé tričká
- tú peknú kabelku čo som minule videla v obchode, možno aj tú druhú
- zopár parádnych nových veľkých hlinených kvetináčov na balkón
a potom ešte:
- plávať v mori a vyhrievať sa na slnku
- chodiť celé dni po horách
- jesť jahody, čerešne, maliny a melóny
- zamilovať sa.
Veru - kĺžem sa po povrchu a je to pre mňa zásadné.

Day of Tripping

2008-05-31T17:04:00.013+01:00

Chcela som ísť domov, ale sesternica sa rozhodla, že pôjdem s nimi na výlet. Celý večer som vyhľadávala dopravné spojenia k rôznym hradom a zámkom podľa po rusky napísanej turistickej brožúrky o hradoch a zámkoch v Čechách. Ako najrýchlejšie a najvýhodnejšie sa javilo vlakové spojenie k zámku Zbiroh. V živote som ten názov nepočula. Bolo mi to jedno. Tak poďme. Obliekla som si nové krátke letné šatičky a rozhodla sa, že si to užijem.

Ukázalo sa, že výhodné spojenie nás vyhodilo na vlakovej stanici, asi 5 kilákov od dediny. Samozrejme všetci miestni to vedeli a stihli autobus, čo ich tam odviezol, kým my sme si pozerali spoje naspäť. Veru, niet nad to, vybrať sa niekam a nepozrieť sa predtým do mapy.
Vybrali sme sa peši a cestou sme stopovali - ja s mojou neterou. Kupodivu nám zastala pani a zobrala nás všetkých štyroch - sesternicu s jej mužom a dcérou a mňa - do dediny.
Prvé čo sme našli bola Zámocká krčma. A v nej utopenci. A čapovaná plzeň. S posolstvom na dne.
Vysvitlo, že známok nebol donedávna známy preto, lebo bol vo vlastníctve armády. Od nej ho kúpila súkromná spoločnosť Gastro Žofín (niežeby som jej chcela robiť reklamu, len ma fascinuje ako malebne to znie). Tá ho opravila a snaží sa na ňom zarobiť. Ponúka v ňom hotelové izby a láka turistov do expozícií plných falzifikátov a odkazov na jeho pohnutý osud tým, že púšťa do médií rôzne legendy o zamínovanej studni plnej tajomstiev.

No dobre, v skutočnosti pohnutú históriu mal. A mierne zábavnú. V stredoveku si ho posúvali rôzne šľachtické rody z rúk do rúk. Okrem iných ho vlastnili aj Karel IV, Zikmund Lucemburský a Rudolf II, podľa toho mu dali nick zámok troch cisárov, hoci pochybujem, že tam niektorý z nich vôbec zavítal. Pochmúrne nasvietené expozície, ktoré asi mali evokovať temný stredovek, však mali naznačovať jeho dlhú a bohatú históriu. Premyslene rozmiestnené a efektne nasvietené v pravej chvíli vykukovali "kamenná" busta Karla IV, faksimile Kroniky Vyšehradskej, glóbus Rudolfa II. (narodili sme sa v rovnakom znamení - Ruda a ja). Potom prišla svetlejšia a zábavnejšia časť, keď v časoch prehnitej buržoáznej demokracie zámok skončil v rukách železiarskeho a železničného podnikateľa baróna Bethel Henry Strousberga. Ten ho najprv prestaval a to vo veľkom búracom štýle bez ohľadu na pôvodné usporiadanie alebo akékoľvek cenné alebo zaujímavé časti. Potom skrachoval a veľkolepo prestavaný a zariadený zámok rozobrali veritelia. Vrátane celej oranžérie.

Ďalší majitelia Colloredo-Mansfeldovci ho prenajímali, okrem si tu prenajal sálu ako ateliér aj Alfons Mucha. Jeho prítomnosť spoločnosť Gastro Žofín využila do posledného špiku, ktorý z neho dokázali vysať. Jedna sála bola venovaná Muchovi ako slobodomurárovi, Dan Brown by chrochtal blahom. Ďalšia Muchovi ako maliarovi, vrátane nekvalitných replík jeho diel cez pol steny. Vo veľkej sále, ktorá mu slúžila ako ateliér, a dnes ju prenajímajú na chľastačky, aby hostia mohli pojesť a popiť v prítomnosti Veľkého Ducha, vytvoril Slovanskú epopej a oponu pre miestnych ochotníkov, ktorá však bola pre ich divadlo príliš veľká. Dnes visí tam.
Cez druhú svetovú v Zbirohu sídlili esesáci (viď zamínovaná studňa a všelijaké svinstvo čo do nej pohádzali). Potom patril armáde, ktorá tam umiestnila Veľké Ucho Tamaru, bo silicitová skala na ktorej je postavený, bola akusticky veľmi priaznivá.
Veru tak - Ucho počuje, Oko vidí.
Vskutku zábavný výlet. Zbytok dňa sme trávili čakaním na rôzne spoje, aby sme sa odtiaľ vôbec dostali domov. Bo ešte nás čakalo Khamoro. Ale to bol už zas celkom iný trip.

Kill your darlings

2008-05-30T21:49:00.006+01:00

Koľko je takých ľudí a vecí. Už ich nepotrebujeme, ba obťažujú nás a ich prítomnosť nás skôr ťaží ako teší. Napriek tomu sa ich nevieme zbaviť. Prirástli nám k srdcu, milovali sme ich, dlho nám boli milé. Knihy, staré lásky, obľúbené hrnčeky čo už popraskali a nedá sa z nich piť, staré tričká prederavené na toľkých miestach, plyšové medvedíky, zajace. Nevieme čo s nimi. Nemáme to srdce zavrieť ich do igelitového vreca a postaviť ku kontajneru. Ale keď sa ich konečne zbavíme, zrazu sme o niečo ľahší a máme v srdci viac miesta pre nové a dôležitejšie veci a ľudí, ktorí nám namiesto bolesti dajú aj lásku.

Kill your darlings.

Čo sa človek nenaučí na medzinárodnej konferencii.
Tacitné vedomosti. Vieme sa bicyklovať, uvariť dobré jedlo, smiať sa na plné kolo nákazlivým smiechom. Nevieme to naučiť iných ľudí tak, že im to opíšeme a vysvetlíme. Treba im to ukázať a byť s nimi aby to od nás odkukali. A my odkukáme od iných ďalšie nové veci. Ako si užívať život a tešiť sa z maličkostí. Vidíme ten spokojný výraz a šťastný úsmev. Elektronická komunikácia znehodnocuje tieto informácie a vedomosti. A pritom ich vraj máme 90 percent. Nestačí len icqvákať a mailovať, blogovať a podcastovať. Pri tom človek neodčíta tie jemné vrásky na čele, keď sa tomu druhému niečo nepáči alebo ten ironický úškrn keď sa pokúša o neslušný vtip. Strácame to. Strácame dôležité znalosti a informácie.
Digitálni domorodci už ich možno nebudú mať. Aj keď budú mať iné veci. Video z vlastného narodenia na YouTube. Prvý bozk odoslaný z mobilu na mobil medzi všetkými kamarátmi. Všetky intímne informácie na MySpace. Tony prekecaných večerov uložených na serveri Skype. Pocit, že informácie patria všetkým.
Veru, my digitálni imigranti sa im musíme prispôsobiť. A nájsť si cestu k tomu, ako im vysvetliť, čo si počať s tými novými informáciami. REVOLÚCIA, kričal mladý dynamický Kocourek z publika. Veru tak, asi prežívame revolúciu. Niečo podobné, ako vtedy, keď Gutenberg vytlačil svoju prvú knihu.

No nič. Ešteže zostali zahrádky pod gaštanmi, kde si človek môže dať cez obednú prestávku malé pivko namiesto dezertu k obedu. Spadol mi na stôl malý pichľavý gaštan. Vlastne len taký prísľub pichľavého gaštana, lebo v skutočnosti nikomu neublíži.

International News from Prague

2008-05-29T19:49:00.004+01:00

České pivo, hermelín aj bramboráčky pod gaštanmi stále skvelé.
Slovenský kamarát nespokojný s prácou v stoke, hľadá si novú.
Kanadsko-pražská sesternica v rozvodovom konaní.
Bulharská sesternica v ťažkej pohode. To sa naučila od cigánov. Etnologička.
Kanadsko-slovensko-český synovec v čajovni. Neter v Indii.
S bulharskou neterou hovoríme po slovensko-bulharsko-rusko-anglicky. Manželovi bulharskej sesternice nerozumiem kedy prikyvuje áno a kedy nie. Inak nič moc nehovorí.
Kanadský študent na návšteve nemá ruku, ale tiež je v pohode.
Arabská káva z džezvy každé ráno.
Medzinárodná konferencia už tradične skvelá. Aj chľastačka na Révovém nádvoří.
Kmene digitálnych imigrantov a digitálnych domorodcov sa objavili v našej civilizácii.
Vraj som mala počúvať starú mater, že dievky z našej rodiny si nemajú čo začínať s Čechmi alebo katolíkmi. Vždy to zle dopadne.
Žižkovský prízvuk sa vraj pozná aj angličtine.
Cigánsky festival Khamoro bol úžasný.

Vonku

2008-05-25T21:49:00.006+01:00

Teplý a slnečný deň. Horká chuť piva z plechovky, o ktorú sa delíme na zastávke. Tráva šteklí bosé nohy. Hojdajúci sa svet pod privretými viečkami. Teplé lúče slnka na kolenách. Sladkohorký bavoráček z porcelánového pohára. Mokré ruky keď vyťahujem fľaše z chladiaceho vedra. Obrovský krík medovky a na ňom umelá húsenica. Zmes hlasov priateľov a nad ňou detský krik. Ryšavý kocúr, čo si potme prišiel ukradnúť kus opečenej klobásky.

Bedminton s detskými raketami a číra radosť z pohybu. Pot na čele a smäd uhasený bohviekoľkým bavorákom. Modrý súmrak, z ktorého sa vynára zvuk nákladného vlaku čo prefrčí okolo a preruší rozhovor. Teplo z ohňa na bosých nohách, ktorým už zvečera bolo trocha chladno. Chuť dobrôt opečených v pahrebe. Známe a milé tváre a pocit, že som presne tam, kde mám byť. Nerovná cesta potme domov.

Márnim čas

2008-05-20T20:27:00.003+01:00

Márnim svoj čas. Po večeroch čítam rozprávky namiesto zmysluplnej literatúry, alebo aspoň nejakého inteligentného časopisu. Týždeň aj Reflex ležia nepovšimnuté na stole. A ja ležím s mačkou a Harry Potterom na bruchu a obe si pradieme blahom.
Trucujem. Nechcem tu byť na tom svete. Tak utekám do iného. Je mi tam strašne dobre, viem ako to skončí, v rozprávkach vždy dobro zvíťazí. Je to istota. Je to humor a sranda. A deti vždy nakoniec zistia, že najdôležitejšie na svete sú priateľstvo a odvaha. A láska. Ale zatiaľ som len pri štvrtom dieli, tak moment, ešte nie, len tak trochu. Viem to, čítam to už piatykrát. Alebo ktorý.
Kto povie, čo má zmysel? A ako správne tráviť svoj čas?
Ja viem, ono sa zas vyčasí, vyjde slnko, uvarím si kávu a prečítam aj Reflex. Pôjdem von medzi ľudí. Zas niekedy. Ono to príde. Nebojte nič.
A teraz si idem dočítať kapitolu pred spaním. Hermione si vyšla na bál s Krumom a Ron žiarli.

Pražský gýč jak bič

2008-05-11T21:07:00.010+01:00

Město vidím veliké
jehož krása kýče se bude dotýkat.

Kde pivo prúdom potečie a pod každým gaštanom ho načapujú

i v každej krčme dobré bude

a preto veselo a dobre tam bude každému.

Májový pražský reset

2008-05-11T20:53:00.002+01:00

Žila som z tej pohody ešte celý týždeň. Doniesla som domov mier v duši, z toho rozkvitnutého, slnkom zaliateho májového mesta. Len tak som sa poflakovala s ľuďmi, ktorí sú v pohode a neriešite s nimi nič zásadnejšie len to, do ktorej krčmy pôjdete najbližšie na pivo a ďalšie jedlo. A samozrejme ešte všetky ostatné zásadné otázky života, vesmíru a vôbec, ak sa vám zrovna chce, lebo inak s nimi môžete aj v pokoji mlčať a nikto sa necíti trápne. Je úžasná táto česká dovednosť postaviť výčap a stôl s lavicou pod každý rozkvitnutý gaštan.

Jar v Lednici

2008-04-26T21:25:00.007+01:00

Veru, aj do Lednice už prišla jar.

Tá príjemne sešlá kvázigotika sa celá rozžiarila medzi jarnými kvetmi a v jarnom slnku.

V niektorých častiach odhodila omietku a vysvitlo, že aj zámok je len obyčajný tehlový dom.

A jar sa predrala všade. Aj do parku. Aj na strechu.

Aj Ružene Šípkovie do okna.

Zasnežila minaret. Podľa neho vymysleli ceruzku.

Ale vtáky na jazere to nezaujíma. Hniezdia si pokojne ako každý rok.

A hniezdi si aj zopár ďalších stavieb voľne pohodených v krajine.

Veru, v Lednici je jar. A inak nič nového. Chvalabohu.

V odlesku hviezd

2008-04-18T19:51:00.001+01:00

Moja sestra občas pácha dobré skutky na zlepšenie karmy a berie ma do svojej party. Sú to skvelé ženy. Staršie odo mňa, skúsené, životaznalé, inteligentné, vtipné a krásne. Vedia všetko o umení a kultúre, partnerských vzťahoch, deťoch, najnovších trendoch v móde a najvhodnejšom odtieni rúžu čo sa mi hodí. Vzhliadam k nim s obdivom a rešpektom. Vždy som pri nich ako mladšia sestra.
Až do nedávna som si ani poriadne neuvedomovala, že sa vlastne stretávam s partiou Umelkýň. Úspešná Šéfredaktorka, úspešná Filmová Režisérka a Spisovateľka, úspešná Divadelná Kostýmová a Scénická Výtvarníčka, úspešná Autorka a teraz aj Divadelná Režisérka a Scenáristka, a dokonca aj Okulťáčka - tiež úspešná.
Stála som pred divadlom s Výtvarníčkou, zdravili ju prichádzajúce hviezdy divadelného sveta a ona sa na nich žiarivo usmievala. Bola som oslepená hviezdnym odleskom, ktorý sa všade naokolo rozžiaril. Premiéra.
Myslela som, že to bude katastrofa. Že to budem musieť nejak pretrpieť, kým to budem môcť ísť osláviť pohárom vína a jednou-dvoma jednohubkami. Príjemne ma to prekvapilo. Dalo sa na to pozerať. Neviem, či vďaka tomu svalovcovi, čo sa motal na scéne okolo Herečky alebo vďaka téme, ktorá je pre nás ženy proste taká - všeobjímajúca. No nič.
Režisérka od nás dostala kyticu kvetov. Pri ich kupovaní som sa krátko zamyslela čím to je, že už začínam nosiť kvety do divadla a či to znamená, že aj ja by som mala dosiahnuť Niečo Výnimočné.
Na recepcii nalievali výborné víno. Výrazné, ťažké, talianske, červené ako divadelná opona akú si predstavujem v La Scale. Krájali tam aj šunku - ťažkú, mastnú a červenú. Každý cítil ten odlesk hviezd. Aj manžel Filmovej Režisérky a Spisovateľky, ktorý začal vyhlasovať, že on chce byť amatérsky herec. Jeho odhodlanie trvalo až po ponuku, že ho zoznámia s vyhláseným režisérom vyhláseného amatérskeho divadla, ktorý chľastal pri vedľajšom stole.
Prišli aj televízne štáby. Schovali sme sa s Výtvarníčkou a Okulťáčkou mimo svetla kamier a rozoberali témy ako regresná terapia a numerológia. Pri tom som zpovzdálí sledovala štáb známej smotánkovej blondýny, ktorý natáčal veľmi mladý fotogenický pár ako si naberá na tanier jednohubky, zatiaľčo vedľa neho stála Režisérka úplne nepovšimnutá.
Večer v odlesku hviezd. Aaaaaaaaaaaaaaaach.

Prišlo ku mne uplakané dievča

2008-04-13T19:32:00.000+01:00

Prišlo ku mne uplakané dievča. Celá sa topila v horúcich slzách. Bezútešne, beznádejne, bezkonečne.
Občas chodí. Vždy príde nečakane a bez opýtania. Neberie ohľad či ide nevhod.
Už dlho nebola.
Plakala a plakala. Jej trinásť rokov plávalo v slaných slzách. Bolo jej ľúto vlastnej matky, tej čo ju počala, lebo nevedela čo si počať s vlastným životom. A potom ju opustila. Bez výstrahy. Oplakávala stratené detstvo, príliš zaťažené starosťou, o ktorej nemala potuchy. Plakala za pubertou, ktorá nebude. Ktorá nebola. Plakala a plakala.
Neutešovala som ju. Nehovorila, že je už veľká a nepatrí sa jej plakať. Nenahovárala, že všetko bude zase dobré. Nechala som ju oči si vyplakať.
Prikryla som ju veľkou bezpečnou páperovou perinou po starej materi. Plakala až do vysilenia. Kým neprišiel unavený bezsenný spánok.
Veď keď svitne ráno, ona zase vstane a život pôjde ďalej. Už to vie. Iné jej nezostáva, len opäť vstať a začať nový deň.

Hovorím neznámym jazykom

2008-04-06T19:53:00.003+01:00

Rozprávam asi neznámym jazykom, takým čo nikto nikdy nepočul a nerozumie. Skúšam aj pomaly a nahlas. Zrozumiteľne. Čoraz hlasnejšie. A stále nič. Jazyk z inej neznámej planéty. Možno galaxie.
Vznikajú z toho podivné nedorozumenia.
Niekto, na kom mi záleží, si myslí, že som ho označila za hovado. Bóóóóže, bóóóóže, virtuálna láska pre vás nikdy nemôže byť hovadom. Môžete ju iba milovať. A potom nenávidieť, lebo máte zlomené srdce. Úľavou je, keď príde ľahostajnosť, aspoň viete, že láska je preč. Aj nenávisť, ktorá nie je jej opakom, lebo tým je ľahostajnosť. Akurát objektívny postoj nie je možné zaujať. K vašej virtuálnej láske. K mojej virtuálnej láske. Vaša mi je ukradnutá.
Niekto, na kom mi záleží úplne najviac, si myslí, že ho budem môcť milovať. Niekto, koho milujem ale nemôžem sa milovať s ním. Chcela som mu povedať, že už môže ísť. Ale vyznelo to ako - prosím, prosím, zostaň navždy tu so mnou a nechaj si odo mňa lámať srdce. To je tá jazyková bariéra. Budem sa musieť naučiť povedať rázne a hlasné zbohom. Ktovie ako to vyznie.
Niekto, na kom mi vôbec nezáleží, si myslí že mi na ňom záleží. To je ale jednoduchá záležitosť nekompatibilných komunikačných protokolov. Debugging by bol príliš namáhavý a výsledok by aj tak neodstránil celkovú systémovú nekompatibilitu. Little big bug zasvinil môj systém opäť na jeden večer množstvom nevyžiadaných informácií. Nejak na chvíľu prestal fungovať antivír. Už je opäť úspešne deaktivovaný, ale zanechal tu zopár zničených súborov. Chcelo by to fakt tvrdý reset.
Tuším si najlepšie rozumiem s chlpatou beštiou eldiablom, keď na seba mňaučíme pri dverách - čau - mňau, čauu - mňauuu, čaúú - mnaúúú.

Jar

2008-03-30T19:30:00.002+01:00

Niekedy zabúdam, že už prišla. Tak aby som nezabudla.
Že ľady sa už dávno roztopili.

Stromy už kvitnú. A pučia.

Aprílová tráva vyzerá ako by ju niekto počarbal zvýrazňovačom.

A všade kvitnú kvety. Len tak samé od seba.

Všedné zázraky

2008-03-16T21:41:00.006+01:00

Boh má rád Zuzanu.
Celý týždeň bolo hnusne. V piatok lialo celý deň a vyzeralo to, že už sa nikdy nevyčasí. V pozvánke na oslavu jej narodenín stálo: "Jedine že by pršalo. Ale pršať nebude."
Vraj sme ju k tej oslave dotlačili. Tak si to máme vyžrať. S radosťou. Je to najlepšia kuchárka akú poznám v strednej Európe a mojom priľahlom okolí, varí s láskou, fantáziou a vtipom.
V sobotu ráno svitol nádherný deň. S modrou oblohou bez mráčika, so slniečkom, ktoré hrialo tak, že sa dalo sedieť vonku v krátkych rukávoch, bez vetra, hoci mláky z predošlého dňa už boli vysušené. Všedný zázrak na obyčajný deň, ktorý sa stal výnimočným. Ktorý sme si urobili výnimočným. Tak ako vždy, keď sa stretnú priatelia, už ten fakt sám o sebe stačí na oslavu.
Menu:
Aperitív: gin tonic v kockách
Predjedlá: hermelín s orechovo-bylinkovou plnkou
Losos s dvomi druhmi bylinkového masla
Slaninkové závitky plnené sušenou slivkou alebo olivou
Hlavné jedlo: grilované mäso v dvoch druhoch marinády
Šalát: rukolový s avokádom a pomarančom
Dezert: rakvičky so šľahačkou a čokoládovými hviezdičkami sme si zhlobili.
Veru, oslávenkyňa si plne zaslúžila svoju zázračnú pivno-čokoládovú kyticu. Známe své lidi.
Kocky gintonicu ako aperitívu sme hojne miešali s vínkom, čo nám zabezpečilo pomerne rýchlu smrť. K tomu trochu slnka na hlavu, vôňa z grilu, jasný deň, slnko zapadajúce za nízke mraky a party prenesená do tepla izby. Ale keď sa vám s niekým dobre sedí, je celkom jedno kde ste.
Rozbili sme dva poháre. To je znamenie, že to bude dobrá grilovacia sezóna. Práve bola dôstojne zahájená.

Jaj, a brankár Sasu Hovi strelil gól.

Atonement

2008-03-16T21:07:00.005+01:00

"Túžila mať minulosť niekoho iného, byť niekým iným, ako úprimná Fiona, s nepoškvrneným životom siahajúcim do budúcnosti a srdečnou, široko rozvetvenou rodinou so psami a mačkami, čo majú latinské mená, ktorej domov tvorí vychýrené centrum umelcov v Chelsea. Fiona nemusela urobiť nič, len žiť svoj život, kráčať vpred a čakať, čo sa jej prihodí. Ona sama zrejme prežije svoj život v jedinej miestnosti a navyše bez dverí."
Ian McEwan: Pokánie

Opustil ma Palec

2008-03-10T20:22:00.004+01:00

Opustil ma Palec.
Dosť ma to šokovalo.
Vraj už ho to so mnou nebaví. A že ho zanedbávam. Neumývam, nekrémujem, nelakujem. Je samý mozoľ lebo naňho nedávam pozor. Že už má dosť tých škrabancov od mačiek. Chcel by voňať mydlom, pravidelne byť pestovaný, chce svoju dávku nechtíkovej indulony ráno a večer. Občas nejaký vkusný lak - decentný perleťový na všedný deň a hravo trblietavý na flám.
Že si našiel inú ruku, presne tam zapadá, chýbal tam už dávno. Budú ho tam pestovať ako v rukavičke, žiadne omrzliny, žiadne šrámy. A ten výber lakov čo tam majú! Tam si ho budú vážiť a starať sa oň. Pravidelne ho namažú Zaslúži si to. Tam mu bude konečne dobre.
Tak sa šokovane dívam na svoj kýpeť. Je odpudivý, nechutný. Ako s ním pôjdem medzi ľudí? Budú si hovoriť - aha, to je tá mrzáčka. Tak jej treba, nestarala sa, nemazala, nelakovala. Zanedbávala, čo mohla iné čakať. Môže si za to sama. Je to jej vina. Iba jej.
Veru, neviem teraz čo si počať. Bez Palca nie je žiadny život. Bez Palca nie je zábava. Bez Palca neviem jesť, neviem piť, neviem žiť. Neviem vychutnávať. Neviem ako budem grilovať. A dvíhať poháre s pivom. Bez palca nie je Život.
Povedal, že ma bude chodiť navštevovať. Že dáme pizzu a pivo. Ugrilujeme dáku flákotu. A trochu sa pobavíme. Už ho vidím ako príde s tým čerstvým lakom lesknúci sa šťastím. A mne iba pripomenie ako mi chýba, aký je život prázdny. A bude jasné, že patrí úplne inam. K iným štyrom prstom, k úplne inej ruke, na ktorú prirástol, ktorej je súčasťou. A patrí iba jej. Bude tam s ním. Vždy. Prítomná.
Kde tak zohnať nový Palec? Je nejaký obchod, kde mi ho predajú všetkými desiatimi? Či radšej z druhej ruky?
Znechutene zízam na svoj kýpeť. Je odpudivejší tým viac, že si za to môžem sama. Vždy mi bude pripomínať, aká som hlúpa, sebecká a bezohľadná. Dá sa s tým naučiť žiť. Ale aký život?
A. Je. To. Iba. Moja. Vina.

Nočné dumky

2008-03-09T01:02:00.004+01:00

Sú také dni. Keď život prekĺzava pomedzi prsty a všade je prázdno a ticho. Pozorujem čas ako plynie a ignorujem pocit, že by som mala niečo urobiť. Deň plný plánov, ktoré nakoniec nikdy neuskutočním. Myslím na ľudí, ako mi chýbajú, ale ignorujem telefón, nikomu nevolám, nikomu nepíšem. Nie som smutná, nie som veselá. Som proste prázdna. Ako keby som v taký deň ani nebola.
Vonku vietor rozfukuje dažďové kvapky a nízko nad zemou visia ťažké sivé mraky. Rozkopávam malé chumáče chlpov a prachu ale nepustím sa do upratovania. Ignorujem pocit hladu, až kým ma neprinúti urobiť nejaké jednoduché a rýchle jedlo. Na chvíľu si zdriemnem a zobudím sa o štyri hodiny unavenejšia a prázdnejšia než predtým. Púšťam si dobré filmy ale čochvíľa ma omrzia a tak ich ani nevnímam. Len tak zabíjam čas. V pondelok to budem ľutovať.
Ignorujem silný pocit, že mi ktosi chýba. Ignorujem smutnú pravdu, že trestám iba sama seba keď sa mu vyhýbam. Ignorujem neurčitý smútok z nenaplneného sľubu a malej nádeje, že sa niečo mohlo začať znovu a inak. V ignorácii som majster, cvičím sa v nej dlhé roky.
Budúci týždeň dostanem import rakvičiek z Prahy. Ešteže sa môžem aspoň na niečo tešiť.

Set Them Free

2008-03-06T20:43:00.003+01:00

Neviem kde berieš tú drzosť.
Vyhodiť ma z prvého miesta vo svojom srdci.
Nebyť tu pre mňa vždy keď si spomeniem.
Netráviť všetok svoj voľný čas iba so mnou.
Neuspokojiť sa s tým málom čo dostávaš a nechcieť už viac.
Drzák drzý. Sebecký. Bezohľadný.
No tak si teda choď. A hlavne buď taký šťastný, ako len dokážeš.
Ja si tu trošku podupem nožičkami a ručičkami od zlosti. Poplačem za všetkými tými perfektnými dňami, čo sme spolu strávili. Za tvojou bezmedznou láskou. Za tou ilúziou čo si mi dával celé tie roky a teraz si ju berieš preč. Vyzúrim sa. Vytrucujem.
A potom už budem schopná dopriať ti to tvoje šťastie z celého svojho okoralého srdca. Tešiť sa s tebou, lebo si to zaslúžiš ako nikto iný na tom svete. A držať všetky svoje palce nech to vydrží a budete žiť šťastne až kým nepomriete.

NEdotýkanie

2008-02-28T22:50:00.008+01:00

Videla som kačky kráčať po hladine jazera, ponárali zobáčiky pod vodu a pritom si vykračovali po povrchu, ako malí bohovia. Kráčali po hladine akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, aj keď trošku neisto, ale krok za krokom, blana za blanou, zob zob. Prinášali zvesti o dobe nedotýkania.
Nedotýka sa ma tvoje ticho.
Nedotýka sa ma pozvanie od môjho milého nekompatibilného buggera.
Nedotkol sa ma slzopudný film, ktorý rozplakal každú. Koho by už len nerozľútila nenaplnená láska.
Nedotkla som sa priateľa, ktorý už patrí inej žene a tak by to bolo bezpečné. A zároveň unfair. Túžila som po tom dotyku. Namiesto toho som odišla.
Nedotkol sa ma staničný úvodník. Som teraz mačací človek. Nikoho sa nedotýkam, nič sa nedotýka mňa.
Okrem mojich beštií chlpatých. Dupú po mne. Šlapú. Škriabu a hryzú. Vyskočia mi na kolená aby preliezli na nejaké lepšie miesto. Usalašia sa mi na novom župane. Odídu preč.
Môžu. Aj tak nemám na výber.
A už nikto iný.

Terra incognita?

2008-02-22T22:17:00.003+01:00

Ľady sa pohli. Tie obrovské ľadovce, ktoré narástli za tie dlhé roky, dni, minúty a sekundy môjho života, plné ticha, ignorácie, osamenia, bolesti a zlosti, sa začali hýbať. Pomaly driftujú. A ja driftujem s nimi. Vpred. K niečomu, čo sa nazýva Budúcnosť. Ukázalo sa, že aj ja môžem mať Vlastnú Budúcnosť. Prekvapivé.
Akoby zasvietilo slnko. A spôsobilo súkromné globálne oteplenie v mojej vlastnej hlave. Pôsobí blahodárne na môj ekosystém. Zrazu je mi stále teplejšie.
Driftujem vpred a väčšinou o tom ani neviem. Niekedy ešte tvrdohlavo dupem na odpor a vykrikujem - Ja nedriftujem! Driftujte si sami. Ja si zostanem tu, na mojej bezpečnej kryhe. Kde môžem zahnať trudnomyseľnosť farebnou loptou alebo inou hračkou.
Ale nepomôžem si, driftujem.
Už sa mi pred očami začína skladať nejasný obraz. Ako puzzle. Niektoré časti už sú hotové, niektoré kocočky musím pohľadať, vymiesť zo zabudnutých kútov, vypýtať ich požičané od najbližších, priateľov, bývalých aj budúcich lások a ľudí, ktorých už nikdy v živote nechcem stretnúť.
A pomaly sa vynára nápis:

Hic sunt ~~leones~~ felises

Breaking and Trespassing

2008-02-10T18:32:00.000+01:00

Ráno som otvorila oči, zistila, že je ďalší krásny deň a rozhodla sa, že musím ísť na dlhý výlet. Aj chlpaté beštie cítia vo vzduchu jar, zúfalo sa pýtali von. Obliekla som si na pyžamo sveter a prvýkrát tento rok si dala ranný čaj na balkóne. Potom som napakovala do arabskej placky trochu zeleniny so syrom, pribalila dva štvorčeky 70% čokolády a vyrazila. Na kopec nad mestom.
Najprv som chcela kopírovať cestu mestskej dopravy, ale potom zvíťazila tá jedna dobrodružná bunka čo mám a občas si vyskočí, a tak som sa vydala po neznámych chodníčkoch. Preliezla som ponad železničnú trať a potom pomedzi domy, ktoré rastú na úpätí kopca a čoraz vyššie ako vinič po daždi. Prešla som okolo novostavieb a namiesto asfaltky si vybrala lesný chodník, ktorý viedol okolo domu a pomedzi záhrady. Lenže udržiavané záhrady sa postupne zmenili na opustené záhrady a mňa napadlo, že tie polorozpadnuté záhradné búdky musia byť ideálne bývanie pre ľudí, čo nemajú kde byť. Chodník sa postupne zužoval, zmenšoval a zrazu skončil pred plotom. A v plote diera. Bezstarostne som ju preliezla, skôr preto, lebo sa mi nechcelo vracať pomedzi tie schátrané záhradky. Vôbec ma nenapadlo, že leziem niekam DNU, odkiaľ nemusí byť cesta VON. Tak som sa tam chytila trochu do pasce. Zrazu som bola v niečej záhrade, majiteľa už pravdepodobne nemala, ale to neznamenalo, že nemala aj obyvateľov. Trochu som sa začala báť, trochu som si nadávala a trochu som sa na sebe bavila. Nakoniec som našla bráničku a za ňou voľnú cestu VONKU. Ale bolo to privysoko. Nikdy som nevedela preliezať ploty.
Zrazu ma napadla šialená myšlienka. Moja babička mala kedysi dom v tejto lokalite. Možno som u nej na návšteve. Netušila som kde to presne bolo ani ako vyzeral, prišla som do rodiny dávno po tom, ako jej ho vyvlastnili. Pobavilo ma to. Nahlas som sa zasmiala. Skúšala som nájsť inú cestu von. Nakoniec som našla ďalšiu dieru v plote. Pomerne malú a zarastenú tŕnistým krovím. Prebila som sa von. Uff.
Adrenalín ma odniesol až na vrchol kopca. Dala som si varené vínko, utrela si spotené čelo a dala si štvorček kvalitnej čokolády. Potom som už chodila iba po známych alebo značených chodníkoch. Niekedy človeku dobre padne, keď môže ísť za šípkou a vie čo sa nachádza za najbližšou zákrutou. Niekedy treba prejsť celé serpentíny a neskracovať si cestu, lebo čo keď cesta je cieľ? Cesta bola ľudoprázdna. Nahlas som si pospevovala "zas jsi tak smutná - kdo se má na to koukat - nic jíst ti nechutná - v hlavě máš asi brouka ... snad jsem to zavinil jááááááááááá". Nie že by mi bolo smutno, ale práve mi to hralo do uška.
Na rybníku medzi poloroztopeným ľadom plávali kačky ako malé operené ľadoborce. Zastavila som sa na placku a potom som chodila a chodila, hore kopcom a dolu kopcom, až kým som myslela, že mi nohy odpadnú. Ale to už som bola doma.

Monster of Silence

2008-02-10T18:09:00.001+01:00

Vyrástla medzi nami Obluda Ticha. Objíma ma svojím hnusným, šupinatým, ľadovým telom a zatína do mňa svoje drápy. V tom tichu počujem tú vzdialenosť, čo narástla medzi nami. V tom tichu takmer nečujne šumia jednotky a hlavne nuly. Nás sa už netýkajú. V tom tichu počujem tú smutnú pravdu. Že si ma nikdy nemiloval.
Kŕmiš tú Obludu veľkými šťavnatými kúskami Významného Mlčania. Rastie. Celú ma objíma, zapcháva ústa, nemôžem dýchať, nemôžem hovoriť, nemôžem písať. V tom tichu mi premieta strašidelné obrázky o mojej malosti, hlúposti, oddanosti, závislosti a žiarlivosti. Vidím ich tisíckrát zväčšené na očnom pozadí. Nemôžem ujsť.
Snažím sa ju ignorovať. Niekedy sa mi to podarí, ale vždy znovu ma ovanie svojím smradľavým, zeleným dychom plným smútku.
A ja mlčím.

Pražské obrázky II.

2008-02-05T21:41:00.000+01:00

Cez obednú prestávku som sa išla prejsť okolo Kulaťáku a potom som zašla do nejakých bočných uličiek. Narazila som na Kafkovu ulicu. Príznačne zamáčknutá medzi obrovskú opresívnu budovu armádneho veliteľstva a nejaké ďalšie vojenské budovy obohnané veľkým plotom. Dvere na Kafkovej 33 boli slepé a asi meter nad zemou. Na tej istej ulici som objavila aj divnú sochu vojaka a ženy, ktorej ukazoval plynovú masku. V živote som nevidela plynovú masku vytesanú z kameňa.

Medzi konferenciou a večernou konferenčnou chľastačkou, na ktorú som šla len preto, aby som nemusela byť s depresívnymi príbuznými, som sa poflakovala Hradčanmi. Už sa stmievalo a zapaľovali sa lampy. Bol to ten krátky čas medzi dňom a nocou - modrý súmrak. Urobila som si niekoľko fotiek známych miest, len tak pre radosť.

Motali sa tam turisti a z kostola šli ľudia. Fúkal studený vietor a mrazil mi ruky. Nakukovala som do vysvietených okien hradnej stráže, prezidenta, pani správcovej a hradných duchov. Medzitým sa zotmelo a išla som sa zohriať do čajovne v Nerudovke.

Zliezla som uličkami Malej strany niekde okolo americkej ambasády. Ešte tam žijú aj obyčajní ľudia, nielen diplomati a turisti v hoteloch. Z jedného okna s farebnými záclonami som počula matku seřvávat dieťa kvôli nejakej mikine. Zašla som na chvíľu na Karlov most, len tak, pre ten pocit. V tme pod mostom škriekali čajky a hučala voda. Prešla som parkom na Kampe cez veľký dvor k Michnovmu palácu. Videla som rad okien a za nimi ľudí a čašníkov v smiešnych Mozartovských oblečkoch, pumpkách a bielych pančuchách. Cítila som sa ako Popoluška, ktorá sa vkráda na bál, kam nepatrí.
Bol to nádherný priestor v starobylom paláci. Rad miestností za sebou, ktoré dýchali historickou atmosférou a v každej plný stôl dobrôt, v poslednej slušne vybavený bar a živá kapela. Kde-tu boli po stenách zachované čmáranice, chránené sklom ako umelecké dielo. Asi po vojakoch, keďže v paláci bola zbrojnica.

Nakoniec som sa skvele bavila. Neviem čím to je, ale konferenčné chlastačky sa mi vždy vydaria. Bavila som sa s príjemnými ľuďmi, úplne v pohode a potom som sa dala do reči s Johnom - Australanom s gréckymi koreňmi, ktorý momentálne žije vo Švédsku so švédskou manželkou a rodinkou. Prevládal v ňom Grék - miloval život, zábavu, víno a hrozno a náramne dobre sa bavil na všetkom čo videl okolo seba. Strieľal si s "jazzovej" kapely, pozostávajúcej z dvoch starších chlapíkov hrajúcich na gitare a base a mladej holky s violončelom. Hrali všeličo - od klasiky cez Girl from Ipanema až po Metallicu a REM. Odmietali akurát AC/DC, hoci John dosť nástojil. Po všetkých tých bielych obrátených strikoch sme si úplne falošne zanôtili Simona a Garfunkela a Scarborough Fair.
Náramne vydarený večer. Radostne som kráčala po moste ponad Střelecký ostrov k Národnímu divadlu na tramvajku a pohupovala žltou ružou, čo som dostala na rozlúčku, do rytmu Metaliky.

Pražské obrázky

2008-02-04T20:57:00.000+01:00

Praha ma znervózňuje. Je mi z nej smutno a ani tu nechcem byť. Možno som to chytila od sesternice. Ale skôr je to tá zelená bublajúca príšera túžby pod podlahou, nad ktorou som zabuchla padacie dvere a nevšímam si ju. Ale ona tam číha a snaží sa nadvihnúť tie dvere, občas sa jej to trochu podarí a vypustí von oblak toho zeleného smradľavého smútku.

V pondelok mal byť krásny deň. Ale nejak som ho nemohla chytiť a vziať za svoj. Nakoniec vyznel chladne a smutne. Jediné, čo ma skutočne potešilo, boli stretnutia s priateľmi. Jedného z nich som už dlho nevidela, ani som nevedela, že má jedenapolročnú dcéru. Vyzeral veľmi šťastný. Z celého srdca som mu to dopriala. Dala som si ľahké jedlo v Country Life, kúpila si sušené jablká a flákala sa po Malej strane a Petříne. Chodila som okolo Lennonovho múru a nezmyselne hľadala nejaký nápis, ktorý by mi ukázal cestu. Petřínsky kopec voňal čerstvou mokrou zemou a trochu jarou. Bolo tam príjemne, aj keď trochu smutno-zimne. Zašla som do kaviarne U zavěšenýho kafe na Hradčanoch, bolo tam depresívne prítmie a keď som si do čaju dávala citrón, vystrekol mi do tváre. Vybil sa mi mobil.

Večer sa mi podarilo stretnúť s kamarátom v našej obľúbenej hospode na Květnici. Má skvelého koníčka - kone. Nechala som ho dve hodiny o nich rozprávať a iba som počúvala. Strašne sa mi to páčilo. Rozprával mi o anglickom gypsy pony, pôvodne vystresovanom a neurotickom poníkovi, ktorého naučil ako sa nebáť ale si užívať radosť z jazdenia a preskakovania prekážok. Mal ju v sebe, ale strach z nových a neznámych vecí mu nedovolil sa jej oddať. Veru, koľkokrát by stačilo keby človeka niekto pošťuchol ako on toho koňa bičíkom - stačilo by len priateľské postrčenie tesne pred skokom. Teraz sa baví predstavou ako by ho prihlásil na parkúrové preteky a on by to natrel všetkým veľkým koňom, čo by naňho najprv pozerali zvrchu.
Dala som si diétny brejk s nakladaným hermelínom. Ale bol zle naložený. Ako ja.

Romeo a Júlia naopak

2008-02-03T22:25:00.000+01:00

Ponáhľali sme sa dolu Václavákom do Stavovského divadla. Išli sme na balet Šípková Ruženka. Predstavenie pre deti. Tancujú študenti pražského konzervatória. Kúpili sme veľkú kyticu pestrofarebných tulipánov pre hlavnú hviezdu predstavenia - Šípkovú Ruženku.
Predstavenie ma dojímalo. Nie preto, že by to bol úžasný tanec alebo nádheraná hudba - namiesto orchestra hrali reproduktory. Ale predstavovala som si, aký úžasný zážitok to musí byť pre tie -násťročné deti, prvýkrát stáť na scéne naozajstného divadla a účinkovať v naozajstnom predstavení.
Až kým som nepochopila, aká to je drina.
Ruženku tancovala bývalá priateľka syna mojej sesternice. Chodia na to isté konzervatórium. Ona je štíhla, krásna a najlepšia z baletiek, on je blonďavý rebel s nevinnou tváričkou, krásny, nešťastný a neuveriteľne cool so svojím saxofónom a jazzovou kapelou. Museli byť najhviezdnejším párom školy. Dva roky. Až do Vianoc.
Cez prestávku sme stretli jej mamu: "Jó, ona dře od rána do večera. Teď má šílený nervy, protože jezdí po konkurzech. Letos bude maturovat. Přijali ji do Státní opery. Teď se na ni přišel podívat choreograf baletu Národního divadla. Příšerně zhubla. Ne menstruaci pořád nemá. Měla jednou, někdy na podzim. To je od těch nervů. Ale do dvacítky je to v pořádku."
Pridala sa k nám ďalšia maminka druhej sólistky: "Naše dnes tancuje s horečkou a nachlazením."
"Jó. To má naše pořád. Ony si to tam ty holky vyměňují."
Na druhú polovicu predstavenia som odišla úplne šokovaná. Nerozumela som, ako to možu matky dopustiť, aby ich dcéry takto trpeli. Z tých detí ale išla nefalšovaná radosť. Žiadnu bolesť som nevidela. Ruženka iba žiarila a bola zo všetkých najlepšia, medzi ostatnými skutočná hviezda. A mala najkrajšie nohy. Na konci som tlieskala čo mi sily stačili. Zatlačili sme slzu dojatia a išli to zapiť dvojkou vína do najbližšej kaviarne.
Prišla za nami Ruženkina mama. Sú so sesternicou kamarátky, navzájom sa navštevovali a priatelili. Neprišla mi ako fanatická matka, čo do svojej dcéry projektuje svoje sklamané baletné nádeje. "Já byla proti tomu aby tančila. Jenomže ona si postavila hlavu. Řekla jsem jí, že když se bude učit matiku, může pak na konzervatoř. Tak dřela, aby se tam dostala." Baletky začínajú drieť v jedenástich rokoch a končia kariéru v 35, a to už hrajú iba matróny a ctihodné matky. "Šly jsme si v léte kupovat letní sandály. Prodavačka se nezdržela, když viděla její nohy - ty řady mozolů, a zeptala se co dělá. Balet, řekly jsme jí."
"Všimly jste si, jak ta druhá sólistka přibrala? Šlo jí to hodně ztěžka," pridala si škodoradostne. "Růženka jí hodně, ale pořád hubne - to z těch nervů." Chvíľu som sa zamyslela nad jedinou výhodou tohto povolania, ktorú som zatiaľ zaznamenala. Okrem krásnych šiat, slávy na otvorenej scéne pre najlepšie vyvolené a kytice kvetov. Sen každej princeznej. A za tým neskutočná drina.
Ruženka a Princ sa nedávno rozišli. Ona tvrdí, že ju strašne urazil, ale spáva s rukavicou, čo si u nej zabudol pod vankúšom a nosí šál, ktorý jej daroval. On sa tvári cool, ale ráno ledva vstane z postele a celý deň je zasmušilý.
No aj tak sa zdá, že ten, koho to najviac trápi sú ich matky.

P.S. Áno, na fotke sú skutočne vlk a Karkulka, aj tí vystupujú v Šíkovej Ruženke :-)
(Foto: tkpraha.cz)

Mnichovice

2008-02-02T20:23:00.000+01:00

Prichádzame do Prahy a mne sa ktovieprečo zviera žalúdok od nervozity. Zadívala som sa ako vo sne na kancelárske budovy v okolí Florenca. Za mnou hrkúta týpek do mobilu s frajerkou, ktorá ho čaká na stanici, otrasnou zmesou češtiny a východniarčiny. Hlási jej každý pohyb a zastavenie autobusu. Najradšej by som mu ten mobil napchala do chřtánu. Motýle v bruchu už začínajú pripomínať splašený kŕdeľ vrabcov. Nechápem prečo. Nikto ma nečaká. Nezostávam v meste. Nemám plány a okrem sesternice nikto nevie, že som tu. Je ospalá škaredá sobota.
Kráčam ulicami z Florenca na Hlavní nádraží. Schválne idem okľukou po Poříčí, aby som tu mohla zostať o pár minút dlhšie. Mám chuť plakať. Na tvár mi dopadlo pár studených vločiek.
Kupujem si lístok a hneď mi ide vlak. Dúfam, že si dobre pamätám čas a smer. Nasadám do odporného osobáku, ktorý je špinavý a prekúrený. Oproti mne si sadne starý pán. Trochu smrdí. Ale usmievam sa na neho a zároveň dúfam, že sa so mnou nedá do reči. Nechcem sa s nikým rozprávať. Zavesil si modrý plášť, z aktovky vytiahol nejakú vedeckú publikáciu, číta a popoťahuje nosom. Mám chuť mu ponúknuť vreckovku. Namiesto toho sledujem stanice. Stojí to v Prahe na každom rohu a potom v každej malej dedinke po ceste. Sprievodca sa háda s iným starším pánom, ktorý sa mu neustále ospravedlňuje, nevie aký si má vypýtať lístok a aké zľavy môže využiť. Hľadá pochopenie u ostatných cestujúcich. Aj naňho sa usmejem. Oproti nemu sedí chalan s copom, ktorý celú cestu zabíja na notebooku nepriateľov. Zvuk má na minime, ale aj tak počujem výstrely, výbuchy a výkriky. Prejaví pochopenie. Vraj je predavač, ľudia sa mýlia každú chvíľu. Predáva mobily. Starý pán nadhodí debatu o svojom telefóne. Týpek mu ochotne vykladá aký novší model je mu podobný. Obyčajný rozhovor. Prekvapivo ľudský.
Poslala som sesternici SMSku že idem, ale na stanici ma nikto nečaká. Volám jej a vynadá mi, že nevie ako dlho trvá cesta. Za roamingovú cenu. Je to prekvapujúco milé minimestečko, alebo skôr dedina, ktorej punc mestečka dáva kláštor na kopci, honosné námestíčko pod ním a zopár pekných mešťanských domov. Konečne ju zbadám - s veľkou čapicou na hlave a veľkým setrom menom Shanti. Znamená to Peace. Všetci ho potrebujeme.
V jej malom domčeku horí oheň v peci, na stole sú sviečky a dve odrastené mačatá Ganesha a Shiva sa preháňajú von a dnu cez pootvorené okno. Zrazu mi je strašne príjemne. Obostrie ma mier a pokoj, Shanti si položí hlavu na moje kolená a mačatá sa ukľudnia a hlasno pradú. Varíme zeleninovú polievku a tuarég - marockú zmes sladkého zeleného a mätového čaju. Vedieme nekonečné diskusie o živote a v podvečer sa vyberieme na dlhú prechádzku. Shanti nadšene cvála po holých zablatených poliach, za obzorom za mrakmi zapadlo slnko, hryziem do jablka na lavičke pri starom kamennom kríži, fúka vietor, zalieza pod bundu, keď sa prebíjame krížom cez pole k lesu a domov. K horúcej peci a skvelej polievke.
Nič viac mi netreba.

Lota Lota

2008-01-22T21:49:00.000+01:00

Tak naša pubiška už má nový domov. Mne je trochu smutno, tmavá beštia chlpatá smutne vymňaukáva a hľadá ju, lebo stratila kamošku na šantenie a bitky a svetlá beštia chlpatá si konečne oddýchla, lebo má svätý pokoj a plnú misku, z ktorej jej nikto neodjedá.
Lota - divoká beštia a prítulné mačiatko. Potrebuje sa vyšalieť, vyblázniť a potom sa nechať trošku pohladkať a potúliť sa. Objavovať nové veci a skúmať hranice. Je drzá a smelá. Dovoľuje si na staršie beštie, občas jej to prejde, občas dostane po držke. Vystrkuje drápy, cerí zuby. Natŕča chrbátik, zadok vystrkuje. Naháňa si do kruhu vlastný chvost, najradšej na nebezpečných miestach. Rachoce, dupoce, škriabe, rámusí, dubasí. Votrie sa do pozornosti a vzápätí sa beží schovať. Nikdy si nedá siahnuť na bruško ale spí sebavedome bruchom nahor, akoby bola presvedčená, že jej sa nič nemôže stať.
Pripomenula mi vlastnú pubertu, ktorú som vlastne ani nemala. Musela som rýchlo dospieť. Chýba mi dospievanie. Čas divokých, bezstarostných, polodetských-polodospelých výčinov. Zakázaného ovocia. Prvých nešikovných lások a dospeláckych vecí konaných z detskou nevinnosťou.

Bezelstný, otvorený, smelý, zábavný a hravý pohľad na svet. Niekedy sa snažím ten čas vrátiť. Je to zábavné.
Niečo som sa v tomto smere od Lotky naučila. Určite sa mi to zíde.
Prajem si z celého srdca, aby mala pubiška skvelý a láskyplný nový domov.

Cica nežer

2008-01-13T19:24:00.001+01:00

Nežer moja, tvoje telíčko vôbec nepotrebuje všetok ten cukor a tuk, ktorý do neho neustále cpeš. A tvoje zuby už vôbec nie. Pozri, veď im to ani trochu nechýba. Ach, konečne pocit hladu, aké zaujímavé - opäť ho cítiť. Veru tak, ten klamný pocit blaha nezaženie nudu, nespokojnosť, prázdno alebo stres, ktoré možno cítiš.
Nežer moja milá, namiesto toho daj telíčku niečo zdravé a dobré, niečo čo si urobíš vlastnými rukami, s láskou a chuťou a potom si to aj vychutnáš. Nežer, ale pomaly vychutnávaj, nechaj si čas, sústreď sa na to, čo do seba dávaš. Naplánuj si jedlo, zaveď pravidelnosť, neprežieraj sa, nepotrebuješ to, a telíčko už vôbec nie. Bo telo nie je len bezvýznamná schránka, ktorá nosí dušu týmto svetom. Umožňuje ti vychutnať si všetky dobré veci, cítiť ich na jazyku, vnímať ich očami, premrviť v prstoch. Zaslúži si trochu dobrého zaobchádzania. Nerob mu zle ale pekne sa mu poďakuj, že ti slúži.
Nežer cica, ale pekne jedz a vychutnávaj.

Svet zmrzol

2008-01-06T14:48:00.001+01:00

Z neba padajú kryštáliky ľadu. Dažďová voda zmrzne ešte predtým ako dopadne na zem, obaľuje konáre stromov do ľadových klepiet, skôr než skĺzne na terasu zamrzne na malé tenké cencúle visiace z okraja zábradlia. Všetko je studené a tiché. Zmrzol aj televízny signál, tak neviem ako dopadlo so Snehovou kráľovnou. Tentoraz zvíťazila a pokryla celý svet svojimi ľadovými bozkami.
Predstavujem si, ako sa korčuľujem na terase - v elegantnom kabátiku lemovanom kožušinkou a huňatej baranici - vykrúcam piruety a smejem sa s lícami do červena na niekoho, kto ma chytí do náručia skôr ako spadnem.
Ale všade je len ľad a mráz, aj v izbe je zima ako v chladničke. Je čas schovať sa pod perinu s knihou a vareným vínom skôr, než zamrzne aj počítač.

Novoročná

2008-01-01T17:28:00.000+01:00

Stála som na balkóne a pokúšala sa zamiesť špinavý roztopený sneh do odtoku. Niežeby malo nejaký význam upratovať balkón, ešte tam do jari nasneží a naprší plno smogu. Ale potrebovala som čerstvý vzduch a niečo čím sa zamestnám. Mala som opicu a akútny záchvat nasranosti. Mala som urobené príjemné plány a musela som ich zmeniť.
Odtok z balkóna je urobený nahouby, takže tá hnusná čierna voda z neho stále vytekala naspäť. Vyhŕkli mi slzy bezmocnosti a jedu, ako malému usoplenému decku. Plakala som nad zbytočnosťou akýchkoľvek plánov, akéhokoľvek úsilia. Akokoľvek sa môžem snažiť zamiesť špinu preč, aj tak znovu pritečie naspäť. Je úplne zbytočné sa o niečo snažiť.
Myslela som na teba, ako som sa k tebe pred rokom na tom istom balkóne túlila a na to, že na Nový rok je lepšie plakať nad zlomeným srdcom ako nad prázdnym životom.
Myslela som na jeden príšerný Silvester strávený v zapadnutej dedine menom Krámy s podivnými ľuďmi a mojou kamarátkou Ruženou. Celý večer nahouby, ale o polnoci sme stáli pred chalupou, opito sa držali okolo ramien a vykrikovali - Aký bude tento rok?!? Skvelýýýýýýýýýý! - Ako nejaké zaklínadlo. Ako dve strigy, ktoré vyvolávajú všetkých dobrých duchov nech ich sprevádzajú celým rokom. Ráno sme sa príšerne zlískali panákmi Baileys a chodili po vesnici a práskali pirátov popred okná ctihodných občanov.
Ten rok bol fakt skvelý.
Tak ako Ružena, ktorá má dar neskutočnej chuti a radosti do života. Dokáže si ho užívať na plné pecky, tešiť sa z malých vecí a skutočne veľkým problémom sa postaviť s humorom a silnou vôľou. Myslím na ňu teraz často. Nemám ten jej dar, ale konečne začínam mať pocit, že to celé dáva zmysel. A že v živote treba skutočne hľadať radosť a spokojnosť a užívať si ich kým sa dá.
Možno treba niekedy použiť metodu zenové navigace podľa Dirka Gentlyho: Nájdite si niekoho, kto vyzerá, že vie kam ide, a nasledujte ho. Možno sa nedostanete tam, kam ste chceli ísť. Ale určite vás dovedie tam, kde potrebujete byť.
Ja som dnes vďaka zmeneným plánom našla pizzeru v našej štvrti, o ktorej som doteraz nevedela. Možno v nej robia dobrú pizzu. Pôjdem ochutnať.

Prajem si svetlo, radosť, humor a pohodu do nového roku.
A aj všetkým, ktorí ich chcú tiež.

Vianočné obrázky

2007-12-25T23:45:00.000+01:00

Stála som na letisku a pozorovala ľudí v príletovej hale. Vždy som tú scénu považovala za príliš patetickú, aj keď film milujem. A zrazu som sa ocitla uprostred nej. A bola pravdivá do poslednej sekundy. Pozerala som sa, ako sa ľudia zvítavajú, objímajú a bozkávajú a musela som zatlačiť slzu-dve dojatia. Bavili ma tie mikropríbehy, čo sa okolo mňa odohrávali. Najsmiešnejší bol o tom, ako sa týpek snažil opýtať ľudí, ktorých vyzdvihol na letisku, či mali dobrý let. Ale nevedel jazyky. Tak zahral etudu: "Good - [nasledovalo energické mávanie rukami napodobujúce let]?"
A potom sme sa zvítali s mojou neterou, čo sa vybrala do sveta stať sa letuškou a podarilo sa jej to, vyobjímala som ju a pobozkala na líčko. Som na ňu hrdá. Tešila sa, že aj ju konečne niekto víta v príletovej hale, srdcervúce scény sú pre ňu každodennou pracovnou rutinou a nikdy nie je ich súčasťou. Prišla tajne domov na Vianoce z Írska a bolo ju treba dopraviť z letiska a posadiť do vlaku. Tie štyri hodiny čo sme na seba mali, sme poriadne využili na dobrú večeru, zopár panákov a dobré rady do života (ty máš šarm a krásu, on vie variť a šoférovať), nech dievča vie, že je doma a že má cool tetku. Keď som sedela v taxíku domov zo stanice, predstavovala som si, ako sa ráno zobudia a nájdu doma stratenú dcéru a prevelice ma to dojímalo.
Na Štedrý deň som sa vybrala zakúpiť tradičnú vianočnú lahvinku pre príbuzných, čo si na poslednú chvíľu spomenuli, že by sa predsa len patrilo ma pozvať aspoň na Štefana, veď sú tie Vianoce. Vybrala som sa dosť neskoro, mala som plno povinností - vypiť si rannú kávu, povyberať najlepšie kúsky koláčikov na raňajky, pozrieť si Pacha hybského zbojníka, pokochať sa beštiami chlpatými ako sa povaľuju pod stromčekom - a nakoniec, aj tie darčeky bolo treba pobaliť. Aj som sa prešla a prišla som do obchodu 20 minút pred záverečnou. Jedna polovica mreží už bola stiahnutá, tak som sa spýtala pána vo dverách, či ešte majú otvorené. Začal na mňa velebne vykrikovať - Nech sa páči! Samozrejme! Máme otvorené! Veď my tu môžeme robiť uzávierku do tretej, alebo do štvrtej! Len poďte! Z toho som pochopila, že je asi otvorené a tak som si kúpila svoju lahvinku a šla som. Cestou mi došlo, koho mi ten pán, čo rozsieval vianočnú radosť, pripomínal - čašníka z Kurvahoši, čo práskol tácku na zem a vykrikoval - Nová doba! Host vyhazuje číšníka! Celú cestu domov som sa na tom dobre zabávala.
Začalo husto snežiť a velebné Vianoce sa mohli začať.
Doma na mňa číhala ďalšia postavička Zvedavá Suseda, čo sa vynorila spoza dverí, len čo buchli dvere od výťahu. Vykríkla som na ňu - Šťastné a veselé! - mám teraz taký tik, a to ju spacifikovalo.
V dobrej nálade som si zabalila aj ten župan od sestry, čo som si sama vymyslela, zakúpila aj zabalila. Dala som na ňu ceduľu s mojím menom, takým ako ma nevolal nikto, iba moja mama. A tak bola so mnou aj dnes večer. Bol tam aj otec, pretože brat sa naňho začína čoraz viac podobať. Prvý rok som konečne trafila darčeky, ktoré potešili každého.
Najlepší darček: župan. Konečne ho mám.
Najkrajší darček: tričko s mačkami od sestry.
Najzábavnejší darček: špirála čo sa dá zavesiť na mobil. Úplná hovadina.

Šťastné a veselé všetkým! Cmuk.

Trochu zenu

2007-12-19T23:02:00.000+01:00

Tento svět
je pouhý
třešňový květ

Carpe adventum

2007-12-16T14:43:00.000+01:00

Každé ráno si s pubiškou urveme nový deň z adventného kalendára. Ja otvorím políčko, pozriem sa akú zľavu dnes opäť nevyužijem v drogérii a potom príde pubiška a s nadšením deň urve, pokmáše pazúrmi a zubami a potom ho nájdem niekde pod gaučom alebo sa mi prilepí na pätu pri kuchynskej linke. Zrovna nedávno si nadšene zgustla na očiach DModelky.
Beštiám chlpatým sa vôbec páči, že im nosím domov nové zaujímavé veci, ktoré môžu oňuchávať - adventný veniec, suroviny na predvianočné tiramisu a včera skoro igelitku potrhali, keď kamarát doniesol mäso do kapustnice.
Zhromažďujú sa u mňa milí a blízki ľudia a s potešením zisťujem, že sa u mňa cítia dobre. Cítim sa tým poctená. Varíme kapustnicu - toľko, že vo dvoch veľkých hrncoch buble ponad okraj. Predvianočne popíjame a pojedáme dobroty, čo každý donesie. Je príjemné stretávať ľudí, s ktorými je mi dobre aj počas celého roka a postávať s nimi pri varenom víne na námestí s omrznutými nohami a potom zapadnúť do najbližšej krčmy. Alebo pozvať domov na niečo dobré.
Už sa teším na vianočný koncert budúci týždeň. Vážne vážna hudba. Teším sa na ten velebný pocit, čo ma celú predchýňa už len pri pomyslení na to. Všade vládne velebná atmosféra. V premrznutých prstoch držiacich horúce vínko. V horúcej vianočnej kapustnici. V radosti, keď obdarujem svojich priateľov drobnosťami čo ich potešia. V ďalšej zapálenej sviečke na adventnom venci. V príjemných stretnutiach.
Urvávam si každý adventný deň a s puberťáckym nadšením si ho vychutnávam. Mňam.

Talisman

2007-12-14T23:36:00.000+01:00

Je taká láska. Nie je to ten druh, čo človeka núti spievať v daždi a tancovať po papundeklových strechách s ústami rozďavenými v radostnom a prešťastnom LÁÁÁÁÁÁÁSKA. Je to ten druh, keď si len tak len tak spokojne pobrukujem pri práci alebo hocičom inom a keď idem po ulici, hoci aj v daždi, tak sa usmievam, skôr akoby pod fúzy. Lebo sa mi proste chce.
Je to tichá láska, s ktorou sa nechcem podeliť s celým svetom. Stačí, že ma zahreje a nosím ju ako talizman. Často ju nevidieť, ale je tam, pod povrchom, tak hlboko, že o nej niekedy ani neviem. Až sa mi pripomenie a s radosťou zistím, že ju stále mám.
Nepožiera nenásytne, nežiada nemožné, neočakáva nesplniteľné. Namiesto toho akceptuje, chápe a zdieľa. Prečká všetky katastrofy a nešťastia a znovu ju nájdem pod troskami, kde prežila a vydáva malé svetlo a teplo. Vyzerá krehko, ale je odolnejšia než diamant. Je to presne taký šperk, čo neoslňuje jagavou krásou, ale poteší hocikedy, keď sa naň pozriem.
Je to láska, čo dokáže ponechať slobodu.

Spomienky a pripomienky

2007-12-10T22:53:00.002+01:00

Sú také vône, obrazy, chute a momenty, čo ma okamžite prenesú do nejakej dávno zabudnutej chvíle, okamihu, spomienky, udalosti a zrazu cítim presne to čo vtedy. Niekedy ani netuším, kde sa vezmú. A o niektorých to viem celkom presne.
Napríklad zaprášená fľaša ríbezľovej absolutky, ktorú niekto daroval kamarátke, niekto iný ju u nej otvoril a ostala tam. Zaprášená a zabudnutá. Až prišiel jej čas. Aby mi pripomenula. Tá zaprášeno-ríbezľová vôňa a chuť ma okamžite preniesli do detstva. Na povalu na Liptove, kde mama sušila ríbezľové listy. Nepamätám, že by som z nich niekedy pila čaj. Ale presne si pamätám, ako sa sušili na bielych archoch papiera a v slnečných lúčoch sa víril prach. Voňali.

Dnes som si náhle, uprostred práce, spomenula na ten pocit v chlapskom náručí. Keď som bola milovaná. Tú istotu a bezpečie v pevnom láskyplnom objatí. Bol to len letmý okamih a hneď bol preč. Chvíľu mi zostalo smutno. Ale aj to rýchlo odišlo. Človek dokáže žiť bez lásky. Tak ako sa môže naučiť žiť bez ruky. Je síce mrzák, ale žiť môže. Aj sa občas radovať zo života. V zmysluplnej práci som nakoniec úplne zabudla na ten nepodstatný okamih. Áno, dnes moja práca dávala zmysel. Baví ma presúvať užitočné informácie tam, kam patria.
Spomenula som si na to až keď som tancovala dolu námestím cestou domov do rytmu hudby:

Nouvelle Vague - J...

Prechádzala som popod okná toho, čo ma miloval. A držal. Už je to dávno zabudnuté. A on sedí za Predsedníckym Stolom na najvyššom poschodí svojho Úradu. V oknách sa mu svietilo. Usmiala som sa a išla domov. Nič viac.
A možno sa vynorila ešte jedna pripomienka šťastnej virtuálnej ilúzie. Bola tak strašne príjemná a príliš krátka. Potom sa opäť stratila v mori jednotiek a núl, čo sa potulujú netom. A možno to bol iba prelud. Virtuálna fatamorgána. Komu na tom záleží. Ten šťastný úškrn a svižný tanečný krok cestou domov mi už nikto nevezme.

(Not) Very Fruitful Weekend

2007-12-09T16:04:00.000+01:00

No dobre, toto proste nie je čas samoty a tichého rozjímania. Po dvoch týždňoch márneho boja s chabým výsledkom niekoľkých ukradnutých večerov pre samú seba som to už pochopila. A po uplynulom týždni nezriadeného chľastania ale hlavne obžerstva sa mi zažiadalo dať si pauzu.
I vybrala som sa na trh, i dovliekla som plné tašky pomarančov, mandaríniek, jabĺk, ananásu a dva banány k tomu. Spolu s advenťákom a pásikavými ponožkami. Hrubými. Trh je vôbec moje obľúbené miesto pre sobotné dopoludnie. Bavím sa útržkami zachytených rozhovorov:
Dáma svojim dvom kamarátkam, stojacim v uličke medzi stánkami v mláke slnečného svetla: "Vyhrejme si tu rite."
Predavač zeleniny dakde z juhu s maďarským prízvukom: "Kúpte si na to černocha, tu za rohom ich predávajú."
Uškŕňam sa pri vyberaní ovocia a potom sa predieram davom s našpicovanými ušami a pobaveným úsmevom.
Doma som ovocíčko naaranžovala do košíčka, na adventnom venci zapálila sviečku, odohnala beštie chlpaté, čo musia skontrolovať každú novú vec a tešila sa na očistný víkend.
Prvá zmienka o vianočných trhoch ma nechala chladnou. Kamarátka sa tam chystala so svojou partou. No a čo, len nech si ide.
Odhodlane som popíjala druhú šálku ovocného čaju s divokou višňou a chrúmala tretie jablko pri čítaní Reflexu.
Kamarát sa tam tiež chystá.
Fajn, len si choď a dobre sa bav. Ja si tu potriedim klince a šróby do krabičiek. Podľa veľkosti. Konečne to urobím, už sa odhodlávam rok. Pustím si k tomu Cimrmanov a ošúpem ďalší pomaranč.

A keď som sa o jedenástej vracala domov, s bruchom plným cigánskej, vareného vína, makovej lokše, čaju, punču a kapurkového fernetu, vedela som, že je čas predvianočný. Kedy sa netreba brániť tlačenici v dave, lebo tej sa nevyhneme. Radšej sa treba sústrediť na svoju cigánsku v žemli, varené vínko a priateľov a príbuzných čo máme okolo seba. Bo to sú naši blízki a v tomto čase ich máme ešte bližšie. Niekedy aj na druhom konci lokše.

P.S. A teraz ma ospravedlňte, idem si dať ďalší pomaranč a koliesko ananásu. Dnes to už hádam vyjde.

23:00 No dobre tak nič.
Ale čo človek neurobí pre Mr. Joa Cockera, že jo.
Môže sa stať všeličo, napr: I Get High With A Little Help From My Friends

Menovite: Mr. Cocker, Mr. Laco, Ms. Nina, Ms. Zuska, Mr. Stock, Mr. Heineken

Miluj ma! Miluj maaa!

2007-12-06T20:46:00.001+01:00

Stáli sme s kamoškou v kuchyni pri linke a popíjali fernet.
- Povedal mi, že ma miluje.
- No veď aj ty jeho nie?
- Nie. Mne je s ním proste dobre.
Jej milujúci stál vonku pod bránou a trpezlivo ju čakal pri cigarete. Od istého incidentu, ktorý zahŕňal nadmerné množstvo konzumovaného fernetu, navyše citrusu, a následne zvratky psychické a fyzické, nevyhľadávame svoju vzájomnú spoločnosť. Ale o mňa nešlo.
Keď odišla, spomenula som si na niekoľko vlastných vzťahov-nevzťahov, v ktorých jeden miloval ako blázon a druhému bolo "proste dobre".

Sedeli sme na lavičke pri rieke, s človekom vedľa ktorého som večer zaspávala a ráno sa prebúdzala, s ktorým sme zdieľali spoločný čas a priestor a myslela som si, že aj city. A keď mi povedal, že ma miluje, pri veľkom okrúhlom mesiaci, v teplý letný večer, keď voňala rieka a cítila som sa ako v zlom romantickom filme, mala som chuť plakať. Pretože som nedokázala povedať mu to isté. A vôbec nie je podstatné, že on dokázal nakoniec milovať najviac seba samého.

A písala som e-mail o tom, že som strávila jeden z najkrajších večerov svojho života. A keď som si tam na terase s výhľadom od Vyšehradu až po žižkovskú televíznu vežu prečítala odpoveď, že on si tiež pekne oddýchol, vedela som, že budú veľké problémy. Najkrajšie chvíle svojho života som prežívala ešte niekoľko ďalších dlhých mesiacov, zatiaľčo on príjemne relaxoval. Až kým som definitívne nepochopila, že najkrajšie chvíle nie sú vtedy, keď si človek väčšinu času želá, aby si ten druhý myslel, cítil a hovoril niečo úplne iné, než v skutočnosti myslí, cíti a hovorí.

Neviem čo ľudí drží vo vzťahoch, ktoré nemajú perspektívu. Láska. Slabosť. A neviem ani ako neubližovať ľuďom, ktorí milujú viac ako je možné im oplatiť. Je mi ľúto, že nemám v sebe tú silu, opustiť vzťahy, v ktorých jeden z nás trpí. Ale som vďačná, že som dostala viac lásky, ako dokážem uniesť. Aj za to, že som dokázala dať viac lásky ako bolo možné prijať. Len neviem, ako to urobiť, aby to nebolelo.

Ticho tu bude!

2007-12-02T22:49:00.001+01:00

Chcem sedieť v kresle pod lampou a čítať si môj starý román, za ktorý sa trochu hanbím. Chcem si písať čo ma napadne a rozmýšľať o tom, čo je pre mňa dôležité. Chcem prísť na to, ako pochovať svojich mŕtvych. A zistiť prečo sa človek cíti slobodný, keď zostane sám. Chcem si vypočuť trocha ticha v duši, aby som konečne začula čo mi hovorí. Občas poškrabkať za ušami mačku čo sa mi usadí na kolenách a položiť si ruku na jej pradúci mäkký kožuch. Upokojuje. Zaliezť do svojej ulity a vyhnúť sa davu.

Preto nedokážem zdieľať radosť zo života so svojimi kamarátkami. Nedokážem plánovať silvester, aby opäť nebol katastrofou. Poskytujem miesto na tajné randevu kamarátke, ktorá nie je mojou kamarátkou. Hádam sa o blbostiach s najbližšími priateľmi a prepíjam sa sobotnými večermi. Prejedám sa na rodinných oslavách.
Nič z toho robiť nechcem.

Chcem
iba
svätý
pokoj
a
TICHO

Tento predvianočný čas

2007-12-01T12:40:00.000+01:00

Čas dlhých tmavých večerov, keď sa zotmie už o štvrtej popoludní a potom na svet spadne čierna, nepriestrelná, studená tma. A skôr než na človeka padne tieseň a smútok, zavolá priateľom a vyberú sa na vianočné trhy. Trochu si postáť vo svetle obrovského vianočného stromu a s omrznutými nohami popíjať štvrté varené víno. Zahnať tmu a zimu v duši a prázdne miesto vyplniť makovou lokšou a teplým červeným. Človeku je potom dáko teplejšie. A tmu naplní farebná radosť.
Čas citového vydierania a neuveriteľných podpásoviek útočiacich z televíznych reklám, vianočných oddelení obchodov a cituplných filmov o rodinách, čo sa vždy nakoniec opäť zídu pod vianočným stromom oblečení v rovnakých červených svetroch. A vtedy je plakať dovolené.
Čas stretnutí s ľuďmi, na ktorých človek nemal celý rok čas ani chuť a ďalší celý rok ani chuť nebude mať, lebo tak je to v poriadku. Čas stretnutí s ľudmi, s ktorými sa človek stretáva celý rok a chce sa s nimi stretávať aj počas dlhých zimných večerov, lebo zohrievajú srdce a rozsvecujú svetlo v tme. A môžeme sa objedať a opíjať do bezvedomia. Teraz je na to proste správny čas.
Čas dlhých osamelých večerov, keď si človek zapáli sviečky, na ktorých si mača neustále páli chvostík. Keď sa treba trochu zamyslieť a obzrieť, vychutnať si samotu, ktorá konečne nebolí. Prečítať si všetky knihy, ktoré sa nakopili na nočnom stolíku. Zapísať všetky myšlienky, lebo nejaká sa časom môže zísť. Prečítať staré romány, aby sme pochopili, kto vlastne sme a prečo. Navariť si k tomu trochu vína so škoricou a zabaliť sa do deky, pod ktorú sa prídu schovať aj pradúce mačky.
Čas čistej radosti z prefláknutých pohľadnicových gýčov. Z toho, že za oknom husto sneží. Že svieti studené zimné slnko a rozžiari sneh na pozadí modrej oblohy. A že si ozdobíme s priateľmi stromček, z ktorého mačky budú kradnúť slamené ozdoby a naháňať ich po celom byte, a rozdáme si malé darčeky. Navaríme si kapustnicu a vypijeme si k nej fernet. A možno postavíme snehuliaka, ak bude na balkóne dosť snehu.
Vlastne mám tento čas celkom rada. Ak nebolí.

small system bug running

2007-11-18T11:56:00.000+01:00

system warning: small system bug reactivated
running...
.... thirst.exe
.... desire.exe
....
.... feeling.exe not found
fatal incompatibility found

shut down
program still running. do you want to shut down?
yes
program still running. do you want to shut down?
yes
program still running. do you want to shut down?
yes
ctrl+alt+del
program still running. do you want to shut down?
yes
power off

Eve

2007-11-13T23:35:00.000+01:00

Všetci si dávame prezývky bytostí, ktorými by sme chceli byť a ktoré dokázali to, čo by sme chceli dokázať. A naozaj nimi sme. Sme drzí a odvážni, vystrkujeme drápy a prekonáme všetky nástrahy, ktoré nám život hodí pod nohy a pokračujeme so vztýčenou hlavou.
Lenže na pozadí neprestajne beží program realita.exe Nie virtuálna, ale naozajstná. A do tej sa potom vraciame a musíme v nej hrať s kartami, ktoré nám boli rozdané životom a vlastnými rodičmi. A vôbec nie sme odvážni a neporaziteľní. Toľkokrát sa musíme pozbierať z reálnych úderov, ktoré utŕžime a s poriadnym monoklom pod okom alebo kopancom na zadku sa potácať ďalej a držať aspoň posledné zbytky dôstojnosti. Často milujeme ľudí, ktorí nemilujú nás a nás milujú ľudia, ktorých nemilujeme my. Niekedy ich za to v oboch prípadoch trestáme. Nechtiac. Nedá sa tomu ubrániť. Ale nech hodí kameňom kto to nikdy neurobil.
A potom zistíme, že si už ďalej nevieme poradiť. A nepomôžu nám už ani priatelia. Niektoré rany, najmä od tých najbližších a predkov, sú príliš hlboké a nedokážu ich vyliečiť ani ľudia, ktorí nás úprimne milujú práve tu a teraz. A nie je hanba požiadať o pomoc. Ľudí, ktorí vedia čo treba urobiť. A ktorí skutočne pomôžu. Aspoň mne áno.

Krátky okamih čistého šťastia

2007-11-11T14:21:00.000+01:00

Dokončujem Kuchynský Projekt. Nová lišta je navŕtaná a zavesená nakrivo, ale neviem prečo by mala byť rovno, keď všetky veci v tomto byte, ktoré som vŕtala ja, sú nakrivo. Určite by sa cítila odstrčená keby bola rovno. Dnes ráno som našla soľničku po mame, ideálnu na zavesenie na novú lištu.
Zrovna som si fotila ranný hrnček s kávou a odmrazený ľad z mrazáku, keď ma napadlo, že dnes je Martina. Martin prichádza na bielom koni. Za oknom sneží. Tak ma tento milý gýč potešil, že som sa nahlas zasmiala od radosti.
Mača fascinuje sneh, ešte ho nevidelo. Pokúšalo sa naháňať padajúce vločky za oknom. Mám rada keď sneží. Tie veľké huňaté snehové vločky. Svet sa zdá tichý a opustený, akoby neexistovali žiadni iní ľudia. Pripomína mi to sviatky, keď sa život zastaví, človek nemá žiadne povinnosti a môže sa bezstarostne celý deň napchávať koláčikmi.
Mača radostne naháňalo guličku a občas povyskočilo spoza stola. Vonku padal hustý sneh. Zrazu som bola na okamih nekonečne a hlboko šťastná.

Priatelia

2007-11-07T21:05:00.000+01:00

Podivní ľudia, ktorí sa zjavia vo vašom živote. A pustia vás do toho svojho. Chcú s vami zdieľať čas, ktorý je iba ich vlastný. Dobrovoľne. Niekedy vám zachránia život. Inokedy príčetnosť. A potom zase nudné nedeľné popoludnie. Nakopnú vás, nasmerujú, ukážu vám správnu cestu. Alebo správny odtieň rúžu, ktorý vám pristane. Nenútia, neprikazujú, neodsudzujú. Akceptujú, chápu. Radujú sa s vami z vašich úspechov. A zapíjajú váš žiaľ. A vy ich. S radosťou.
Navaria vám polievku a vy im za to nalejete pohár vína. Môžete spolu mudrovať nad životom, vesmírom a vôbec, pohádať sa do krvi nad Zásadnými Otázkami, lebo viete, že zajtra zas bude všetko v poriadku. Tešíte sa na to, že ich zas v piatok podvečer uvidíte v obľúbenej krčme. Môžete si spolu aj pomlčať, lebo viete, že mlčíte na spoločnú tému. Viete, že s nimi môžete ísť kričať na hokejový štadión, blázniť sa pri hudbe, filozofovať pri pohári vína, pozrieť si dobrý film alebo ísť spolu na dovolenku a nikto z vás pri tom nebude trpieť. A keď nechcete, tak s nimi byť nemusíte a oni to pochopia.
Priatelia sú veľmi podivní ľudia, ktorí vás majú radi proste preto, že ste. Vedia, že nie ste dokonalí, lebo vás videli v slabej chvíli. Plakať. Vracať do záchoda. A vy ich. Napriek tomu, vás chcú vidieť aj nabudúce.
Priatelia sú fakt divní ľudia. Vďakabohu za nich!

Myslím na

2007-11-01T19:34:00.000+01:00

Mamu

Otca
Staré mamy
Starých otcov
a ďalších predkov
vďaka ktorým som tu

Myslím na mamu. Mamu, ktorá vedela upiecť najlepší orechový koláč so žĺtkovou polevou. A rozdávala lásku celému širokému príbuzenstvu. Nekonečné hodiny sedávali v kuchyni, fajčili, varili, piekli, popíjali a rozprávali sa. Mamu, s ktorou sme každé leto cestovali vlakom na Liptov, kde sme trávili prázdniny a vlastne sa tam odohralo celé moje detstvo. Mamu, ku ktorej chodili moje sesternice v puberte fajčiť a piť turka a potom spolu veštili z kávovej usadeniny. Vyblednuté a naschvál zabudnuté obrázky.
Myslím na mamu, ktorá žila just ďalších 14 rokov iba kvôli mne.

Myslím na svojich mŕtvych a je mi smutno. Ale už to nebolí. Bolo to
tak
strašne
dávno

Politicky nekorektné mača

2007-10-13T19:21:00.001+01:00

Okamžite ma upútal čierny fliačik na jeho ňufáku a ulízaná pätka nad okom. „Ahoj Dolfi,“ pozdravila som slušne. Nebojácne sa vybral objavovať svoj nový životný priestor. Sebavedomým krokom a so zdvihnutým chvostom vykonal inšpekciu všetkých priestorov. Keď objavil jedlo, s nadšením sa naň vrhal a okamžite ho dobyl a zlikvidoval. Nepotešilo ho, keď zistil, že má aj konkurenciu svojho druhu, ale zatiaľ sa rozhodol, že bude pozorovať situáciu a neskôr sa rozhodne čo s ňou urobí.
Ovšem podriadenú rasu našiel okamžite. Rozhodol sa však, že mu ešte budem užitočná pri otváraní konzerv a nasýpaní granúl, takže svoje ostré pazúriky do mňa zatínal len tak zľahka, keď sa po mne štveral a vyžadoval pozornosť a obdiv. Samozrejme, neustále mi pripomínal kde je moje miesto hryzením a škrabaním, aby som si nemyslela, že sa necháva hladkať preto, že by ma mal rád. Keď mal mojej prítomnosti dosť, dal to najavo lenivým hlbokým zahryznutím a radostne odbehol za inou prácou. A mal jej dosť. Musel dokončiť vlastný boj, dennodenne vyhrávaný nad hračkami, kusmi môjho oblečenia, zvlášť ponožkami, a postupne aj nad svojou domácou konkurenciou.
Mačky naňho syčali a považovali ho za votrelca vo svojom domácom teritóriu. To ho ale ani v najmenšom nezastrašilo. Naopak, neustále na ne útočil a pokúšal sa zistiť, kedy príde ten moment, keď im bude môcť začať šéfovať. Staršia, väčšia a zbabelejšia sa na neho odvážila zaútočiť len zo zálohy, z úkrytu alebo z vyššie položeného miesta. Inak som ju často videla pred ním utekať, aj keď sa párkrát pokúsila zachovať si dôstojnosť zopár fackami – zo zálohy. Diktátorko ju mal vo vrecku a ona sa ho snažila ignorovať. Mladšia, menšia a odvážnejšia ho párkrát poriadne sfackala a potom sa mu dôstojne otočila chrbtom. Jej nervozitu prezrádzalo iba nervózne šibanie chvostom sem a tam. Führerchen sa hneď pustil do naháňačky a čím zúrivejšie ho naháňal, tým nervóznejšie ním šibala. Keby mu bolo dopriate viac času, podriadi si aj ju.
V noci skúšal najvhodnejšie spôsoby, ako sa zbaviť podradnej rasy. Prišiel, ľahol si mi na krk, tak, že som nemohla dýchať a hlasno priadol od radosti. Vždy ma to zobudilo a cítila som sa nesmierne poctená, že ku mne obrátil svoju vznešenú pozornosť. Čím menej som mohla dýchať, tým hlasnejšie priadol. Keď si spomenul, že ma ešte bude potrebovať na tie konzervy, roztopašne ma poškrabal na líce a odbehol nájsť si vhodnejší pelech na spanie – na najvyššej polici mačacej preliezky, na akú dokázal vyliezť.
Mimoriadne ho potešilo, keď objavil a dobyl nový životný priestor na balkóne. Nacvičoval si Blitzkrieg na šíky kvetín v kvetináčoch, ktoré valcoval presne mierenými skokmi. Keď ho to prestalo baviť, vyštveral sa na operadlo stoličky a rozhliadal sa po okolí, kam až by mohol rozšíriť svoje budúce teritóriá. V očiach mal divný lesk a bojovné odhodlanie.
Zaplaťpánboh, nakoniec si ho vzala jeho vlastná Eva Hnedá. Zamilovala sa do neho na prvý pohľad na fotografii v databáze mačiek na adopciu a prišla si pre neho. Zapol naplno svoju charizmu a zvolil ľstivú taktiku predstierania bojazlivého roztomilého mačiatka a tak si ho odniesla do jeho vlastného nového Katzenreichu, bez konkurencie, bez prekážok, so svojou vlastnou obdivovateľkou a opatrovateľkou. Nech žije víťazstvo! Bolo mi jej trochu ľúto, keď s ním odchádzala. Ale nie až tak veľmi.

Stíska sa mi za tebou

2007-10-10T23:12:00.000+01:00

Chýbaš mi.
Chýba mi to nekonečné večerné vykecávanie.
Chýba mi to zdieľanie každodenných maličkostí.
Chýba mi tvoj nadhľad a humor. Tvoje dobré rady.
Chýba mi ten pocit, keď som sa tešila ako zapnem počítač hneď ako prídem domov.

Mrzí ma, že ti nemôžem porozprávať všetky tie malé bezvýznamné vecičky:
Ako miniKocúr terorizuje beštie a tmavé zlatíčko ako sa na neho zlostí, ale teraz som ich načapala spať spolu pod radiátorom v kúpeľni.
Ako sa ten malý diktátor ku mne v noci prikmotrí, ľahne si mi na krk a spustí vrtuľku - pradie, pradie až kým sa zas nezahryzne.
Tie všetky hlúposmiešne historky z práce, ktorá začína byť neznesiteľná, keď sa s tebou nad ňou nemôžem zasmiať.
Ako mi na balkóne dozrievajú ešte tri koktajlové paradajky. A aké nádherné leto som tam mala. Že končíme grilovaciu sezónu sériou kapurkových grilovačiek. Asi by si nevedel čo je kapurková.
Ako som kamarátke nasľubovala článok do naozajského časopisu. O knižniciach. A teraz neviem ako mám začať.
A sto ďalších.

Stíska sa mi za tebou, až to bolí.
No nič, pustím si znovu album, ktorý počúvam stále dokola:

Jin Jang

2007-10-10T22:01:00.001+01:00

To Iou - My Most Beautiful Virtual Love

2007-09-28T23:07:00.000+01:00

Trávili sme spolu nekonečné hodiny. More večerov, ktoré sme sa spolu rozprávali. Tých tisíc vecí, čo sme spolu zdieľali. Každodenné malé bezvýznamné príhody, nálady, plány, starosti a obavy, radosti, poháre vína, hádky a súznenia. Všetky tie malé ničotné vecičky, z ktorých sa skladá život. Prvý ranný pozdrav a posledné večerné prianie na dobrú noc.
Virtuálne.
Zdieľali sme dovolenky, výlety, nákupy a filmový festival v Karlových Varoch. Chľastačky, víkendy, cesty električkou.
Virtuálne.
Mobilné aplikácie pre ICQ boli pre mňa ôsmym divom sveta.
Mala som pred očami tvoj obraz neustále. Nie tvoju tvár, ruky, vlasy ani pery ako stvorené na bozkávanie. Ani sexi materské znamienka na tvojom stehne. Tie skutočné boli dokonalé dosť.
Ani tvoje dobré srdce, chytrú hlavu, zmysel pre humor a ochotu počúvať. A porozumieť. Tie boli dosť skutočné aby ich bolo treba maľovať.
Maľovala som si obraz. Obraz budúcej reality z nášho virtuálneho sveta. Reality, v ktorej ma budeš milovať. Reality, v ktorej budeme spolu tráviť nekonečné hodiny. More skutočných večerov, počas ktorých sa budeme rozprávať. Zdieľať bezvýznamné malé každodenné vecičky. Dovolenky, výlety, nákupy, chlastačky a filmové festivaly. Realitu, v ktorej ma vezmeš za ruku. Budeš ma milovať. Nie nenásytne, vyčítavo a previnilo. Ale nežne, láskyplne a srdcom. Obraz budúcej reality, ktorá už-už mala prísť. Zajtra. Každú minútu.
Obraz farebnejší s každým novým rozhovorom, s každým milým slovom, s každou malou vecou, ktorú si pre mňa urobil. Namaľovala som si realitu z nášho virtuálneho sveta.
Najhoršie boli naše stretnutia. Bral si mi moju farebnú realitu. Moju obľúbenú hračku. A nielen bral. Ukázal si mi, že je to len hlúpa detská hračka. Neskutočná, mŕtva.
A rozmaznaným deťom sa obľúbené hračky neberú.

Štiavnické šťastné impresie

2007-09-18T19:36:00.000+01:00

Štiavnica - to krásne mesto plné zámkov, hradov, kostolov a kaštieľov.

Štiavnica - to mesto, kde sa vám otvoria oči a okná vesmíru radostí dokorán.

Štiavnica - to mesto plné anjelov a čertov.

Tam kde ti memento mori pripomenie
že život je krásny

a treba ho užívať plnými dúškami:

Lover

2007-09-12T23:04:00.000+01:00

The Lovers - Crick Crak

Despotický manipulátor. Telíčko už vykazovalo prvé znaky budúceho zaguľatenia. Vlasový porast pomaly trúbil na ústup, ale nahrádzal ho elegantnou briadkou. Trošku pripomínal Hercula Poirota. Rovnako chytrý. Akurát mladší. A nebol vymyslený.
Pevnou rukou šéfoval svojim podriadeným. A rovnako pevnou rukou riadil aj svojich priateľov. No - priateľov. Skôr spriatelených podriadených. Myslím, že nemal skutočných priateľov.
Od prvého okamihu ma neodolateľne priťahoval. Stretávali sme sa vrámci partičky. Takmer vždy sme skončili u mňa doma. Lietali medzi nami elektrické výboje ale tvárili sme sa že nič. Vzrušovalo ma to, niekedy som sa celá nekontrolovateľne roztriasla.
Myslela som, že mi zlomil srdce.
Zbúral všetky mýty. Prevrátil všetky stereotypy, všetky presvedčenia. Všetko otočil naruby. Vyvrátil všetky moje doterajšie presvedčenia. O tom, že si ma získa iba niekto, kto je toho HODEN, iba SKUTOČNE DOBRÝ Človek. O tom, že najkrajšie milovanie je z lásky. A o tom, že na veľkosti záleží. Predviedol skutočne Veľké Predstavenie. S malým gašparkom.
Srdce ostalo ticho. V elektrickej búrke čo sa mi odohrávala na celom povrchu telíčka nemalo šancu. Všetky moje bunky ho chceli. Telo dostalo triašku a horúčku keď sa ozval. Veľký Manipulátor dokázal veľké veci. Cítila som sa ako Príťažlivá Žena. Skvelá. Neodolateľná. Múdra. Hodná vypočutia. Hodná Jeho Pozornosti.
Dokonca som uverila, že

I'm only here
To bring you free love
Let's make it clear
That this is free love
No hidden catch
No strings attached
Just free love

A ráno, keď som kráčala z jeho ponurého malého bytu nádhernou vilovou štvrťou, mala som na perách spokojný úsmev. Kým som šla do roboty, zašla som do svojej obľúbenej kaviarne a dala som si výborné capuccino. Keby som vedela fajčiť, zapálim si k nemu. Nič z toho normálne nerobím. Ale keď hrešíme pri pôžitkoch, ktoré nám život dáva, treba si to vychutnať. Do dna.

Čas obzrieť sa

2007-09-09T19:03:00.000+01:00

Víkend so mnou.
Zoznámte sa: ja - ja. Teší ma. Aj mňa.
Je príjemné sa s tebou stretnúť.

Žiadne prapodivné konštrukcie. Žiadne jedovaté samožerské myšlienky otravujúce myseľ. Žiadne nenávistné kecy.
Pohoda. Dlhá ranná káva. Dobré jedlo pripravené s láskou, pozornosťou a (miernym) úsilím. Pravidelne dodávaný čerstvý vzduch. Veľa spánku po dlhom vysedávaní do noci - v tých chvíľach, ktoré milujem. Podvečer, ktorý prerastie až v skorú rannú hodinu. Čas na zamyslenie.

Myslím na minulosť. Dávnu minulosť. Zdá sa, že je kľúčom k budúcnosti. Dávam si pozor, aby som neskĺzla do sebaľútosti. Našľapujem opatrne. Ale už to tak nebolí. Ako kedysi. Smútok zostane. Ale bolesť poľaví.
Prišiel čas poriadne sa obzrieť za seba. Vyrovnať sa s tým. Poučiť sa. Nechať za sebou nepotrebný bordel a vziať si so sebou všetko pekné a užitočné.
Je čas poriadne sa obzrieť a potom smelo vykročiť. Vpred. Je čas byť k sebe dobrá.

Voda, samá voda

2007-09-08T10:38:00.000+01:00

Voda, voda všade. Voda zdola, voda zhora, voda zboku, voda z tyla. Studená voda. Ráno v pohári, ráno na tvári. Ráno na celom tele. A vo vlasoch. Dlho dlho studená, kým pritiekla teplá. Voda na balkóne, tečie po stene k susedom. Prenikne všade. Stojí v mlákach, jazerách, tečie v prúdoch, potokoch, riekach. Po celom meste. Bubnuje na najväčší dáždnik čo mám. Tečie do topánok. Šľahá do nôh. Steká po kabelke. Kučeraví vlasy.
Pozorujem ako sa ľudia snažia schovať pod svoje malé dáždniky. Je to zbytočné úsilie. Voda je všade. Šplech! Aquabus preletel okolo a mám druhú sprchu toho rána. Vulgárne nadávam a potriasam mokrými vlasmi. Ani pohotovo nastavený dáždnik nezachytil celú dávku. Nesiem si vodu vo vlhkých šatách do kancľa. Voda v čaji. Horúca! Voda bubnuje na strešné okno. Znnervózňuje ma. Myslím na potopu na balkóne. Potopu u susedov. Zima zima.
Nechce sa mi na obed. Preplavím sa do najbližšej bagetky a ulovím si na udicu ľahkú bagetu. Aj tá je vlhká kým ju donesiem naspäť. Pri dverách vyrástol dáždnikový les. Rozťahujú mokré klobúky a robia malé mláčky. Celá podlaha je posiata kvapkami vody.
Stále prší, neprestáva. Toľko vody pohromade som už dávno nevidela. Dážď, zúrivý, nahnevané kvapky bubnujú na zem, na chodník, na cestu, autá rozšplechujú vodu všade naokolo. Už si dávam pozor. Vymýšľam si najkratšie cesty, ale to mi nepomôže. Vrážam do iných dáždnikov na chodníku. Každý si zobral svoj najväčší. Ľudia si z mokrých dáždnikov vzájomne kvapkajú v autobuse na nohy. Každý robí okolo seba bublinu priestoru, aby sa nemusel dotknúť iného vlhkého človeka a jeho dáždnika. Sedadlá sú mokré. Z okna na mňa občas kvapne.
Voda v pive. Voda v mokrých vlasoch kamaráta, čo nemá dáždnik. "To je môj osobný protest." Som zvedavá, kto mu bude variť čaj a podávať acylpyrín keď telíčko doprotestuje. Mokrý pocit všade voda odišiel po troch pivách. Sedeli sme s priateľmi. A zrazu mi bolo teplo a sucho.
A keď sme šli na posledný autobus už nepršalo. Bol to divný pocit, akoby niekto zdvihol zo sveta závažie. Vzduch bol teplý a voňal. Čerstvosťou, novosťou, čistotou a jeseňou.

Ehm, dovolenka

2007-09-06T20:57:00.000+01:00

Nebol to moc dobrý nápad. Zabudla som, že už nemám 20 rokov. Keď som vydržala cestovať celú noc autobusom a ráno som bola svieža ako rybička. Prespávať v stane celé leto a ešte mi to robilo radosť.
No dobre. Bolo aj zopár trblietavých okamihov. Aj pršalo a celý deň bol v . Zachránil ho výlet do mesta . A sme objavovali jeho krásy . Nie sme predsa žiadni burani. Krásu oceniť vieme. Aj históriu.
Iba mali na môj vkus málo. Dúfam, že ostatné vylihovali doma na vankúšikoch. Aj nám bolo nakoniec takmer ako v raji .
A večer na pláži vyšiel . A svietil nám na a do snov.

A nakoniec sme si vychutnali všetky farby mora

modré odtiene vody a hôr. Zelené stromy. Červenú spálenú pokožku. Dočierna otlačenú prdel zo spania na zemi a celúúúúúúúú dlhúúúúúúúú čiernobielu cestu autobusom domov.

Môj čas

2007-09-05T23:59:00.000+01:00

Niekto odstrihol leto veľmi ostrými nožnicami. Uniesol ho na neznáme miesto. Dúfam, že sa ešte nájdu jeho zbytky a že ich vykúpime týmito mrazivými uplakanými dňami. Sedím tu v hrubých ponožkách a hrubom svetri. Dlhý, tichý, pokojný, studený večer.
Beštie chlpaté sa stúlili spolu v obľúbenom kresle. Vyzerajú trochu ako jing a jang - jedna biela, druhá tmavá. Trochu im závidím tú blízkosť svojho vlastného druhu. A teplý kožúšok. Keď sa k nim nakloním, sála z nich teplo a pokoj. Pradú si a navzájom sa umývajú.
Mala by som už ísť spať. Ale nechce sa mi. Mám rada tento čas, ktorý mám len pre seba. Nemusím nič a môžem všetko. Môžem ho stráviť akokoľvek príjemne sa mi chce. S knihou. S hudbou. Brouzdaním. Počúvaním Ester Kočičkovej. Hraním tupých hier. Písaním. A nikto mi do toho nebude kecať. Škoda taký čas prespať. Je to iba môj vlastný čas.

Bavorské zrkadlo

2007-09-04T20:15:00.000+01:00

Nie, nič neľutujem

Tak som sa včera pozrela do zrkadla. Nič príjemné fakt. Keď sa tak bližšie prizriete. Naozaj poriadne. Do detailov. Zrazu môžete uvidieť kto vlastne ste. A že potrebujete pomoc.
A to vás poníži. Žiadať o pomoc! Nikdy! Neprichádza do úvahy. Aké nízke! Aké ponižujúce.
A tak celý deň plačete a plačete.
Ale zároveň viete, že o pomoc treba proste požiadať. A zas plačete sami nad sebou. Akí ste úbohí, že vás priatelia videli prosiť. A plaziť sa. A žiadať o pomoc. Bezmocných. A malých.
Lenže po troch poriadnych bavorákoch, keď sa posadíte na balkón a pozorujete ako zapadá slnko a ako sa obloha mení zo žlto podsvietených mrakov na oranžovo podsvietené mraky až na sivú, tmavosivú až modrú a tmavomodrú. A po ďalších dvoch bavorákoch a litroch sĺz pochopíte, že je čas prestať plakať, lebo to vám nepomôže. Pomôže poprosiť o pomoc.
A potom sa vám pokazí CD-prehrávač. Niet sa čo diviť. Už je hodne starý. Kúpil vám ho otec, niekedy v '96. Už má svoje roky za sebou. Ale pozrimeže. Kazeťák ešte funguje. A nájdete staré kazety. A nejaké si pustíte.
A sedíte na balkóne. Nevadí že je zima, lebo vás hreje spacák. S nakreslenými ťavami a sugestívnym nápisom Afrika a krycím názvom "lehký a hřejivý". Aj ten vám kúpil foter na vašu prvú stanovačku. Spolu so stanom a batohom - krosnou. Nič z toho nebolo ľahké ani hřejivé. Vážilo to tonu. A nedalo sa to na stanovačku uniesť.
Ale teraz spacák hreje. A hreje vás aj hudba čo hrá. A zrazu si spomeniete. Lebo tá kazeta čo hrá vám pripomenie jeden letný deň. Pred desiatimi rokmi.

Keď som mala na duši hlboké šrámy a zažila som najlepšie a najpodivnejšie leto svojho života. V Brémach. Pálilo slnko. Vraj sa to tam často nestáva, maximálne pár týždňov do roka. Ale vtedy svietilo. Stále. Na moju letnú lásku. Keď som strela niekoho, kto mal tiež na srdci podobne hlboké šrámy.
A Remarque povedal:
"Držím ji pevně v náručí. Celá se chvěje, hledí na mně a tiske se ke mně a já ji držím, držíme se navzájem, dva cizinci, kteří o sobě nic nevědí a tisknou se k sobě, protože si nerozumějí a považují se navzájem za někoho jiného, než kým opravdu jsou, a kteří z toho nedorozumění čerpají ještě prchavou útěchu, z toho dvojnásobného, trojnásobného, nekonečného, a přece jediného nedorozumění, jež jako duha staví klamný most tam, kde nemůže nikdy být, odraz mezi dvěma zrcadly, vrhaný do stále vzdálenější prázdnoty."

Ja, v dlhých letných šatách s dlhými na červeno odfarbenými vlastmi. On, rozorvaná duša, vysoký s ryšavými vlasmi a podivnou dlhou žltou ofinou a básňami čo mi písal. Letný sobotný deň. Brémy. Ružový oblak mimo akejkoľvek reality. Blší trh. Zmes starých nepotrebných zaprášených vecí, podivných ľudí a my dvaja uprostred, držíme sa za ruky a smejeme sa v žiare slnka. On si kúpil platňu Edith Piaf - Greatest Hits! Ja psychedelicky farebného plyšového dinosarua pre Luciine prvé dieťa ktoré vtedy čakala. Myslela som, že to bude Anička. Bol to Tomáš. Večer sme sa prechádzali po nábreží rieky Weser a hľadali sme niečo, čo by tam ľudia mohli zabudnúť po skončení trhu. Našli sme malú plechovú panvičku - detskú hračku pre dievčatká, ktoré sa chcú hrať na gazdinky. Dal si ju do zadného vrecka. A balíček papierových vreckoviek. V ktorých bol zabalený balíček marihuany. Vyfajčil ju v ten večer a milovali sme sa. Nešikovne a ako by sme šliapali po neznámom chodníku. Stratila som s ním panenstvo. Tú platňu Edith Piaf mi nahral na kazetu. Dnes večer som ju znovu našla. V obale s obrázkom Notre Dame.

A tá stará šumiaca kazeta mi pripomenula, že na svete je pár chvíľ, pre ktoré sa tu oplatí zostávať. Keď som ležala na balkóne a zasvietila si svetielka "ako v parížskom bordeli" (povedal jeden kamarát). A zistila som, že keď som dnes požiadala o pomoc, nikto ma nevysmial. Dostala som priateľské rady plné porozumenia a lásky. A zistila som, že viem, že slzy nikomu nepomôžu. Treba si poplakať a potom vziať ponúkanú priateľskú ruku a ešte chvíľu to ťahať ďalej, lebo sa to oplatí aspoň kvôli tým ľuďom, ktorých môžete nazvať svojimi priateľmi. A zrazu sa mi z toho všetkého chcelo usmievať.

Vrtáci a vŕtačky

2007-09-03T21:00:00.001+01:00

Mužské a ženské roboty? Cha! Veľmi rada by som prenechala niektoré práce niekomu inému. Ale princ na bielom koni s vŕtačkou neprichádza a neprichádza. Dnes bol taký deň. Ufňukaný a boľavý. Polica padá. Mohla by zabiť chlpaté beštie. To by ma bolelo. Mohla by spadnúť aj na telku. To by ma nebolelo ale asi trochu naštvalo. Muži nezvládli mužskú prácu. Navŕtali málo dier. Polica padá.
Vytiahla som vŕtačku a pustila sa do toho. Išlo to ako po masle. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. A je to.
Ty si teda technický talent! Vyhlasoval môj drahý otecko. Nie s hrdosťou a pýchou. S iróniou a najštipľavejším sarkazmom na aký sa zmohol. Potom mi vzal veci z ruky a urobil to sám. Vydržalo to až kým som neuverila, že som naozajské nemehlo. Potom na tom už nezáležalo. Už som tomu verila. Otec to predsa musel vedieť. Kto iný vás pozná lepšie ako vlastný rodič?

Dlho som tomu verila. Do ničoho som sa nepúšťala. Aby som to náhodou nepokazila tými oboma rukami ľavými. Až kým som nemala na výber. Nebol tu foter. Nebol tu nikto kto by to urobil. A zrazu som to zvládla. A vôbec nevadilo, že vŕtačku sa mi podarilo zakúpiť až na druhý pokus. Veď kto mal vedieť, že vrtáky sa predávajú zvlášť? Ani to, že police pre beštie chlpaté sú trochu nakrivo. Hlavne že ich majú. Zrazu som niečo chcela a tak som to proste dokázala. Napriek obom rukám ľavým.

A tak som dnes navŕtala zopár dier na ďalšiu policu. Už aj pre mňa. K tomu pivko. Každý správny roboš pri práci popíja pivko. Viem to, videla som ich koľkokrát! Polica drží. Nespadne na beštie chlpaté, ani na televízor. Nič ma nebude bolieť. Nič ma už nenaštve.
A nevadí, že mám obe ruky ľavé. Aj s nimi sa dá dokázať vecí!

Beach Dreaming

2007-08-28T22:15:00.000+01:00

Slniečko svieti, jemný vetrík pofukuje, spod privretých viečok vidím len modrú oblohu. Vzduch je plný slanej vône pomiešanej s opaľovacími krémami. A potom sa telíčko voľne pohupuje na modrej vode, vo skvelom stave beztiaže, bezmyšlienok, bezproblémov, všetko je žiarivo teplé, vlnky vody ma nežne hladkajú a zmývajú všetko preč. Pod privretými viečkami sa mihotá jagavý odraz slnečných prasiatok na hladine. Celé minúty, hodiny, dni bez plánov, bez práce, bez povinností, bez hlavy plnej divných myšlienok. A večer si len tak sedieť na vyhriatom piesku a počúvať čľapot vlniek na tichej morskej hladine. A ochutnávať miestne pivo z plechovky. Tri dni na Lopari, všetko na háku. Už pozajtra.

Jěště mi scházíš

2007-08-28T21:43:00.000+01:00

Jěště mi scházíš

Jěště jsem nepřivykla
že nepřicházíš
že se nenaloguješ.
Okno se neotevře,
"zdravííím" se neobjeví.
Že prostě jinde s jinou jseš.

Zbieram staré črepiny. Občas sa na nich porežem. Ale nevládzem ich vyhodiť. Ešte nie. Ešte naháňam ten starý prelud. A dúfam, že ho nikdy nedohoním. Ešte hľadám aj najmenšie tvoje stopy vo virtuálnom svete. Stačí sa mi na ne dívať. Nechcem viac.
Ani menej.
Neviem ťa nechať bežať.
A ty si už v skutočnosti dávno dávno preč. V skutočnosti si tu ani nikdy nebol.
V skutočnosti sme dve malé bezvýznamné zhluky jednotiek a núl na kremíkovom pieskovisku.

Blonďavé tiene minulosti

2007-08-27T22:30:00.000+01:00

Stretla som sesternicu. Už sa mi nepodarilo jej vyhnúť. Niežeby som ju nemala rada. Iba príšerne rapoce. Naštartuje sa na nejakú tému a o päť minút je niekde úplne inde a to ešte po ceste prejde všetky klepy. Unavuje ma to. Inak je dobrý človek. Len sa s ňou často nestretávam. Teraz mi stačila povedať odkiaľ idú a kam, čo budú robiť celý nasledujúci týždeň, aké mali prázdniny a kde boli na dovolenke. A koho tam stretli. "Ratatata-ratatatatata a stretli sme tam toho-a-toho, veďhopoznáš." Jedného toho-a-toho s takým menom som poznala, kedysi som s ním chodila, ale neverila som, že je to ten istý koho myslím. Vysvitlo, že je. Poznajú sa cez troch ďalších známych. Má sa dobre, má skvelú prácu, skvelú manželku a skvelú rodinu. Síce už trošku plešivie ale inak vyzerá skvele. Samozrejme.
Išla som domov a v hlave mi bežal už takmer vyblednutý starý popraskaný čiernobiely film. Prvý frajer. Prvý z tých nevinne vyzerajúcich milých blonďáčikov. Mysleli si o mne, že som TÁ ich silná žena, s ktorou budú naveky šťastní. Keď som im povedala, že nebudú, chvíľu mali zlomené srdce. A potom si našli skvelú ženu, skvelú prácu, skvelú rodinu, skvelú funkciu a vedú skvelý život.
Mala by som randiť s milými blonďáčikmi častejšie. Robí ich to šťastnými. Keď ma už nemajú, zistia aký je život skvelý. Tesne pred úsvitom býva tma najväčšia.

Oberačka

2007-08-26T12:39:00.000+01:00

"Najdrahsi priatelia!

ani som to necakala a predsa nastal ten stastny okamih, ked na balkone dozrela uroda a treba zbierat plody dlhej umornej prace. Vyrastlo 10 ks paradajok a 5 ks chilli, z ktorych su vsak zrele iba dve, dalsie este nie. A jedna zrela jahodka. Srdecne by som Vas teda chcela pozvat, aby ste zdielali radost z tohto prekvapiveho ale tym o nic mensieho uspechu.

Nas najlepsi sefkuchar a grilmajster uz vymyslel ako by sme si tych 10 kusov koktejlovych paradajok najlepsie vychutnali, samozrejme po tom, co budu naservirovane na platenom (zamatovy nemam) vankusiku. Ich nepochybne dokonala chut najlepsie vynikne s mozarellou, posypanou neznou cerstvou bazalkou s jemne opecenou bagetkou s cesnakovym olejom. K tomu bude spravne vychladene biele vinko.

Strucne z ich kratkeho a plodneho zivota:
Ich zivotna put zacala z maleho semienka iba o poschodie nizsie pod balkonom u susedky podo mnou, ktora ich z laskou zasadila a polievala. Ked som jej vydatne zaliala celu stenu pri oprave balkona, s laskou mi ich za odmenu darovala. Ich detstvo a mladost boli tvrde, chcela som z nich vychovat silne a odolne osobnosti, tak som ich nechala nepresadene a casto nepolievane. Ale s laskou.

Ked konecne mohli naplno roztiahnut svoje korienky v kvetinaci na balkone, rastli jedna radost, slnko ich zohrievalo, dazdik ich polieval, moj pohlad na nich laskyplne spocinul a macky ich onuchavali a skakali cez ne k susedom.
A teraz prisla ta chvila, ked sa nam kralovsky odmenia za tuto starostlivost. A Vas pozyvam ju zdielat.
Vzhladom na obmedzeny pocet kusov urody budeme iba vyberana spolocnost.

V prilohe Vam zasielam male ukazky, len tak na jednu-dve slinky."

We have normality.

2007-08-25T13:07:00.000+01:00

I repeat, we have normality. Anything you still can't cope with is therefore your own problem. [Douglas Adams]

Tak si tak žijeme tie svoje bežné životy. Každé ráno znovu otvoríme oči a vykonávame rovnaký sled stereotypných činností, ideme do práce, občas sa opijeme, občas sa zasmejeme, pred spaním pohladkáme tvora čo nám je najmilší a najbližší, napríklad mačku . A považujeme to za normu viac či menej znesiteľného života.
Až kým nestretneme niekoho, kto vedie skrz-naskrz normálny a bežný život. A ten ho robí šťastným. Ako Lucia, matka dvoch detí, vydatá, bežná žena, ktorú na ulici ľahko prehliadnete. Spolužiačka zo strednej školy. Jedna z mála, s ktorou sa dobrovoľne a rada raz-dvakrát za rok stretávam. Nepoznám nikoho iného, kto by bol taký spokojný s vlastným životom. Vydala sa v poslednom ročníku vysokej školy za prvého frajera, s ktorým vážne chodila. Majú dve deti. Manžel jej vlastnými rukami postavil dom. Jednoduché, bežné veci. Každý ich robí. Ale nepoznám nikoho iného, pre koho by boli hlavným zámerom, životným plánom a koho by tak napĺňali.
Sedím a počúvam príhody z jej rodinného života, o tom ako rastú deti a čo nového majú v dome. Nevydržala by som počúvať takéto veci tak dlho nikoho iného. Ale ona ma fascinuje. Ako to je možné, že je taká spokojná a šťastná? Nemá ambície? Nevidí, že život môže dať viac ako nutnosť vychovávať dve deti a starať sa o manžela a domácnosť? Nikdy nič iné nerobila. Je to tým, že by netušila, že na svete sú aj iné životné méty?
Nie. Jej to proste stačí. Robí ju to šťastnou. Stretnutie s ňou je vždy ako závan normálnosti. Ako čerstvý vzduch na tvári keď človek vyjde z tmavej zatuchnutej miestnosti. Závidím jej tú spokojnosť. A prajem jej ju z celého srdca. Kiež by si každý dokázal nájsť ten CIEĽ, ktorý jeho život naplní šťastím a spokojnosťou. Kiež by som to raz dokázala aj ja.

A Day In Life - Blu Stormy Monday

2007-08-21T21:04:00.000+01:00

Zobudil ma erotický sen. Precitla som tesne pred tým, než to začalo byť skutočne zaujímavé a uvedomila si, že je to len sen. Nechcela som ho pustiť. Splašene zamával krídlami a uletel, keď som zistila, že medzi kolenami mám len chlpaté beštie. Priadli, keď som ich pohladkala. Aspoň nejaký kožuch bol spokojný. V modrej posteli začal modrý pondelok.
Modré nebo žiarilo do modrej šálky kávy. Skúšala som oddialiť začiatok dňa nekonečným pozorovaním beštií chlpatých ako sa naháňajú a vylihujú za kvetináčom bujne rozkvitnutých oranžových kvetín. Ladili s modrou oblohou.
Modrí ľudia v modrom buse. Modré myšlienky. Spomenula som si na Paula Coelha a Alchymistu. Nemám v tej práci čo robiť. Nepatrím tam. Som ako obchodník s kryštálom na kopci, čo má svoj sen, ale nikdy ho nenaplní, lebo na to nemá dosť odvahy. Celý život budem len snívať.
Modrá obrazovka počítača. Kopa zbytočnej práce, o ktorej si nahováram, že dáva nejaký zmysel. Svetu bolo treba oznámiť, že mobilný operátor má nové čísla. S modrým logom.
Modrý obed korenený drbmi z časopisu s modrým názvom. Šalát od víkendu, spomienka na ďalšiu skvelú sobotu s priateľmi na balkóne. Modrá prechádzka. Tmavomodrá obloha hrozila že každú chvíľu spadne. Zašla som do kníhkupectva. Vošla som s prvými kvapkami dažďa. Kúpila si knihu. Od Paula Coelha, môj spoločník v modrom dni. Veronika Decides to Die. V modrom obale.
Vypila som preso s mliekom, kapučíno nemali. Prestalo pršať. Na chvíľu. Tmavomodrá obloha zosivela a sťažkla. Prvé kvapky som nechala vonku za dverami do kancľa. Rozpútalo sa peklo. Na modré strešné okno bubnovala modrá nahnevaná víchrica. Myslela som na pootvárané okná doma.
Potopa sveta. A Perún povedal - tvoje parkety budú plávajúce, aj tvoja podlaha bude plávajúca, tvoj balkón bude utopený pod vodou. Modré jazero plné prevrhnutých kvetináčov a polámaných kvetín. Modré končeky prstov premáčané vo vode.
Dva absolútne nemodré fernety. Modrý pondelok skončil. Začala jeseň. Padal modrý súmrak a v ňom sa žlto leskli zmoknuté koruny stromov pod pouličnou lampou.

Moje balkónové gýče

2007-08-12T21:26:00.000+01:00

Nechcem byť smutná. Tak tu je niečo na rozveselenie. Ako včera povedal kamarát - zariadila som si balkón s vkusom sebe vlastným. Môj vkus mi povedal, že na balkón patria aj balkónové gýče. Bez nich to nemá šmrnc a vtip. Bez nich je nuda. Človek sa nemá na čo pozerať, na čom sa zabaviť, čím oko potešiť.
Balkónové gýče proste musia byť.
Najgýčovatejší gýč sú svetielka. Také čo svietia do noci, keď človek sedí s priateľmi, osvetľujú milé tváre a pohár vína a kričia do tmy nad mestom - tu sú ľudia čo sa bavia a sú spolu. Radi.

Na balkón podľa môjho názoru patria aj kvety. Muškáty, petúnie, gazánie, slnečnice a iné tak neužitočné a tak pekné rastlinky. A možno trochu užitočnej zeleniny. Ktovie či z tých paradajok a chilli nakoniec bude aspoň jedna-dve na ochutnanie, nehovoriac o tých kilách do leča.

A ovocia tiež.

Aj príroda vie niekedy vyrobiť parádne gýče. A ako človeka potešia!

Najkrajším gýčom sú pre mňa samozrejme beštie chlpaté povaľujúce sa kdesi medzi slnečnicami a aksamitníkom. Ale tie si nechám pre seba.

P.S. Bazén som ešte nevyskúšala. Počasie je nahouby. Aj kačička je z toho smutná.

Reason to Live

2007-08-11T23:08:00.000+01:00

Why the fuck should I go on? Prečo mám každé ráno ešte vstať? Prečo by som sa tu mala ešte potácať? Načo? Aký to má význam? A zmysel?

Birthday Barbecue with Best of Friends & Bazén

2007-07-30T14:02:00.000+01:00

Víkend s Harrym bol síce nanajvýš príjemný, netreba však zanedbávať ani ďalších skutočných priateľov. A preto prišli ku mne ľudia, aby sme posedeli na balkóne, pojedli grilované dobroty a popili čo-to alkoholické. A aby mi odovzdali hodnotný narodeninový dar: nafukovací bazén s príslušenstvom - žabkou na nafukovanie, kačičkou na plávanie a šnorchlom na potápanie. Aby bol zverinec kompletný, na bazéne sú vyobrazené rôzne "garden bugs" - motýle, slimáky, včielky, lienky, žaby a podobná háveď. Bazén sme samozrejme hneď aj nafúkali a party pri bazéne mohla začať.
Najlepší kamarát na svete - bestfrJENd obetavo griloval za mierneho mrholenia, neodradilo ho ani to, že my sme popíjali pekne v suchu. Lenže ustávajúci dážď a vôňa a chuť grilovaných dobrôt nás aj tak vylákali von a tak sme sa postupne presťahovali na balkón, pojedali dobroty, popíjali a aj pršať prestalo.
Vliezla som si do nového bazéna, len tak nasucho, s kačičkou a šnorchlom a pohárom vína. Tešila som sa ako malé decko. Konečne je balkón kompletný. Party pri bazéne sa pekne rozbehla, kočky sa nám obtierali o nohy a strašne ich zaujímalo čo je vnútri toho kruhu. Pomaly sa zotmelo, ale hviezdy a mesiac nebolo vidno. Rozsvietili sme farebné svetielka a mne sa v duši rozlialo teplo a farebné svetlo, lebo som sedela s priateľmi, doma, každý sa cítil dobre a mali sme pohodu. Dostala som Dar - priateľov, tých zvláštnych ľudí, čo rozumejú každému hlúpemu detinskému nápadu a s nadšením sa k nemu pridajú. Priateľov, s ktorými sa dá sedieť aj v daždi a rozprávať sa o obyčajných veciach. Priateľov, čo si vychutnajú rovnakú pohodu na rovnakých vlnách. Mojich milých priateľov, ktorí sú na balkóne vždy vítaní. A v bazéne tiež.

Birthday Weekend with Harry

2007-07-25T21:29:00.000+01:00

Hurá! Harry je tu! V piatok sme sa vybrali do mesta, čakať na polnoc britského času, teda na jednu nášho času, keď otvoria jedno malé milé kníhkupectvo, aby som si mohla kúpiť poslednú knihu o Harry Potterovi. Moji milí priatelia zas uvítali možnosť tematicky chľastať v meste, moja milá sestrička sa potešila, že nemusí vymýšľať čo mi dať na narodeniny. Takže sme boli všetci náramne spokojní. Popíjali sme si v centre pivko v letnej horúčave, už sa nám to dávno nestalo, lebo v našom veku už predsa nebudeme chodiť do krčmy dakam ďaleko ale iba tuto pred dom. V našom veku už treba byť seriózny. A na narodeniny si darovať Harry Pottera.
Tak som sa teda po jednej postavila do šóry spolu s americkými a slovenskými puberťákmi a deťmi rôzneho veku sme čakali kedy už dostaneme do ruky to konečné rozuzlenie celého príbehu. Kníhkupectvom sa rozliehala audionáhravka niektorej predošlej knihy a ľudia si brali plagáty a závideli tým, čo už držali v rukách oranžovú papierovú elegantnú taštičku obsahujúcu KNIHU. A potom, čoskoro, som aj ja skackala domov s oranžovou taštičkou a v novej oranžovej sukničke.
Čítala som celý víkend a niekedy v nedeľu podvečer som to už zbľajzla. Áno. Je to rozprávka. Áno, príbeh je otrieskaný - dobro a zlo, priatelia a nepriatelia - stará vesta. Koho to zaujíma. Lenže deti v každom veku potrebujú rozprávky a potrebujú vedieť, že dobro nakoniec zvíťazí. A že priateľstvo je dôležité. A láska. Okrem toho, Rowlingová má neuveriteľný dar jazyka a skvelý zmysel pre humor. Celý úplne nový čarodejný svet, ktorý vytvorila, je tak neuveriteľne uveriteľný, že mám pri čítaní niekedy pocit, akoby som bola jeho priamou súčasťou.
No proste to žeriem.
Aby toho nebolo málo, vybrala som sa aj na nový film - 5. diel. Bol proste neuveriteľný. Neuveriteľne dobrý. Vôbec ma nezaujíma, že ten kto nepozná príbeh by sa mohol stratiť v deji. Ani som si to nevšimla. Ten film, úplne parádne zachytil atmosféru toho sveta a tej konkrétnej knihy - ten pocit, čo som z nej mala, ten humor, ten zážitok. Navyše ho skvele zvizualizoval. Z ostatných dielov sa to podarilo iba trojke, všetky ďalšie boli odpad. Strašne dobre som sa bavila, ako malé dieťa, čo dostane novú hračku a želá si, aby deň nikdy neskočil a mohlo sa s ňou hrať stále. A k tomu ešte sladký cukrík. Mňam. Chcelo sa mi od radosti zatlieskať.
Parádne narodeniny.

(iOU Were) My Ultimate Waterloo

2007-07-14T17:27:00.000+01:00

Koľko totálnych zlyhaní. Koľko prehratých bitiek. Úplne prehratá vojna. Totálna porážka. Definitívny koniec.
Najprv som prehrala úvodnú šarvátku o príjemný víkend. Tá viedla k zásadnej prehratej bitke o to byť príťažlivou ženou. Neúspech sa dostavil aj v potýčke o to, byť dobrou kamarátkou. Prehrala som aj dôležitý boj o to, zostať aspoň človekom. A nakoniec som stratila aj príčetnosť. Zostalo zo mňa tupé zvieratko, odsúdené na porážku. A tá prišla čoskoro.
Divné. Ešte stále mi chýbaš. Ale vďaka tomu pocitu totálnej prehry a definitívneho zlyhania viem, že už sa nedá urobiť žiadny krok späť. Ešte stále mi je to ľúto. Že to dopadlo katastrofálne. Katastrofálnejšie ako Waterloo: