Zlupujem ťa po vrstvách

"Jak jsme pronikali škrabkami do hloubky, uvědomovali jsme si, že vlastně ryjeme do historie."

Zlupujem ťa po vrstvách. Každá bolí o niečo menej. Najprv sa mi zdalo, že si odsekávam časti vlastného ja. Potom som si odrezávala iba vrchnú vrstvu kože. Bolelo to čoraz menej a menej. Hojilo sa to, chcela som, aby sa to zahojilo. Potrebovala som ťa vytrhnúť z vlastného tela. Bolo to nezdravé, zlé, ako dieťa mimo maternice. Ako dobrá vec, ktorá sa nepodarila. Ako šťastie, ktoré nikdy nemohlo byť naplnené. Bolí to čoraz menej. Už len máličko. Už len akoby zranená pýcha. To sa dá prežiť. To nie je nič. Akoby to ani neexistovalo. Teším sa, keď prídem k zlupovaniu starej, stvrdnutej kože, čo sa dá odstrihnúť bezbolestne. Už sme takmer tam. Ešte je to chrasta, čo vyzerá zaschnutá, ale ešte trošičku bolí keď ju chceš zlupnúť.
Ale to už vlastne dávno nie je tvoj problém.
A ja už viem, že to dávno bola bolesť, ktorú budem vedieť zvládnuť sama.