Posledný kúsok leta

na najjužnejšom cípe Európy

And now for something completely different

How not to be seen?
By lying on the beach
Far far away
from this cold

Smrť

Je prirodzenou súčasťou života. Ale nechceme to vedieť. Zakrývame si pred ňou oči, odsúvame ju od nás ako najďalej sa len dá. Veď kto by už zvládol dívať sa do tej hrôzyplnej nekonečnej čiernej prázdnoty, v ktorej sa rozprestiera. Tak odkladáme starých a chorých do nemocníc a do domovov dôchodcov, kde zomierajú sami, obklopení cudzími ľuďmi, z ktorých každý je v momente svojej smrti sám, vlastne to inak ani nemôže byť, len to podržanie za ruku to možno trošku uľahčí, tak ako každé podržanie za ruku v hociktorom ťažkom momente života. Uľahčí ale neodoberie celé to nepredstaviteľne ťažké a strašné bremeno.
A potom nás zrazu prekvapí. Zaskočí. Vydesí. Na smrť. Lebo ona príde. Čaká tam. Nikto sa jej nevyhne. A nevieme čo s ňou. Je neznáma, nespoznaná, strašidelná a čierna. Nevideli sme zomierať babičku. Nevideli sme ju mŕtvu ležať v prednej parádnej izbe celú noc so zapálenými sviečkami. Smrť je niečo vzdialené, s čím nechceme mať nič spoločné.
A potom zomrie niekto blízky. A namiesto toho, aby sme s radosťou oslávili jeho nádherný, plnohodnotný, láskyplný, pracovitý život, plačeme sami nad sebou. Nad vlastnou smrteľnosťou, nad vlastným prázdnym životom, ktorý nám možno napĺňal, a teraz sa znovu pred nami v plnej svojej nezmyselnosti rozprestrel a vyzerá ešte horší než tá desivá čierna prázdnota, ktorú zatiaľ nepoznáme.
Tak si teda poplačme, bude nám chýbať milovaná osoba. A potom sa snažme Žiť. A poriadne.

(Death and Cats © Paul Kidby)

Ujo Marian miloval život

A my všetky deti v rodine sme milovali jeho. Bol zábavný, vtipný a vždy sa nahlas smial. Keď som bola malá, chcela som ho za frajera. Naučil ma moje prvé slovo - gól. Vykrikoval ho pri futbale alebo hokeji a ja som ho po ňom nadšene opakovala. Nejapne vtipkoval pri pohreboch a vo vážnych chvíľach. Robil si žarty z tety, ktorá krívala po tom ako v mladosti havarovali s frajerom na motorke.
Posledný kanadský žartík si urobil život z neho. Odišiel do práce a ako blesk z modrého neba ho skosil infarkt.
Predstavujem si ho, ako sedí v nebeskom bare s mojou matkou a jej bratom, otcom a popíjajú na naše zdravie. Smeje sa tam na celé kolo a znervózňuje anjelov.
Toľko smrti. Že či ma neotupila? Nestupila zmysly? A cit? Hádam nie. Len som sa naučila, že na ľudí treba spomínať s láskou, s jemným smútkom. A bolesť časom pominie.
Prišla mi na rozum tá scéna z Tisícročnej včely - keď pochovávali starého Pichandu. Zima bola, snehu všade, šmýkalo sa. Nuž sa chlapi pošmykli, truhla sa dolu brehom spustila, za ňou aj muzikanti s trúbami a basami, aj smútoční hostia. A všetci sa nasmiali, až sa za brucho chytali. Najhlasnejšie starý Pichanda v nebi.
Veru, tak to má byť. Na ľudí čo milovali život treba spomínať s láskou a úsmevom. Málo je takých na svete.