Zastrelili ma výstrelom z dela. Sedela som učupená pri stene, niekto sedel vedľa mňa, niekto blízky. Nebála som sa. Moje telo sa rozprsklo na tisíc drobných čiastočiek. Nebolelo to. A to ma udivilo. Moja duša sa vznášala, necítila, nič ju nebolelo, iba bola trochu začudovaná, prečo je ešte tu. Keď už som dávno mŕtva.Zdá sa, že smrť nebolí. A duša zostáva. Ktovie, či sny vedia ako to v skutočnosti je.
4 komentáre:
ludia na vychode si myslia, ze po smrti clovek 3 dni spi.. a az potom sa zobudi a uvedomi si, ze je mrtvy.. je z toho smutny, ale musi sa sam so sebou zmierit.. potom ide k rieke, kde sa ocisti a vyda sa na cestu do neba cakat na dalsi reinkarnovany zivot..
ja neviem, co si o tom mysliet
to sa mi prave na tom paci, ze si clovek moze mysliet, co len chce. pratchettov SMRT tvrdi, ze presne tak to nakoniec bude :-)))
takze si mozem sam vybrat co bude po smrti? jeeej.. tesim sa na tu zmrzlinu a japonky chodiace po mojom chrbte :)
(Rada: čítaj pomaly...) Vždy som verila, že po umretí bude čas. Také množstvo, aké si len človek zažiada. Čas premýšľať nad tým, čo bolo, nad tým, čo by sme chceli, aby sa bolo bývalo stalo, nad tým, čo je, nie veľmi nad tým, čo by malo či mohlo byť, nad tým, čo ešte bude, čo by sme ešte chceli, a že sa netreba trápiť, aby sme to dosiahli. To je moja predstava neba. :)
(Už môžeš rýchlo.) Pekne píšeš. Je dobré, že stručne - viac ľudí si to prečíta, hlavne kým si pre nich neznáma. Len tak ďalej. Potom sa občas môžeš aj rozpísať viac. :))
Zverejnenie komentára