Oberačka

"Najdrahsi priatelia!

ani som to necakala a predsa nastal ten stastny okamih, ked na balkone dozrela uroda a treba zbierat plody dlhej umornej prace. Vyrastlo 10 ks paradajok a 5 ks chilli, z ktorych su vsak zrele iba dve, dalsie este nie. A jedna zrela jahodka. Srdecne by som Vas teda chcela pozvat, aby ste zdielali radost z tohto prekvapiveho ale tym o nic mensieho uspechu.

Nas najlepsi sefkuchar a grilmajster uz vymyslel ako by sme si tych 10 kusov koktejlovych paradajok najlepsie vychutnali, samozrejme po tom, co budu naservirovane na platenom (zamatovy nemam) vankusiku. Ich nepochybne dokonala chut najlepsie vynikne s mozarellou, posypanou neznou cerstvou bazalkou s jemne opecenou bagetkou s cesnakovym olejom. K tomu bude spravne vychladene biele vinko.

Strucne z ich kratkeho a plodneho zivota:
Ich zivotna put zacala z maleho semienka iba o poschodie nizsie pod balkonom u susedky podo mnou, ktora ich z laskou zasadila a polievala. Ked som jej vydatne zaliala celu stenu pri oprave balkona, s laskou mi ich za odmenu darovala. Ich detstvo a mladost boli tvrde, chcela som z nich vychovat silne a odolne osobnosti, tak som ich nechala nepresadene a casto nepolievane. Ale s laskou.

Ked konecne mohli naplno roztiahnut svoje korienky v kvetinaci na balkone, rastli jedna radost, slnko ich zohrievalo, dazdik ich polieval, moj pohlad na nich laskyplne spocinul a macky ich onuchavali a skakali cez ne k susedom.
A teraz prisla ta chvila, ked sa nam kralovsky odmenia za tuto starostlivost. A Vas pozyvam ju zdielat.
Vzhladom na obmedzeny pocet kusov urody budeme iba vyberana spolocnost.

V prilohe Vam zasielam male ukazky, len tak na jednu-dve slinky."

We have normality.

I repeat, we have normality. Anything you still can't cope with is therefore your own problem. [Douglas Adams]

Tak si tak žijeme tie svoje bežné životy. Každé ráno znovu otvoríme oči a vykonávame rovnaký sled stereotypných činností, ideme do práce, občas sa opijeme, občas sa zasmejeme, pred spaním pohladkáme tvora čo nám je najmilší a najbližší, napríklad mačku . A považujeme to za normu viac či menej znesiteľného života.
Až kým nestretneme niekoho, kto vedie skrz-naskrz normálny a bežný život. A ten ho robí šťastným. Ako Lucia, matka dvoch detí, vydatá, bežná žena, ktorú na ulici ľahko prehliadnete. Spolužiačka zo strednej školy. Jedna z mála, s ktorou sa dobrovoľne a rada raz-dvakrát za rok stretávam. Nepoznám nikoho iného, kto by bol taký spokojný s vlastným životom. Vydala sa v poslednom ročníku vysokej školy za prvého frajera, s ktorým vážne chodila. Majú dve deti. Manžel jej vlastnými rukami postavil dom. Jednoduché, bežné veci. Každý ich robí. Ale nepoznám nikoho iného, pre koho by boli hlavným zámerom, životným plánom a koho by tak napĺňali.
Sedím a počúvam príhody z jej rodinného života, o tom ako rastú deti a čo nového majú v dome. Nevydržala by som počúvať takéto veci tak dlho nikoho iného. Ale ona ma fascinuje. Ako to je možné, že je taká spokojná a šťastná? Nemá ambície? Nevidí, že život môže dať viac ako nutnosť vychovávať dve deti a starať sa o manžela a domácnosť? Nikdy nič iné nerobila. Je to tým, že by netušila, že na svete sú aj iné životné méty?
Nie. Jej to proste stačí. Robí ju to šťastnou. Stretnutie s ňou je vždy ako závan normálnosti. Ako čerstvý vzduch na tvári keď človek vyjde z tmavej zatuchnutej miestnosti. Závidím jej tú spokojnosť. A prajem jej ju z celého srdca. Kiež by si každý dokázal nájsť ten CIEĽ, ktorý jeho život naplní šťastím a spokojnosťou. Kiež by som to raz dokázala aj ja.