Vyrástla medzi nami Obluda Ticha. Objíma ma svojím hnusným, šupinatým, ľadovým telom a zatína do mňa svoje drápy. V tom tichu počujem tú vzdialenosť, čo narástla medzi nami. V tom tichu takmer nečujne šumia jednotky a hlavne nuly. Nás sa už netýkajú. V tom tichu počujem tú smutnú pravdu. Že si ma nikdy nemiloval.Kŕmiš tú Obludu veľkými šťavnatými kúskami Významného Mlčania. Rastie. Celú ma objíma, zapcháva ústa, nemôžem dýchať, nemôžem hovoriť, nemôžem písať. V tom tichu mi premieta strašidelné obrázky o mojej malosti, hlúposti, oddanosti, závislosti a žiarlivosti. Vidím ich tisíckrát zväčšené na očnom pozadí. Nemôžem ujsť.
Snažím sa ju ignorovať. Niekedy sa mi to podarí, ale vždy znovu ma ovanie svojím smradľavým, zeleným dychom plným smútku.
A ja mlčím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára