Day of Tripping

Chcela som ísť domov, ale sesternica sa rozhodla, že pôjdem s nimi na výlet. Celý večer som vyhľadávala dopravné spojenia k rôznym hradom a zámkom podľa po rusky napísanej turistickej brožúrky o hradoch a zámkoch v Čechách. Ako najrýchlejšie a najvýhodnejšie sa javilo vlakové spojenie k zámku Zbiroh. V živote som ten názov nepočula. Bolo mi to jedno. Tak poďme. Obliekla som si nové krátke letné šatičky a rozhodla sa, že si to užijem.

Ukázalo sa, že výhodné spojenie nás vyhodilo na vlakovej stanici, asi 5 kilákov od dediny. Samozrejme všetci miestni to vedeli a stihli autobus, čo ich tam odviezol, kým my sme si pozerali spoje naspäť. Veru, niet nad to, vybrať sa niekam a nepozrieť sa predtým do mapy.
Vybrali sme sa peši a cestou sme stopovali - ja s mojou neterou. Kupodivu nám zastala pani a zobrala nás všetkých štyroch - sesternicu s jej mužom a dcérou a mňa - do dediny.
Prvé čo sme našli bola Zámocká krčma. A v nej utopenci. A čapovaná plzeň. S posolstvom na dne.
Vysvitlo, že známok nebol donedávna známy preto, lebo bol vo vlastníctve armády. Od nej ho kúpila súkromná spoločnosť Gastro Žofín (niežeby som jej chcela robiť reklamu, len ma fascinuje ako malebne to znie). Tá ho opravila a snaží sa na ňom zarobiť. Ponúka v ňom hotelové izby a láka turistov do expozícií plných falzifikátov a odkazov na jeho pohnutý osud tým, že púšťa do médií rôzne legendy o zamínovanej studni plnej tajomstiev.

No dobre, v skutočnosti pohnutú históriu mal. A mierne zábavnú. V stredoveku si ho posúvali rôzne šľachtické rody z rúk do rúk. Okrem iných ho vlastnili aj Karel IV, Zikmund Lucemburský a Rudolf II, podľa toho mu dali nick zámok troch cisárov, hoci pochybujem, že tam niektorý z nich vôbec zavítal. Pochmúrne nasvietené expozície, ktoré asi mali evokovať temný stredovek, však mali naznačovať jeho dlhú a bohatú históriu. Premyslene rozmiestnené a efektne nasvietené v pravej chvíli vykukovali "kamenná" busta Karla IV, faksimile Kroniky Vyšehradskej, glóbus Rudolfa II. (narodili sme sa v rovnakom znamení - Ruda a ja). Potom prišla svetlejšia a zábavnejšia časť, keď v časoch prehnitej buržoáznej demokracie zámok skončil v rukách železiarskeho a železničného podnikateľa baróna Bethel Henry Strousberga. Ten ho najprv prestaval a to vo veľkom búracom štýle bez ohľadu na pôvodné usporiadanie alebo akékoľvek cenné alebo zaujímavé časti. Potom skrachoval a veľkolepo prestavaný a zariadený zámok rozobrali veritelia. Vrátane celej oranžérie.

Ďalší majitelia Colloredo-Mansfeldovci ho prenajímali, okrem si tu prenajal sálu ako ateliér aj Alfons Mucha. Jeho prítomnosť spoločnosť Gastro Žofín využila do posledného špiku, ktorý z neho dokázali vysať. Jedna sála bola venovaná Muchovi ako slobodomurárovi, Dan Brown by chrochtal blahom. Ďalšia Muchovi ako maliarovi, vrátane nekvalitných replík jeho diel cez pol steny. Vo veľkej sále, ktorá mu slúžila ako ateliér, a dnes ju prenajímajú na chľastačky, aby hostia mohli pojesť a popiť v prítomnosti Veľkého Ducha, vytvoril Slovanskú epopej a oponu pre miestnych ochotníkov, ktorá však bola pre ich divadlo príliš veľká. Dnes visí tam.
Cez druhú svetovú v Zbirohu sídlili esesáci (viď zamínovaná studňa a všelijaké svinstvo čo do nej pohádzali). Potom patril armáde, ktorá tam umiestnila Veľké Ucho Tamaru, bo silicitová skala na ktorej je postavený, bola akusticky veľmi priaznivá.
Veru tak - Ucho počuje, Oko vidí.
Vskutku zábavný výlet. Zbytok dňa sme trávili čakaním na rôzne spoje, aby sme sa odtiaľ vôbec dostali domov. Bo ešte nás čakalo Khamoro. Ale to bol už zas celkom iný trip.

Kill your darlings

Koľko je takých ľudí a vecí. Už ich nepotrebujeme, ba obťažujú nás a ich prítomnosť nás skôr ťaží ako teší. Napriek tomu sa ich nevieme zbaviť. Prirástli nám k srdcu, milovali sme ich, dlho nám boli milé. Knihy, staré lásky, obľúbené hrnčeky čo už popraskali a nedá sa z nich piť, staré tričká prederavené na toľkých miestach, plyšové medvedíky, zajace. Nevieme čo s nimi. Nemáme to srdce zavrieť ich do igelitového vreca a postaviť ku kontajneru. Ale keď sa ich konečne zbavíme, zrazu sme o niečo ľahší a máme v srdci viac miesta pre nové a dôležitejšie veci a ľudí, ktorí nám namiesto bolesti dajú aj lásku.

Kill your darlings.

Čo sa človek nenaučí na medzinárodnej konferencii.
Tacitné vedomosti. Vieme sa bicyklovať, uvariť dobré jedlo, smiať sa na plné kolo nákazlivým smiechom. Nevieme to naučiť iných ľudí tak, že im to opíšeme a vysvetlíme. Treba im to ukázať a byť s nimi aby to od nás odkukali. A my odkukáme od iných ďalšie nové veci. Ako si užívať život a tešiť sa z maličkostí. Vidíme ten spokojný výraz a šťastný úsmev. Elektronická komunikácia znehodnocuje tieto informácie a vedomosti. A pritom ich vraj máme 90 percent. Nestačí len icqvákať a mailovať, blogovať a podcastovať. Pri tom človek neodčíta tie jemné vrásky na čele, keď sa tomu druhému niečo nepáči alebo ten ironický úškrn keď sa pokúša o neslušný vtip. Strácame to. Strácame dôležité znalosti a informácie.
Digitálni domorodci už ich možno nebudú mať. Aj keď budú mať iné veci. Video z vlastného narodenia na YouTube. Prvý bozk odoslaný z mobilu na mobil medzi všetkými kamarátmi. Všetky intímne informácie na MySpace. Tony prekecaných večerov uložených na serveri Skype. Pocit, že informácie patria všetkým.
Veru, my digitálni imigranti sa im musíme prispôsobiť. A nájsť si cestu k tomu, ako im vysvetliť, čo si počať s tými novými informáciami. REVOLÚCIA, kričal mladý dynamický Kocourek z publika. Veru tak, asi prežívame revolúciu. Niečo podobné, ako vtedy, keď Gutenberg vytlačil svoju prvú knihu.


No nič. Ešteže zostali zahrádky pod gaštanmi, kde si človek môže dať cez obednú prestávku malé pivko namiesto dezertu k obedu. Spadol mi na stôl malý pichľavý gaštan. Vlastne len taký prísľub pichľavého gaštana, lebo v skutočnosti nikomu neublíži.

International News from Prague

České pivo, hermelín aj bramboráčky pod gaštanmi stále skvelé.
Slovenský kamarát nespokojný s prácou v stoke, hľadá si novú.
Kanadsko-pražská sesternica v rozvodovom konaní.
Bulharská sesternica v ťažkej pohode. To sa naučila od cigánov. Etnologička.
Kanadsko-slovensko-český synovec v čajovni. Neter v Indii.
S bulharskou neterou hovoríme po slovensko-bulharsko-rusko-anglicky. Manželovi bulharskej sesternice nerozumiem kedy prikyvuje áno a kedy nie. Inak nič moc nehovorí.
Kanadský študent na návšteve nemá ruku, ale tiež je v pohode.
Arabská káva z džezvy každé ráno.
Medzinárodná konferencia už tradične skvelá. Aj chľastačka na Révovém nádvoří.
Kmene digitálnych imigrantov a digitálnych domorodcov sa objavili v našej civilizácii.
Vraj som mala počúvať starú mater, že dievky z našej rodiny si nemajú čo začínať s Čechmi alebo katolíkmi. Vždy to zle dopadne.
Žižkovský prízvuk sa vraj pozná aj angličtine.
Cigánsky festival Khamoro bol úžasný.

Vonku

Teplý a slnečný deň. Horká chuť piva z plechovky, o ktorú sa delíme na zastávke. Tráva šteklí bosé nohy. Hojdajúci sa svet pod privretými viečkami. Teplé lúče slnka na kolenách. Sladkohorký bavoráček z porcelánového pohára. Mokré ruky keď vyťahujem fľaše z chladiaceho vedra. Obrovský krík medovky a na ňom umelá húsenica. Zmes hlasov priateľov a nad ňou detský krik. Ryšavý kocúr, čo si potme prišiel ukradnúť kus opečenej klobásky.

Bedminton s detskými raketami a číra radosť z pohybu. Pot na čele a smäd uhasený bohviekoľkým bavorákom. Modrý súmrak, z ktorého sa vynára zvuk nákladného vlaku čo prefrčí okolo a preruší rozhovor. Teplo z ohňa na bosých nohách, ktorým už zvečera bolo trocha chladno. Chuť dobrôt opečených v pahrebe. Známe a milé tváre a pocit, že som presne tam, kde mám byť. Nerovná cesta potme domov.

Márnim čas

Márnim svoj čas. Po večeroch čítam rozprávky namiesto zmysluplnej literatúry, alebo aspoň nejakého inteligentného časopisu. Týždeň aj Reflex ležia nepovšimnuté na stole. A ja ležím s mačkou a Harry Potterom na bruchu a obe si pradieme blahom.
Trucujem. Nechcem tu byť na tom svete. Tak utekám do iného. Je mi tam strašne dobre, viem ako to skončí, v rozprávkach vždy dobro zvíťazí. Je to istota. Je to humor a sranda. A deti vždy nakoniec zistia, že najdôležitejšie na svete sú priateľstvo a odvaha. A láska. Ale zatiaľ som len pri štvrtom dieli, tak moment, ešte nie, len tak trochu. Viem to, čítam to už piatykrát. Alebo ktorý.
Kto povie, čo má zmysel? A ako správne tráviť svoj čas?
Ja viem, ono sa zas vyčasí, vyjde slnko, uvarím si kávu a prečítam aj Reflex. Pôjdem von medzi ľudí. Zas niekedy. Ono to príde. Nebojte nič.
A teraz si idem dočítať kapitolu pred spaním. Hermione si vyšla na bál s Krumom a Ron žiarli.

Pražský gýč jak bič

Město vidím veliké
jehož krása kýče se bude dotýkat.

Kde pivo prúdom potečie a pod každým gaštanom ho načapujú



i v každej krčme dobré bude



a preto veselo a dobre tam bude každému.

Májový pražský reset

Žila som z tej pohody ešte celý týždeň. Doniesla som domov mier v duši, z toho rozkvitnutého, slnkom zaliateho májového mesta. Len tak som sa poflakovala s ľuďmi, ktorí sú v pohode a neriešite s nimi nič zásadnejšie len to, do ktorej krčmy pôjdete najbližšie na pivo a ďalšie jedlo. A samozrejme ešte všetky ostatné zásadné otázky života, vesmíru a vôbec, ak sa vám zrovna chce, lebo inak s nimi môžete aj v pokoji mlčať a nikto sa necíti trápne. Je úžasná táto česká dovednosť postaviť výčap a stôl s lavicou pod každý rozkvitnutý gaštan.