Jar v Lednici

Veru, aj do Lednice už prišla jar.

Tá príjemne sešlá kvázigotika sa celá rozžiarila medzi jarnými kvetmi a v jarnom slnku.

V niektorých častiach odhodila omietku a vysvitlo, že aj zámok je len obyčajný tehlový dom.

A jar sa predrala všade. Aj do parku. Aj na strechu.

Aj Ružene Šípkovie do okna.

Zasnežila minaret. Podľa neho vymysleli ceruzku.

Ale vtáky na jazere to nezaujíma. Hniezdia si pokojne ako každý rok.

A hniezdi si aj zopár ďalších stavieb voľne pohodených v krajine.


Veru, v Lednici je jar. A inak nič nového. Chvalabohu.

V odlesku hviezd

Moja sestra občas pácha dobré skutky na zlepšenie karmy a berie ma do svojej party. Sú to skvelé ženy. Staršie odo mňa, skúsené, životaznalé, inteligentné, vtipné a krásne. Vedia všetko o umení a kultúre, partnerských vzťahoch, deťoch, najnovších trendoch v móde a najvhodnejšom odtieni rúžu čo sa mi hodí. Vzhliadam k nim s obdivom a rešpektom. Vždy som pri nich ako mladšia sestra.
Až do nedávna som si ani poriadne neuvedomovala, že sa vlastne stretávam s partiou Umelkýň. Úspešná Šéfredaktorka, úspešná Filmová Režisérka a Spisovateľka, úspešná Divadelná Kostýmová a Scénická Výtvarníčka, úspešná Autorka a teraz aj Divadelná Režisérka a Scenáristka, a dokonca aj Okulťáčka - tiež úspešná.
Stála som pred divadlom s Výtvarníčkou, zdravili ju prichádzajúce hviezdy divadelného sveta a ona sa na nich žiarivo usmievala. Bola som oslepená hviezdnym odleskom, ktorý sa všade naokolo rozžiaril. Premiéra.
Myslela som, že to bude katastrofa. Že to budem musieť nejak pretrpieť, kým to budem môcť ísť osláviť pohárom vína a jednou-dvoma jednohubkami. Príjemne ma to prekvapilo. Dalo sa na to pozerať. Neviem, či vďaka tomu svalovcovi, čo sa motal na scéne okolo Herečky alebo vďaka téme, ktorá je pre nás ženy proste taká - všeobjímajúca. No nič.
Režisérka od nás dostala kyticu kvetov. Pri ich kupovaní som sa krátko zamyslela čím to je, že už začínam nosiť kvety do divadla a či to znamená, že aj ja by som mala dosiahnuť Niečo Výnimočné.
Na recepcii nalievali výborné víno. Výrazné, ťažké, talianske, červené ako divadelná opona akú si predstavujem v La Scale. Krájali tam aj šunku - ťažkú, mastnú a červenú. Každý cítil ten odlesk hviezd. Aj manžel Filmovej Režisérky a Spisovateľky, ktorý začal vyhlasovať, že on chce byť amatérsky herec. Jeho odhodlanie trvalo až po ponuku, že ho zoznámia s vyhláseným režisérom vyhláseného amatérskeho divadla, ktorý chľastal pri vedľajšom stole.
Prišli aj televízne štáby. Schovali sme sa s Výtvarníčkou a Okulťáčkou mimo svetla kamier a rozoberali témy ako regresná terapia a numerológia. Pri tom som zpovzdálí sledovala štáb známej smotánkovej blondýny, ktorý natáčal veľmi mladý fotogenický pár ako si naberá na tanier jednohubky, zatiaľčo vedľa neho stála Režisérka úplne nepovšimnutá.
Večer v odlesku hviezd. Aaaaaaaaaaaaaaaach.

Prišlo ku mne uplakané dievča

Prišlo ku mne uplakané dievča. Celá sa topila v horúcich slzách. Bezútešne, beznádejne, bezkonečne.
Občas chodí. Vždy príde nečakane a bez opýtania. Neberie ohľad či ide nevhod.
Už dlho nebola.
Plakala a plakala. Jej trinásť rokov plávalo v slaných slzách. Bolo jej ľúto vlastnej matky, tej čo ju počala, lebo nevedela čo si počať s vlastným životom. A potom ju opustila. Bez výstrahy. Oplakávala stratené detstvo, príliš zaťažené starosťou, o ktorej nemala potuchy. Plakala za pubertou, ktorá nebude. Ktorá nebola. Plakala a plakala.
Neutešovala som ju. Nehovorila, že je už veľká a nepatrí sa jej plakať. Nenahovárala, že všetko bude zase dobré. Nechala som ju oči si vyplakať.
Prikryla som ju veľkou bezpečnou páperovou perinou po starej materi. Plakala až do vysilenia. Kým neprišiel unavený bezsenný spánok.
Veď keď svitne ráno, ona zase vstane a život pôjde ďalej. Už to vie. Iné jej nezostáva, len opäť vstať a začať nový deň.

Hovorím neznámym jazykom

Rozprávam asi neznámym jazykom, takým čo nikto nikdy nepočul a nerozumie. Skúšam aj pomaly a nahlas. Zrozumiteľne. Čoraz hlasnejšie. A stále nič. Jazyk z inej neznámej planéty. Možno galaxie.
Vznikajú z toho podivné nedorozumenia.
Niekto, na kom mi záleží, si myslí, že som ho označila za hovado. Bóóóóže, bóóóóže, virtuálna láska pre vás nikdy nemôže byť hovadom. Môžete ju iba milovať. A potom nenávidieť, lebo máte zlomené srdce. Úľavou je, keď príde ľahostajnosť, aspoň viete, že láska je preč. Aj nenávisť, ktorá nie je jej opakom, lebo tým je ľahostajnosť. Akurát objektívny postoj nie je možné zaujať. K vašej virtuálnej láske. K mojej virtuálnej láske. Vaša mi je ukradnutá.
Niekto, na kom mi záleží úplne najviac, si myslí, že ho budem môcť milovať. Niekto, koho milujem ale nemôžem sa milovať s ním. Chcela som mu povedať, že už môže ísť. Ale vyznelo to ako - prosím, prosím, zostaň navždy tu so mnou a nechaj si odo mňa lámať srdce. To je tá jazyková bariéra. Budem sa musieť naučiť povedať rázne a hlasné zbohom. Ktovie ako to vyznie.
Niekto, na kom mi vôbec nezáleží, si myslí že mi na ňom záleží. To je ale jednoduchá záležitosť nekompatibilných komunikačných protokolov. Debugging by bol príliš namáhavý a výsledok by aj tak neodstránil celkovú systémovú nekompatibilitu. Little big bug zasvinil môj systém opäť na jeden večer množstvom nevyžiadaných informácií. Nejak na chvíľu prestal fungovať antivír. Už je opäť úspešne deaktivovaný, ale zanechal tu zopár zničených súborov. Chcelo by to fakt tvrdý reset.
Tuším si najlepšie rozumiem s chlpatou beštiou eldiablom, keď na seba mňaučíme pri dverách - čau - mňau, čauu - mňauuu, čaúú - mnaúúú.