Búrka v pohári vody

Keď sa stratím sama vo vlastnej hlave, môže to byť nebezpečné. Dokážem samú seba ubiť takmer na smrť. Prebieha tam prudká hádka medzi rôznymi stranami, ktoré ani nespoznávam. Neviem kto sú tí neznámi ľudia a čo vlastne chcú. Dospelá osoba, čo si len tak sedí, s bohorovným kľudom a keby fajčila, tak má v ruke povýšenú cigaretu s dlhou špičkou, ako mávajú všetky femme fatale. Pubiška do toho neznesiteľne hystericky vrieska a nikto si ju nevšíma. Keby sa pridala matka, povedala by jej naštvaným tónom - hoď sa o zem a to by ju rozzúrilo ešte viac.
Je to patetické a hlúpe. Nebezpečné. Človeka to môže pohltiť, požuť a vypľuť ako smutnú pokrčenú figúrku.
Keď sa stratím vo vlastnej hlave, je tam teraz tma a ticho. Zima a dlhé čierne večery. Tmavé a strašidelné ako keď som v detstve prvýkrát uvidela smrť. A ľahko môžem zabudnúť, že tma nie je strašidelná. Môže byť aj priateľská a vidno v nej veci, čo na svetle nie. Dôležité veci, ktoré vidno len pri svite sviečky s otvoreným srdcom.
Búrka a tma, keď nám aj boh ukáže prostredník. Keď zabudneme, že za mrakmi vždy svieti slnko. Je proste tam, len ho nevidno cez hustú vrstvu oblakov. Ľahko je zabudnúť.


A vtedy si pomyslím, že hókus pokus piluli nechceme byť dospulí a vrieskam, že chcem späť všetky tie sny a ilúzie, čo som si toľké roky budovala.

Lenže
v skutočnosti
to nemyslím
vážne.

V skutočnosti už nechcem robiť kompromisy, čo sú pre mňa nevýhodné. A nechcem mať za priateľov ľudí, čo za to nestoja. Nestojím o nevyslovené prepáč, ktoré nikdy nepríde a ani to už nie je potrebné.
V skutočnosti chcem mať len svoj vlastný život. Vo svojej vlastnej hlave. Veď každá búrka raz prehrmí.

Kde som?

Na ceste. Na ceste od starého života k novému. Je to fajn. Vždy sa mi páčilo cestovať.
Opúšťam staré vzory, staré modely a spôsoby myslenia. Nové sa ešte celkom nevykryštalizovali. Vidím len matné obrysy. Stojím na veternej ceste a snažím sa prebiť dopredu. Niekedy to ide ako po masle. Potom zasa ako v lete na saniach.
Páčievala sa mi tá neistota. Zamladi. Ten pocit, keď sa človek ráno zobudí, niekde ďaleko v šírom svete a pred sebou má celý deň naplnený neznámym Dobrodružstvom. Keď zabodne prst do mapy a povie si - tak sem by som chcel večer doraziť. Niekedy sa to nemusí podariť - niekedy sa vyskytne zaujímavé miesto, kde stojí za to zostať dlhšie, alebo sa vyskytnú problémy, alebo sa nedá zastaviť bo človek musí ďalej. Ale to vôbec nevadí. Na ceste je zaujímavá práve tá cesta. A ľudia, ktorých stretneme. A zážitky, ktoré získame.
Nebude to vždy príjemné, nebude každý deň slnečný, ale s tým treba rátať. Je tu totiž vždy možnosť, že všetko sa na dobré obráti. A práve to veľké Neznámo je na ceste vzrušujúce. A všetky tie dobré veci, ktoré nakoniec aj tak stretneme.
Len treba vykročiť. Treba sa pohnúť. A netreba sa báť.

Dušičková

Milá mamička,

veľmi ťa obdivujem pre tvoju silu, hoci ty si nikdy nebola o nej presvedčená. Ja už ale viem, koľko sa jej v tebe našlo. Najviac na posledných trinásť rokov, keď už si o rakovine vedela. Ale bola si tu ešte pre mňa - celých trinásť rokov, navzdory tej chorobe.
A ešte viem, že všetky svoje rozhodnutia si urobila preto, že si bola presvedčená o tom, že sú dobré.
Mami, strašne si mi chýbala, často.
S láskou, a dnes už aj s odpustením pre nás obe,
Tvoja dcéra

Staré triko

Musela som vyhodiť staré tričko. Už bolo celé deravé, šedivé a nedalo sa nosiť ani do pivnice. Odkladala som ho dlhé roky - niekedy od polovice 90. rokov. Pripomínalo mi spomienky, ktoré som zahodiť nechcela.
Bývali to parádne prázdniny, keď som sa poflakovala stopom po svete, zbierala jahody na farme v Anglicku, robila dobrovoľníčku v londýnskom kempe Tent City a potom precestovala celú Britániu a Írsko stopom. Prespávali sme kade-tade, stretávali skvelých ľudí a mali neuveriteľné zážitky. Veru, boli to najlepšie časti vysokoškolského štúdia.
Svojho času som o tom spísala knihu. Pri slávnostnej príležitosti digitalizovania starého trička som ju vytiahla a strávila pekný večer nad starými spomienkami. Bolo to príjemné stretnúť svoje mladšie, nadšenejšie, naivnejšie ja, ktoré ešte dokázalo vnímať svet s otvorenejšími, úprimnejšími a menej ironickými očami.

Vyhoďte ma z kola von!

Kolo kolo mlynské

točilo sa znovu a znovu, nezmyselne a donekonečna. A my traja v ňom. Jeden dával, druhý dostával. Od jedného som dostávala, druhému dávala. Ešte sa aj rovnako volali, aj keď každý v inom jazyku. Dokola. Dokola.

za štyri rýnske

Veru, nestálo to ani za deravý groš. Karmický. Kruh. Nepustí. Nikto nesmel von, nikto nesmel dnu. Dokola. Dokola. Klapy klop.

kolo sa nám polámalo

Až som sa raz pustila. Zdvihla ruky k nebu a pustila ich von. Ten pocit slobody je úžasný, ako nás odstredivá sila spomaleným pohybom vymrštila každého na inú stranu. Zrazu sme voľní ako vtáci.

a do vody popadalo urobilo
BÁC
Zaplaťpánboh.

All the children sing:
Instant karma's gonna get you

Prestavba

Rúcajú sa staré múry. Padajú nepotrebné priečky. Staviam nanovo. Na starých základoch. Je to chaos. Zmätok, strach, občas zdesenie do čoho som sa to vlastne pustila. Neistota. Pochybnosti. Zároveň vzrušenie z nového, širokého poľa možností a nových obzorov. Radosť. Hrdosť. Občas nejaké hádky. Nekonečné vymeriavanie. Nakoniec aj tak zistím, že všetko vyjde inak ako som si predstavovala. A možno lepšie.
Nahadzujem nový dizajn, nové vedenia, nových susedov a nové vzťahy. Nič nie je ešte zreteľné. Zatiaľ prestavujem a budujem. Je to pomalý a zdĺhavý proces.
Je to makačka prestavovať vlastné ja.

Nezvratný moment

Sú také momenty, keď sa už nedá pokračovať. Ani ísť späť. Keď je už všetko stratené. Sekunda. Jeden pohyb. Jedno slovo. A všetko je inak. Všetko je jasné a rozhodnuté. A nedá sa s tým nič urobiť. Je koniec. Aspoň pre danú chvíľu.
Niekedy mi napadá, čo by sa stalo keby som v nezvratnom momente urobila niečo úplne iné. Ako by sa vyvinula situácia. Inak? Lepšie?
Keď uprostred prudkej hádky, jednou nohou už vo dverách, na polceste von - ku koncu všetkého, zrazu urobil krok ku mne a natiahol ruky akoby ma chcel objať a ja som ho prudko odstrčila.
Keby som sa objať nechala, skončilo by sa to inak? A lepšie?
Keď ma bývalý milenec pozval na pohárik slivovice na chlastačke kde sme sa náhodou naraz ocitli a ja som odmietla, príliš unavená neustálym tlačením na pílu v pocite, že je všetko v úplnom poriadku. Pritom o nič nešlo. Len o jeden pohárik slivovice a pár normálnych ľudských slov, ktoré by vlastne potvrdili, že je všetko v úplnom poriadku. Neskoro. Predtým už bolo príliš veľa iných pohárikov a premiera vlastného pocitu úžasnosti v skvele padnúcich sexi šatách. Odmietla som a už sa to nedalo zvrátiť. Bohužiaľ, bolo by sa to skončilo inak. A lepšie.
A potom to všetko prehrmí a možno príde ďalšia chvíľa, keď sa dá povedať pár ľudských slov. Keď pochopím, že objatie od nesprávneho človeka nemá cenu. Keď sa dá všetko naporiadok.
A nabudúce si dám lepší pozor na nezvratné momenty.