NEdotýkanie

Videla som kačky kráčať po hladine jazera, ponárali zobáčiky pod vodu a pritom si vykračovali po povrchu, ako malí bohovia. Kráčali po hladine akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, aj keď trošku neisto, ale krok za krokom, blana za blanou, zob zob. Prinášali zvesti o dobe nedotýkania.
Nedotýka sa ma tvoje ticho.
Nedotýka sa ma pozvanie od môjho milého nekompatibilného buggera.
Nedotkol sa ma slzopudný film, ktorý rozplakal každú. Koho by už len nerozľútila nenaplnená láska.
Nedotkla som sa priateľa, ktorý už patrí inej žene a tak by to bolo bezpečné. A zároveň unfair. Túžila som po tom dotyku. Namiesto toho som odišla.
Nedotkol sa ma staničný úvodník. Som teraz mačací človek. Nikoho sa nedotýkam, nič sa nedotýka mňa.
Okrem mojich beštií chlpatých. Dupú po mne. Šlapú. Škriabu a hryzú. Vyskočia mi na kolená aby preliezli na nejaké lepšie miesto. Usalašia sa mi na novom župane. Odídu preč.
Môžu. Aj tak nemám na výber.
A už nikto iný.

Terra incognita?

Ľady sa pohli. Tie obrovské ľadovce, ktoré narástli za tie dlhé roky, dni, minúty a sekundy môjho života, plné ticha, ignorácie, osamenia, bolesti a zlosti, sa začali hýbať. Pomaly driftujú. A ja driftujem s nimi. Vpred. K niečomu, čo sa nazýva Budúcnosť. Ukázalo sa, že aj ja môžem mať Vlastnú Budúcnosť. Prekvapivé.
Akoby zasvietilo slnko. A spôsobilo súkromné globálne oteplenie v mojej vlastnej hlave. Pôsobí blahodárne na môj ekosystém. Zrazu je mi stále teplejšie.
Driftujem vpred a väčšinou o tom ani neviem. Niekedy ešte tvrdohlavo dupem na odpor a vykrikujem - Ja nedriftujem! Driftujte si sami. Ja si zostanem tu, na mojej bezpečnej kryhe. Kde môžem zahnať trudnomyseľnosť farebnou loptou alebo inou hračkou.
Ale nepomôžem si, driftujem.
Už sa mi pred očami začína skladať nejasný obraz. Ako puzzle. Niektoré časti už sú hotové, niektoré kocočky musím pohľadať, vymiesť zo zabudnutých kútov, vypýtať ich požičané od najbližších, priateľov, bývalých aj budúcich lások a ľudí, ktorých už nikdy v živote nechcem stretnúť.
A pomaly sa vynára nápis:

Hic sunt leones felises

Breaking and Trespassing

Ráno som otvorila oči, zistila, že je ďalší krásny deň a rozhodla sa, že musím ísť na dlhý výlet. Aj chlpaté beštie cítia vo vzduchu jar, zúfalo sa pýtali von. Obliekla som si na pyžamo sveter a prvýkrát tento rok si dala ranný čaj na balkóne. Potom som napakovala do arabskej placky trochu zeleniny so syrom, pribalila dva štvorčeky 70% čokolády a vyrazila. Na kopec nad mestom.
Najprv som chcela kopírovať cestu mestskej dopravy, ale potom zvíťazila tá jedna dobrodružná bunka čo mám a občas si vyskočí, a tak som sa vydala po neznámych chodníčkoch. Preliezla som ponad železničnú trať a potom pomedzi domy, ktoré rastú na úpätí kopca a čoraz vyššie ako vinič po daždi. Prešla som okolo novostavieb a namiesto asfaltky si vybrala lesný chodník, ktorý viedol okolo domu a pomedzi záhrady. Lenže udržiavané záhrady sa postupne zmenili na opustené záhrady a mňa napadlo, že tie polorozpadnuté záhradné búdky musia byť ideálne bývanie pre ľudí, čo nemajú kde byť. Chodník sa postupne zužoval, zmenšoval a zrazu skončil pred plotom. A v plote diera. Bezstarostne som ju preliezla, skôr preto, lebo sa mi nechcelo vracať pomedzi tie schátrané záhradky. Vôbec ma nenapadlo, že leziem niekam DNU, odkiaľ nemusí byť cesta VON. Tak som sa tam chytila trochu do pasce. Zrazu som bola v niečej záhrade, majiteľa už pravdepodobne nemala, ale to neznamenalo, že nemala aj obyvateľov. Trochu som sa začala báť, trochu som si nadávala a trochu som sa na sebe bavila. Nakoniec som našla bráničku a za ňou voľnú cestu VONKU. Ale bolo to privysoko. Nikdy som nevedela preliezať ploty.
Zrazu ma napadla šialená myšlienka. Moja babička mala kedysi dom v tejto lokalite. Možno som u nej na návšteve. Netušila som kde to presne bolo ani ako vyzeral, prišla som do rodiny dávno po tom, ako jej ho vyvlastnili. Pobavilo ma to. Nahlas som sa zasmiala. Skúšala som nájsť inú cestu von. Nakoniec som našla ďalšiu dieru v plote. Pomerne malú a zarastenú tŕnistým krovím. Prebila som sa von. Uff.
Adrenalín ma odniesol až na vrchol kopca. Dala som si varené vínko, utrela si spotené čelo a dala si štvorček kvalitnej čokolády. Potom som už chodila iba po známych alebo značených chodníkoch. Niekedy človeku dobre padne, keď môže ísť za šípkou a vie čo sa nachádza za najbližšou zákrutou. Niekedy treba prejsť celé serpentíny a neskracovať si cestu, lebo čo keď cesta je cieľ? Cesta bola ľudoprázdna. Nahlas som si pospevovala "zas jsi tak smutná - kdo se má na to koukat - nic jíst ti nechutná - v hlavě máš asi brouka ... snad jsem to zavinil jááááááááááá". Nie že by mi bolo smutno, ale práve mi to hralo do uška.
Na rybníku medzi poloroztopeným ľadom plávali kačky ako malé operené ľadoborce. Zastavila som sa na placku a potom som chodila a chodila, hore kopcom a dolu kopcom, až kým som myslela, že mi nohy odpadnú. Ale to už som bola doma.

Monster of Silence

Vyrástla medzi nami Obluda Ticha. Objíma ma svojím hnusným, šupinatým, ľadovým telom a zatína do mňa svoje drápy. V tom tichu počujem tú vzdialenosť, čo narástla medzi nami. V tom tichu takmer nečujne šumia jednotky a hlavne nuly. Nás sa už netýkajú. V tom tichu počujem tú smutnú pravdu. Že si ma nikdy nemiloval.
Kŕmiš tú Obludu veľkými šťavnatými kúskami Významného Mlčania. Rastie. Celú ma objíma, zapcháva ústa, nemôžem dýchať, nemôžem hovoriť, nemôžem písať. V tom tichu mi premieta strašidelné obrázky o mojej malosti, hlúposti, oddanosti, závislosti a žiarlivosti. Vidím ich tisíckrát zväčšené na očnom pozadí. Nemôžem ujsť.
Snažím sa ju ignorovať. Niekedy sa mi to podarí, ale vždy znovu ma ovanie svojím smradľavým, zeleným dychom plným smútku.
A ja mlčím.

Pražské obrázky II.

Cez obednú prestávku som sa išla prejsť okolo Kulaťáku a potom som zašla do nejakých bočných uličiek. Narazila som na Kafkovu ulicu. Príznačne zamáčknutá medzi obrovskú opresívnu budovu armádneho veliteľstva a nejaké ďalšie vojenské budovy obohnané veľkým plotom. Dvere na Kafkovej 33 boli slepé a asi meter nad zemou. Na tej istej ulici som objavila aj divnú sochu vojaka a ženy, ktorej ukazoval plynovú masku. V živote som nevidela plynovú masku vytesanú z kameňa.

Medzi konferenciou a večernou konferenčnou chľastačkou, na ktorú som šla len preto, aby som nemusela byť s depresívnymi príbuznými, som sa poflakovala Hradčanmi. Už sa stmievalo a zapaľovali sa lampy. Bol to ten krátky čas medzi dňom a nocou - modrý súmrak. Urobila som si niekoľko fotiek známych miest, len tak pre radosť.

Motali sa tam turisti a z kostola šli ľudia. Fúkal studený vietor a mrazil mi ruky. Nakukovala som do vysvietených okien hradnej stráže, prezidenta, pani správcovej a hradných duchov. Medzitým sa zotmelo a išla som sa zohriať do čajovne v Nerudovke.

Zliezla som uličkami Malej strany niekde okolo americkej ambasády. Ešte tam žijú aj obyčajní ľudia, nielen diplomati a turisti v hoteloch. Z jedného okna s farebnými záclonami som počula matku seřvávat dieťa kvôli nejakej mikine. Zašla som na chvíľu na Karlov most, len tak, pre ten pocit. V tme pod mostom škriekali čajky a hučala voda. Prešla som parkom na Kampe cez veľký dvor k Michnovmu palácu. Videla som rad okien a za nimi ľudí a čašníkov v smiešnych Mozartovských oblečkoch, pumpkách a bielych pančuchách. Cítila som sa ako Popoluška, ktorá sa vkráda na bál, kam nepatrí.
Bol to nádherný priestor v starobylom paláci. Rad miestností za sebou, ktoré dýchali historickou atmosférou a v každej plný stôl dobrôt, v poslednej slušne vybavený bar a živá kapela. Kde-tu boli po stenách zachované čmáranice, chránené sklom ako umelecké dielo. Asi po vojakoch, keďže v paláci bola zbrojnica.

Nakoniec som sa skvele bavila. Neviem čím to je, ale konferenčné chlastačky sa mi vždy vydaria. Bavila som sa s príjemnými ľuďmi, úplne v pohode a potom som sa dala do reči s Johnom - Australanom s gréckymi koreňmi, ktorý momentálne žije vo Švédsku so švédskou manželkou a rodinkou. Prevládal v ňom Grék - miloval život, zábavu, víno a hrozno a náramne dobre sa bavil na všetkom čo videl okolo seba. Strieľal si s "jazzovej" kapely, pozostávajúcej z dvoch starších chlapíkov hrajúcich na gitare a base a mladej holky s violončelom. Hrali všeličo - od klasiky cez Girl from Ipanema až po Metallicu a REM. Odmietali akurát AC/DC, hoci John dosť nástojil. Po všetkých tých bielych obrátených strikoch sme si úplne falošne zanôtili Simona a Garfunkela a Scarborough Fair.
Náramne vydarený večer. Radostne som kráčala po moste ponad Střelecký ostrov k Národnímu divadlu na tramvajku a pohupovala žltou ružou, čo som dostala na rozlúčku, do rytmu Metaliky.

Pražské obrázky

Praha ma znervózňuje. Je mi z nej smutno a ani tu nechcem byť. Možno som to chytila od sesternice. Ale skôr je to tá zelená bublajúca príšera túžby pod podlahou, nad ktorou som zabuchla padacie dvere a nevšímam si ju. Ale ona tam číha a snaží sa nadvihnúť tie dvere, občas sa jej to trochu podarí a vypustí von oblak toho zeleného smradľavého smútku.

V pondelok mal byť krásny deň. Ale nejak som ho nemohla chytiť a vziať za svoj. Nakoniec vyznel chladne a smutne. Jediné, čo ma skutočne potešilo, boli stretnutia s priateľmi. Jedného z nich som už dlho nevidela, ani som nevedela, že má jedenapolročnú dcéru. Vyzeral veľmi šťastný. Z celého srdca som mu to dopriala. Dala som si ľahké jedlo v Country Life, kúpila si sušené jablká a flákala sa po Malej strane a Petříne. Chodila som okolo Lennonovho múru a nezmyselne hľadala nejaký nápis, ktorý by mi ukázal cestu. Petřínsky kopec voňal čerstvou mokrou zemou a trochu jarou. Bolo tam príjemne, aj keď trochu smutno-zimne. Zašla som do kaviarne U zavěšenýho kafe na Hradčanoch, bolo tam depresívne prítmie a keď som si do čaju dávala citrón, vystrekol mi do tváre. Vybil sa mi mobil.

Večer sa mi podarilo stretnúť s kamarátom v našej obľúbenej hospode na Květnici. Má skvelého koníčka - kone. Nechala som ho dve hodiny o nich rozprávať a iba som počúvala. Strašne sa mi to páčilo. Rozprával mi o anglickom gypsy pony, pôvodne vystresovanom a neurotickom poníkovi, ktorého naučil ako sa nebáť ale si užívať radosť z jazdenia a preskakovania prekážok. Mal ju v sebe, ale strach z nových a neznámych vecí mu nedovolil sa jej oddať. Veru, koľkokrát by stačilo keby človeka niekto pošťuchol ako on toho koňa bičíkom - stačilo by len priateľské postrčenie tesne pred skokom. Teraz sa baví predstavou ako by ho prihlásil na parkúrové preteky a on by to natrel všetkým veľkým koňom, čo by naňho najprv pozerali zvrchu.
Dala som si diétny brejk s nakladaným hermelínom. Ale bol zle naložený. Ako ja.

Romeo a Júlia naopak

Ponáhľali sme sa dolu Václavákom do Stavovského divadla. Išli sme na balet Šípková Ruženka. Predstavenie pre deti. Tancujú študenti pražského konzervatória. Kúpili sme veľkú kyticu pestrofarebných tulipánov pre hlavnú hviezdu predstavenia - Šípkovú Ruženku.
Predstavenie ma dojímalo. Nie preto, že by to bol úžasný tanec alebo nádheraná hudba - namiesto orchestra hrali reproduktory. Ale predstavovala som si, aký úžasný zážitok to musí byť pre tie -násťročné deti, prvýkrát stáť na scéne naozajstného divadla a účinkovať v naozajstnom predstavení.
Až kým som nepochopila, aká to je drina.
Ruženku tancovala bývalá priateľka syna mojej sesternice. Chodia na to isté konzervatórium. Ona je štíhla, krásna a najlepšia z baletiek, on je blonďavý rebel s nevinnou tváričkou, krásny, nešťastný a neuveriteľne cool so svojím saxofónom a jazzovou kapelou. Museli byť najhviezdnejším párom školy. Dva roky. Až do Vianoc.
Cez prestávku sme stretli jej mamu: "Jó, ona dře od rána do večera. Teď má šílený nervy, protože jezdí po konkurzech. Letos bude maturovat. Přijali ji do Státní opery. Teď se na ni přišel podívat choreograf baletu Národního divadla. Příšerně zhubla. Ne menstruaci pořád nemá. Měla jednou, někdy na podzim. To je od těch nervů. Ale do dvacítky je to v pořádku."
Pridala sa k nám ďalšia maminka druhej sólistky: "Naše dnes tancuje s horečkou a nachlazením."
"Jó. To má naše pořád. Ony si to tam ty holky vyměňují."
Na druhú polovicu predstavenia som odišla úplne šokovaná. Nerozumela som, ako to možu matky dopustiť, aby ich dcéry takto trpeli. Z tých detí ale išla nefalšovaná radosť. Žiadnu bolesť som nevidela. Ruženka iba žiarila a bola zo všetkých najlepšia, medzi ostatnými skutočná hviezda. A mala najkrajšie nohy. Na konci som tlieskala čo mi sily stačili. Zatlačili sme slzu dojatia a išli to zapiť dvojkou vína do najbližšej kaviarne.
Prišla za nami Ruženkina mama. Sú so sesternicou kamarátky, navzájom sa navštevovali a priatelili. Neprišla mi ako fanatická matka, čo do svojej dcéry projektuje svoje sklamané baletné nádeje. "Já byla proti tomu aby tančila. Jenomže ona si postavila hlavu. Řekla jsem jí, že když se bude učit matiku, může pak na konzervatoř. Tak dřela, aby se tam dostala." Baletky začínajú drieť v jedenástich rokoch a končia kariéru v 35, a to už hrajú iba matróny a ctihodné matky. "Šly jsme si v léte kupovat letní sandály. Prodavačka se nezdržela, když viděla její nohy - ty řady mozolů, a zeptala se co dělá. Balet, řekly jsme jí."
"Všimly jste si, jak ta druhá sólistka přibrala? Šlo jí to hodně ztěžka," pridala si škodoradostne. "Růženka jí hodně, ale pořád hubne - to z těch nervů." Chvíľu som sa zamyslela nad jedinou výhodou tohto povolania, ktorú som zatiaľ zaznamenala. Okrem krásnych šiat, slávy na otvorenej scéne pre najlepšie vyvolené a kytice kvetov. Sen každej princeznej. A za tým neskutočná drina.
Ruženka a Princ sa nedávno rozišli. Ona tvrdí, že ju strašne urazil, ale spáva s rukavicou, čo si u nej zabudol pod vankúšom a nosí šál, ktorý jej daroval. On sa tvári cool, ale ráno ledva vstane z postele a celý deň je zasmušilý.
No aj tak sa zdá, že ten, koho to najviac trápi sú ich matky.

P.S. Áno, na fotke sú skutočne vlk a Karkulka, aj tí vystupujú v Šíkovej Ruženke :-)
(Foto: tkpraha.cz)

Mnichovice

Prichádzame do Prahy a mne sa ktovieprečo zviera žalúdok od nervozity. Zadívala som sa ako vo sne na kancelárske budovy v okolí Florenca. Za mnou hrkúta týpek do mobilu s frajerkou, ktorá ho čaká na stanici, otrasnou zmesou češtiny a východniarčiny. Hlási jej každý pohyb a zastavenie autobusu. Najradšej by som mu ten mobil napchala do chřtánu. Motýle v bruchu už začínajú pripomínať splašený kŕdeľ vrabcov. Nechápem prečo. Nikto ma nečaká. Nezostávam v meste. Nemám plány a okrem sesternice nikto nevie, že som tu. Je ospalá škaredá sobota.
Kráčam ulicami z Florenca na Hlavní nádraží. Schválne idem okľukou po Poříčí, aby som tu mohla zostať o pár minút dlhšie. Mám chuť plakať. Na tvár mi dopadlo pár studených vločiek.
Kupujem si lístok a hneď mi ide vlak. Dúfam, že si dobre pamätám čas a smer. Nasadám do odporného osobáku, ktorý je špinavý a prekúrený. Oproti mne si sadne starý pán. Trochu smrdí. Ale usmievam sa na neho a zároveň dúfam, že sa so mnou nedá do reči. Nechcem sa s nikým rozprávať. Zavesil si modrý plášť, z aktovky vytiahol nejakú vedeckú publikáciu, číta a popoťahuje nosom. Mám chuť mu ponúknuť vreckovku. Namiesto toho sledujem stanice. Stojí to v Prahe na každom rohu a potom v každej malej dedinke po ceste. Sprievodca sa háda s iným starším pánom, ktorý sa mu neustále ospravedlňuje, nevie aký si má vypýtať lístok a aké zľavy môže využiť. Hľadá pochopenie u ostatných cestujúcich. Aj naňho sa usmejem. Oproti nemu sedí chalan s copom, ktorý celú cestu zabíja na notebooku nepriateľov. Zvuk má na minime, ale aj tak počujem výstrely, výbuchy a výkriky. Prejaví pochopenie. Vraj je predavač, ľudia sa mýlia každú chvíľu. Predáva mobily. Starý pán nadhodí debatu o svojom telefóne. Týpek mu ochotne vykladá aký novší model je mu podobný. Obyčajný rozhovor. Prekvapivo ľudský.
Poslala som sesternici SMSku že idem, ale na stanici ma nikto nečaká. Volám jej a vynadá mi, že nevie ako dlho trvá cesta. Za roamingovú cenu. Je to prekvapujúco milé minimestečko, alebo skôr dedina, ktorej punc mestečka dáva kláštor na kopci, honosné námestíčko pod ním a zopár pekných mešťanských domov. Konečne ju zbadám - s veľkou čapicou na hlave a veľkým setrom menom Shanti. Znamená to Peace. Všetci ho potrebujeme.
V jej malom domčeku horí oheň v peci, na stole sú sviečky a dve odrastené mačatá Ganesha a Shiva sa preháňajú von a dnu cez pootvorené okno. Zrazu mi je strašne príjemne. Obostrie ma mier a pokoj, Shanti si položí hlavu na moje kolená a mačatá sa ukľudnia a hlasno pradú. Varíme zeleninovú polievku a tuarég - marockú zmes sladkého zeleného a mätového čaju. Vedieme nekonečné diskusie o živote a v podvečer sa vyberieme na dlhú prechádzku. Shanti nadšene cvála po holých zablatených poliach, za obzorom za mrakmi zapadlo slnko, hryziem do jablka na lavičke pri starom kamennom kríži, fúka vietor, zalieza pod bundu, keď sa prebíjame krížom cez pole k lesu a domov. K horúcej peci a skvelej polievke.
Nič viac mi netreba.