Satori na zastávke

No dobre. V skutočnosti to neboli žiadne ohňostroje v hlave, žiadne petardy a veľa rachotu a svetiel. Len také obyčajné novembrové ráno. Čakanie na autobus na zastávke, ako každý iný deň. Neotvorila sa obloha a nepozrelo na mňa božie oko, nenatiahla sa ruka anjela a nepodala mi tajnú knihu života. Len som tak pozerala som do blba a tá myšlienka ku mne proste prišla.

Život je jednoduchý.

Prekvapilo ma to. Zarazilo. Potešilo. Ktovie, prečo ma to doteraz nikdy nenapadlo.
Stačí len počúvať, čo človek v skutočnosti chce. A potom sa podľa toho chovať.
Koľko prekážok si len vieme do cesty naklásť. Koľko hlúpych obmedzení sami si stanoviť. Koľko zákazov, čo nás robia nešťastnými. Jediný, kto má v skutočnosti skomplikovať nám život sme len my sami.
Všetko je len naša osobná voľba.
A netreba sa báť. Keď to človek vezme krôčik po krôčiku, je možné takmer všetko.

Stratená

Stratila som cestu v lese. Je mi to ľúto. Bola to pekná cestička. Zelená, svietilo tam slnko. Kráčala som po nej rada. Spievala som si do kroku. Niekedy aj poskakovala. Od radosti.
A zrazu sa stratila.
A teraz trochu blúdim. Je to zelený pekný les. Ale slnko už nesvieti. Je pod mrakom. Necítim nebezpečenstvo. Nemusím sa ponáhľať.
Ale blúdim. Som sama a dosť zmätená. Priatelia zostali na ceste a neviem ich nájsť.
Možno ani nechcem.
Akoby som v tom lese niečo hľadala. Alebo niekoho.
Cítim, že je to správne. Nebojím sa. Trochu pochybujem. Občas je mi smutno samej.
Možno by som si mala sadnúť pod strom a len tak si trochu porozmýšľať. Ale nedokážem sa sústrediť.
Akoby som sa snažila chytiť niečo, čo poletuje tesne za hranicou vnímania.
Tesne za závojom plným šepkajúcich hlasov.
Nepočujem čo hovoria.

Búrka v pohári vody

Keď sa stratím sama vo vlastnej hlave, môže to byť nebezpečné. Dokážem samú seba ubiť takmer na smrť. Prebieha tam prudká hádka medzi rôznymi stranami, ktoré ani nespoznávam. Neviem kto sú tí neznámi ľudia a čo vlastne chcú. Dospelá osoba, čo si len tak sedí, s bohorovným kľudom a keby fajčila, tak má v ruke povýšenú cigaretu s dlhou špičkou, ako mávajú všetky femme fatale. Pubiška do toho neznesiteľne hystericky vrieska a nikto si ju nevšíma. Keby sa pridala matka, povedala by jej naštvaným tónom - hoď sa o zem a to by ju rozzúrilo ešte viac.
Je to patetické a hlúpe. Nebezpečné. Človeka to môže pohltiť, požuť a vypľuť ako smutnú pokrčenú figúrku.
Keď sa stratím vo vlastnej hlave, je tam teraz tma a ticho. Zima a dlhé čierne večery. Tmavé a strašidelné ako keď som v detstve prvýkrát uvidela smrť. A ľahko môžem zabudnúť, že tma nie je strašidelná. Môže byť aj priateľská a vidno v nej veci, čo na svetle nie. Dôležité veci, ktoré vidno len pri svite sviečky s otvoreným srdcom.
Búrka a tma, keď nám aj boh ukáže prostredník. Keď zabudneme, že za mrakmi vždy svieti slnko. Je proste tam, len ho nevidno cez hustú vrstvu oblakov. Ľahko je zabudnúť.


A vtedy si pomyslím, že hókus pokus piluli nechceme byť dospulí a vrieskam, že chcem späť všetky tie sny a ilúzie, čo som si toľké roky budovala.

Lenže
v skutočnosti
to nemyslím
vážne.

V skutočnosti už nechcem robiť kompromisy, čo sú pre mňa nevýhodné. A nechcem mať za priateľov ľudí, čo za to nestoja. Nestojím o nevyslovené prepáč, ktoré nikdy nepríde a ani to už nie je potrebné.
V skutočnosti chcem mať len svoj vlastný život. Vo svojej vlastnej hlave. Veď každá búrka raz prehrmí.

Kde som?

Na ceste. Na ceste od starého života k novému. Je to fajn. Vždy sa mi páčilo cestovať.
Opúšťam staré vzory, staré modely a spôsoby myslenia. Nové sa ešte celkom nevykryštalizovali. Vidím len matné obrysy. Stojím na veternej ceste a snažím sa prebiť dopredu. Niekedy to ide ako po masle. Potom zasa ako v lete na saniach.
Páčievala sa mi tá neistota. Zamladi. Ten pocit, keď sa človek ráno zobudí, niekde ďaleko v šírom svete a pred sebou má celý deň naplnený neznámym Dobrodružstvom. Keď zabodne prst do mapy a povie si - tak sem by som chcel večer doraziť. Niekedy sa to nemusí podariť - niekedy sa vyskytne zaujímavé miesto, kde stojí za to zostať dlhšie, alebo sa vyskytnú problémy, alebo sa nedá zastaviť bo človek musí ďalej. Ale to vôbec nevadí. Na ceste je zaujímavá práve tá cesta. A ľudia, ktorých stretneme. A zážitky, ktoré získame.
Nebude to vždy príjemné, nebude každý deň slnečný, ale s tým treba rátať. Je tu totiž vždy možnosť, že všetko sa na dobré obráti. A práve to veľké Neznámo je na ceste vzrušujúce. A všetky tie dobré veci, ktoré nakoniec aj tak stretneme.
Len treba vykročiť. Treba sa pohnúť. A netreba sa báť.

Dušičková

Milá mamička,

veľmi ťa obdivujem pre tvoju silu, hoci ty si nikdy nebola o nej presvedčená. Ja už ale viem, koľko sa jej v tebe našlo. Najviac na posledných trinásť rokov, keď už si o rakovine vedela. Ale bola si tu ešte pre mňa - celých trinásť rokov, navzdory tej chorobe.
A ešte viem, že všetky svoje rozhodnutia si urobila preto, že si bola presvedčená o tom, že sú dobré.
Mami, strašne si mi chýbala, často.
S láskou, a dnes už aj s odpustením pre nás obe,
Tvoja dcéra