Eve

Všetci si dávame prezývky bytostí, ktorými by sme chceli byť a ktoré dokázali to, čo by sme chceli dokázať. A naozaj nimi sme. Sme drzí a odvážni, vystrkujeme drápy a prekonáme všetky nástrahy, ktoré nám život hodí pod nohy a pokračujeme so vztýčenou hlavou.
Lenže na pozadí neprestajne beží program realita.exe Nie virtuálna, ale naozajstná. A do tej sa potom vraciame a musíme v nej hrať s kartami, ktoré nám boli rozdané životom a vlastnými rodičmi. A vôbec nie sme odvážni a neporaziteľní. Toľkokrát sa musíme pozbierať z reálnych úderov, ktoré utŕžime a s poriadnym monoklom pod okom alebo kopancom na zadku sa potácať ďalej a držať aspoň posledné zbytky dôstojnosti. Často milujeme ľudí, ktorí nemilujú nás a nás milujú ľudia, ktorých nemilujeme my. Niekedy ich za to v oboch prípadoch trestáme. Nechtiac. Nedá sa tomu ubrániť. Ale nech hodí kameňom kto to nikdy neurobil.
A potom zistíme, že si už ďalej nevieme poradiť. A nepomôžu nám už ani priatelia. Niektoré rany, najmä od tých najbližších a predkov, sú príliš hlboké a nedokážu ich vyliečiť ani ľudia, ktorí nás úprimne milujú práve tu a teraz. A nie je hanba požiadať o pomoc. Ľudí, ktorí vedia čo treba urobiť. A ktorí skutočne pomôžu. Aspoň mne áno.