Niekedy zabúdam, že už prišla. Tak aby som nezabudla.
Že ľady sa už dávno roztopili.
Že ľady sa už dávno roztopili.
Stromy už kvitnú. A pučia.
Celý týždeň bolo hnusne. V piatok lialo celý deň a vyzeralo to, že už sa nikdy nevyčasí. V pozvánke na oslavu jej narodenín stálo: "Jedine že by pršalo. Ale pršať nebude."
Veru, oslávenkyňa si plne zaslúžila svoju zázračnú pivno-čokoládovú kyticu. Známe své lidi.
"Túžila mať minulosť niekoho iného, byť niekým iným, ako úprimná Fiona, s nepoškvrneným životom siahajúcim do budúcnosti a srdečnou, široko rozvetvenou rodinou so psami a mačkami, čo majú latinské mená, ktorej domov tvorí vychýrené centrum umelcov v Chelsea. Fiona nemusela urobiť nič, len žiť svoj život, kráčať vpred a čakať, čo sa jej prihodí. Ona sama zrejme prežije svoj život v jedinej miestnosti a navyše bez dverí."
Opustil ma Palec.
Sú také dni. Keď život prekĺzava pomedzi prsty a všade je prázdno a ticho. Pozorujem čas ako plynie a ignorujem pocit, že by som mala niečo urobiť. Deň plný plánov, ktoré nakoniec nikdy neuskutočním. Myslím na ľudí, ako mi chýbajú, ale ignorujem telefón, nikomu nevolám, nikomu nepíšem. Nie som smutná, nie som veselá. Som proste prázdna. Ako keby som v taký deň ani nebola.