Satori na zastávke

No dobre. V skutočnosti to neboli žiadne ohňostroje v hlave, žiadne petardy a veľa rachotu a svetiel. Len také obyčajné novembrové ráno. Čakanie na autobus na zastávke, ako každý iný deň. Neotvorila sa obloha a nepozrelo na mňa božie oko, nenatiahla sa ruka anjela a nepodala mi tajnú knihu života. Len som tak pozerala som do blba a tá myšlienka ku mne proste prišla.

Život je jednoduchý.

Prekvapilo ma to. Zarazilo. Potešilo. Ktovie, prečo ma to doteraz nikdy nenapadlo.
Stačí len počúvať, čo človek v skutočnosti chce. A potom sa podľa toho chovať.
Koľko prekážok si len vieme do cesty naklásť. Koľko hlúpych obmedzení sami si stanoviť. Koľko zákazov, čo nás robia nešťastnými. Jediný, kto má v skutočnosti skomplikovať nám život sme len my sami.
Všetko je len naša osobná voľba.
A netreba sa báť. Keď to človek vezme krôčik po krôčiku, je možné takmer všetko.

Posledný kúsok leta

na najjužnejšom cípe Európy

Domov

Vždy viem, že som sa vrátila domov, keď zavŕzga bránička a kráčam hore sieňou po betónovom chodníčku. Zhlboka dýcham ten vzduch - vonia ako nikde inde: zmesou kravských koláčov na ceste, napíleného dreva, pokosenej trávy a horskej čerstvosti. Takmer čakám, že sa na mňa z gánku usmeje stará mama alebo mama. Nakuknem do kuchynského okna, či sú doma.
Kuchyňa sa takmer nezmenila už celé roky. Vždy sa nám tam najlepšie vysedáva. Tu sa vždy stretneme a odtiaľto sme vyšli. Všetci to vieme a máme to zapísané niekde hlboko v duši. Možno aj v génoch. Vždy vysedávame v kuchyni. Najradšej.
Odtiaľto pochádzam. Tu vyrástla mama a jej súrodenci. V dome, ktorý postavili starí rodičia vlastnými rukami. Za ním polia, ktoré obrábali vlastnými silami.
Už dávno nežijú. Aj život sa tu už v mnohom zmenil. A v niečom ostáva rovnaký - človek sa narodí, vyrastie, založí rodinu, živí sa poctivou prácou, generácie sa striedajú. Najprirodzenejšia vec na svete. Pevný rytmus.
Odtiaľto pochádzam. Je to pre mňa nesmierne dôležitý pocit, že to viem.

Učím sa chodiť

Novú sukničku som si včera ráno obliekla, len takto pod kolená krátku, s prísľubom a volánikmi lemovanú. A k nej som si obula nové topánky, špicaté a elegantné, veru celkom dospelácke, na opätkoch ako sa patrí na riadnu ženu. Postavila som sa pred zrkadlo a takmer som zdúpnela od údivu, bo čo nevidím - dakto mi hádam nohy ukradol a za krajšie vymenil. Vynadívať som sa nemohla - koľká krása a elegancia, opálené štíhle lýtka, hádam ani moje nie sú.
Márnosť nad márnivosť. Nezostala nepotrestaná. Hneď pri bráne som vysoký opätok elegantnej ženy do mriežky v rohožke pri bráne zasekla, len tak zabrnelo. Hej zaprela som sa druhým opätkom, že ten prvý vytiahnem, bohužiaľ som netrafila na pevnú zem ale rovno medzi vedľajšie mriežky. Tak si tam stojím, načisto zaseknutá, krok nemôžem urobiť, až mi smiešno prišlo. S veľkým odhodlaním som nakoniec opätky vyslobodila a vykročila do nového dňa.
Učím sa chodiť na vysokých podpätkoch, ako sa na dospelú elegantnú ženu patrí. Bolí to, ale zúbky zatnem a idem. Občas sa ešte dakde zaseknem, občas musím otlaky zalepovať. Ale čo človek neurobí pre pekné lýtka a vlastnú eleganciu. Pekný je ten svet z tejto vyššej perspektívy. Nevadí, že to občas trochu bolí.
Veď človek má vždy na výber. Našťastie. Môže si obuť ľahké radostné a kvietkované cvičky, v ktorých si len tak s ľahkou nohou do sveta vybehne a veselo si poskakuje. Alebo elegantné špicaté topánky s opätkom, čo si vyžadujú uvážený krok, vystretý chrbát a ľahko vážnu sukničku k tomu. Len treba dávať pozor na mriežkované rohožky. Verím, že raz príde čas, keď ich budem prekonávať s prehľadom a ľahkou eleganciou.

Všedné zázraky

Boh má rád Zuzanu.
Celý týždeň bolo hnusne. V piatok lialo celý deň a vyzeralo to, že už sa nikdy nevyčasí. V pozvánke na oslavu jej narodenín stálo: "Jedine že by pršalo. Ale pršať nebude."
Vraj sme ju k tej oslave dotlačili. Tak si to máme vyžrať. S radosťou. Je to najlepšia kuchárka akú poznám v strednej Európe a mojom priľahlom okolí, varí s láskou, fantáziou a vtipom.
V sobotu ráno svitol nádherný deň. S modrou oblohou bez mráčika, so slniečkom, ktoré hrialo tak, že sa dalo sedieť vonku v krátkych rukávoch, bez vetra, hoci mláky z predošlého dňa už boli vysušené. Všedný zázrak na obyčajný deň, ktorý sa stal výnimočným. Ktorý sme si urobili výnimočným. Tak ako vždy, keď sa stretnú priatelia, už ten fakt sám o sebe stačí na oslavu.
Menu:
Aperitív: gin tonic v kockách
Predjedlá: hermelín s orechovo-bylinkovou plnkou
Losos s dvomi druhmi bylinkového masla
Slaninkové závitky plnené sušenou slivkou alebo olivou
Hlavné jedlo: grilované mäso v dvoch druhoch marinády
Šalát: rukolový s avokádom a pomarančom
Dezert: rakvičky so šľahačkou a čokoládovými hviezdičkami sme si zhlobili.
Veru, oslávenkyňa si plne zaslúžila svoju zázračnú pivno-čokoládovú kyticu. Známe své lidi.
Kocky gintonicu ako aperitívu sme hojne miešali s vínkom, čo nám zabezpečilo pomerne rýchlu smrť. K tomu trochu slnka na hlavu, vôňa z grilu, jasný deň, slnko zapadajúce za nízke mraky a party prenesená do tepla izby. Ale keď sa vám s niekým dobre sedí, je celkom jedno kde ste.
Rozbili sme dva poháre. To je znamenie, že to bude dobrá grilovacia sezóna. Práve bola dôstojne zahájená.

Jaj, a brankár Sasu Hovi strelil gól.

Terra incognita?

Ľady sa pohli. Tie obrovské ľadovce, ktoré narástli za tie dlhé roky, dni, minúty a sekundy môjho života, plné ticha, ignorácie, osamenia, bolesti a zlosti, sa začali hýbať. Pomaly driftujú. A ja driftujem s nimi. Vpred. K niečomu, čo sa nazýva Budúcnosť. Ukázalo sa, že aj ja môžem mať Vlastnú Budúcnosť. Prekvapivé.
Akoby zasvietilo slnko. A spôsobilo súkromné globálne oteplenie v mojej vlastnej hlave. Pôsobí blahodárne na môj ekosystém. Zrazu je mi stále teplejšie.
Driftujem vpred a väčšinou o tom ani neviem. Niekedy ešte tvrdohlavo dupem na odpor a vykrikujem - Ja nedriftujem! Driftujte si sami. Ja si zostanem tu, na mojej bezpečnej kryhe. Kde môžem zahnať trudnomyseľnosť farebnou loptou alebo inou hračkou.
Ale nepomôžem si, driftujem.
Už sa mi pred očami začína skladať nejasný obraz. Ako puzzle. Niektoré časti už sú hotové, niektoré kocočky musím pohľadať, vymiesť zo zabudnutých kútov, vypýtať ich požičané od najbližších, priateľov, bývalých aj budúcich lások a ľudí, ktorých už nikdy v živote nechcem stretnúť.
A pomaly sa vynára nápis:

Hic sunt leones felises

Lota Lota

Tak naša pubiška už má nový domov. Mne je trochu smutno, tmavá beštia chlpatá smutne vymňaukáva a hľadá ju, lebo stratila kamošku na šantenie a bitky a svetlá beštia chlpatá si konečne oddýchla, lebo má svätý pokoj a plnú misku, z ktorej jej nikto neodjedá.
Lota - divoká beštia a prítulné mačiatko. Potrebuje sa vyšalieť, vyblázniť a potom sa nechať trošku pohladkať a potúliť sa. Objavovať nové veci a skúmať hranice. Je drzá a smelá. Dovoľuje si na staršie beštie, občas jej to prejde, občas dostane po držke. Vystrkuje drápy, cerí zuby. Natŕča chrbátik, zadok vystrkuje. Naháňa si do kruhu vlastný chvost, najradšej na nebezpečných miestach. Rachoce, dupoce, škriabe, rámusí, dubasí. Votrie sa do pozornosti a vzápätí sa beží schovať. Nikdy si nedá siahnuť na bruško ale spí sebavedome bruchom nahor, akoby bola presvedčená, že jej sa nič nemôže stať.
Pripomenula mi vlastnú pubertu, ktorú som vlastne ani nemala. Musela som rýchlo dospieť. Chýba mi dospievanie. Čas divokých, bezstarostných, polodetských-polodospelých výčinov. Zakázaného ovocia. Prvých nešikovných lások a dospeláckych vecí konaných z detskou nevinnosťou.

Bezelstný, otvorený, smelý, zábavný a hravý pohľad na svet. Niekedy sa snažím ten čas vrátiť. Je to zábavné.
Niečo som sa v tomto smere od Lotky naučila. Určite sa mi to zíde.
Prajem si z celého srdca, aby mala pubiška skvelý a láskyplný nový domov.

Carpe adventum

Každé ráno si s pubiškou urveme nový deň z adventného kalendára. Ja otvorím políčko, pozriem sa akú zľavu dnes opäť nevyužijem v drogérii a potom príde pubiška a s nadšením deň urve, pokmáše pazúrmi a zubami a potom ho nájdem niekde pod gaučom alebo sa mi prilepí na pätu pri kuchynskej linke. Zrovna nedávno si nadšene zgustla na očiach DModelky.
Beštiám chlpatým sa vôbec páči, že im nosím domov nové zaujímavé veci, ktoré môžu oňuchávať - adventný veniec, suroviny na predvianočné tiramisu a včera skoro igelitku potrhali, keď kamarát doniesol mäso do kapustnice.
Zhromažďujú sa u mňa milí a blízki ľudia a s potešením zisťujem, že sa u mňa cítia dobre. Cítim sa tým poctená. Varíme kapustnicu - toľko, že vo dvoch veľkých hrncoch buble ponad okraj. Predvianočne popíjame a pojedáme dobroty, čo každý donesie. Je príjemné stretávať ľudí, s ktorými je mi dobre aj počas celého roka a postávať s nimi pri varenom víne na námestí s omrznutými nohami a potom zapadnúť do najbližšej krčmy. Alebo pozvať domov na niečo dobré.
Už sa teším na vianočný koncert budúci týždeň. Vážne vážna hudba. Teším sa na ten velebný pocit, čo ma celú predchýňa už len pri pomyslení na to. Všade vládne velebná atmosféra. V premrznutých prstoch držiacich horúce vínko. V horúcej vianočnej kapustnici. V radosti, keď obdarujem svojich priateľov drobnosťami čo ich potešia. V ďalšej zapálenej sviečke na adventnom venci. V príjemných stretnutiach.
Urvávam si každý adventný deň a s puberťáckym nadšením si ho vychutnávam. Mňam.

Spomienky a pripomienky

Sú také vône, obrazy, chute a momenty, čo ma okamžite prenesú do nejakej dávno zabudnutej chvíle, okamihu, spomienky, udalosti a zrazu cítim presne to čo vtedy. Niekedy ani netuším, kde sa vezmú. A o niektorých to viem celkom presne.
Napríklad zaprášená fľaša ríbezľovej absolutky, ktorú niekto daroval kamarátke, niekto iný ju u nej otvoril a ostala tam. Zaprášená a zabudnutá. Až prišiel jej čas. Aby mi pripomenula. Tá zaprášeno-ríbezľová vôňa a chuť ma okamžite preniesli do detstva. Na povalu na Liptove, kde mama sušila ríbezľové listy. Nepamätám, že by som z nich niekedy pila čaj. Ale presne si pamätám, ako sa sušili na bielych archoch papiera a v slnečných lúčoch sa víril prach. Voňali.

Dnes som si náhle, uprostred práce, spomenula na ten pocit v chlapskom náručí. Keď som bola milovaná. Tú istotu a bezpečie v pevnom láskyplnom objatí. Bol to len letmý okamih a hneď bol preč. Chvíľu mi zostalo smutno. Ale aj to rýchlo odišlo. Človek dokáže žiť bez lásky. Tak ako sa môže naučiť žiť bez ruky. Je síce mrzák, ale žiť môže. Aj sa občas radovať zo života. V zmysluplnej práci som nakoniec úplne zabudla na ten nepodstatný okamih. Áno, dnes moja práca dávala zmysel. Baví ma presúvať užitočné informácie tam, kam patria.
Spomenula som si na to až keď som tancovala dolu námestím cestou domov do rytmu hudby:

Nouvelle Vague - J...

Prechádzala som popod okná toho, čo ma miloval. A držal. Už je to dávno zabudnuté. A on sedí za Predsedníckym Stolom na najvyššom poschodí svojho Úradu. V oknách sa mu svietilo. Usmiala som sa a išla domov. Nič viac.
A možno sa vynorila ešte jedna pripomienka šťastnej virtuálnej ilúzie. Bola tak strašne príjemná a príliš krátka. Potom sa opäť stratila v mori jednotiek a núl, čo sa potulujú netom. A možno to bol iba prelud. Virtuálna fatamorgána. Komu na tom záleží. Ten šťastný úškrn a svižný tanečný krok cestou domov mi už nikto nevezme.

Krátky okamih čistého šťastia

Dokončujem Kuchynský Projekt. Nová lišta je navŕtaná a zavesená nakrivo, ale neviem prečo by mala byť rovno, keď všetky veci v tomto byte, ktoré som vŕtala ja, sú nakrivo. Určite by sa cítila odstrčená keby bola rovno. Dnes ráno som našla soľničku po mame, ideálnu na zavesenie na novú lištu.
Zrovna som si fotila ranný hrnček s kávou a odmrazený ľad z mrazáku, keď ma napadlo, že dnes je Martina. Martin prichádza na bielom koni. Za oknom sneží. Tak ma tento milý gýč potešil, že som sa nahlas zasmiala od radosti.
Mača fascinuje sneh, ešte ho nevidelo. Pokúšalo sa naháňať padajúce vločky za oknom. Mám rada keď sneží. Tie veľké huňaté snehové vločky. Svet sa zdá tichý a opustený, akoby neexistovali žiadni iní ľudia. Pripomína mi to sviatky, keď sa život zastaví, človek nemá žiadne povinnosti a môže sa bezstarostne celý deň napchávať koláčikmi.
Mača radostne naháňalo guličku a občas povyskočilo spoza stola. Vonku padal hustý sneh. Zrazu som bola na okamih nekonečne a hlboko šťastná.

Politicky nekorektné mača

Okamžite ma upútal čierny fliačik na jeho ňufáku a ulízaná pätka nad okom. „Ahoj Dolfi,“ pozdravila som slušne. Nebojácne sa vybral objavovať svoj nový životný priestor. Sebavedomým krokom a so zdvihnutým chvostom vykonal inšpekciu všetkých priestorov. Keď objavil jedlo, s nadšením sa naň vrhal a okamžite ho dobyl a zlikvidoval. Nepotešilo ho, keď zistil, že má aj konkurenciu svojho druhu, ale zatiaľ sa rozhodol, že bude pozorovať situáciu a neskôr sa rozhodne čo s ňou urobí.
Ovšem podriadenú rasu našiel okamžite. Rozhodol sa však, že mu ešte budem užitočná pri otváraní konzerv a nasýpaní granúl, takže svoje ostré pazúriky do mňa zatínal len tak zľahka, keď sa po mne štveral a vyžadoval pozornosť a obdiv. Samozrejme, neustále mi pripomínal kde je moje miesto hryzením a škrabaním, aby som si nemyslela, že sa necháva hladkať preto, že by ma mal rád. Keď mal mojej prítomnosti dosť, dal to najavo lenivým hlbokým zahryznutím a radostne odbehol za inou prácou. A mal jej dosť. Musel dokončiť vlastný boj, dennodenne vyhrávaný nad hračkami, kusmi môjho oblečenia, zvlášť ponožkami, a postupne aj nad svojou domácou konkurenciou.
Mačky naňho syčali a považovali ho za votrelca vo svojom domácom teritóriu. To ho ale ani v najmenšom nezastrašilo. Naopak, neustále na ne útočil a pokúšal sa zistiť, kedy príde ten moment, keď im bude môcť začať šéfovať. Staršia, väčšia a zbabelejšia sa na neho odvážila zaútočiť len zo zálohy, z úkrytu alebo z vyššie položeného miesta. Inak som ju často videla pred ním utekať, aj keď sa párkrát pokúsila zachovať si dôstojnosť zopár fackami – zo zálohy. Diktátorko ju mal vo vrecku a ona sa ho snažila ignorovať. Mladšia, menšia a odvážnejšia ho párkrát poriadne sfackala a potom sa mu dôstojne otočila chrbtom. Jej nervozitu prezrádzalo iba nervózne šibanie chvostom sem a tam. Führerchen sa hneď pustil do naháňačky a čím zúrivejšie ho naháňal, tým nervóznejšie ním šibala. Keby mu bolo dopriate viac času, podriadi si aj ju.
V noci skúšal najvhodnejšie spôsoby, ako sa zbaviť podradnej rasy. Prišiel, ľahol si mi na krk, tak, že som nemohla dýchať a hlasno priadol od radosti. Vždy ma to zobudilo a cítila som sa nesmierne poctená, že ku mne obrátil svoju vznešenú pozornosť. Čím menej som mohla dýchať, tým hlasnejšie priadol. Keď si spomenul, že ma ešte bude potrebovať na tie konzervy, roztopašne ma poškrabal na líce a odbehol nájsť si vhodnejší pelech na spanie – na najvyššej polici mačacej preliezky, na akú dokázal vyliezť.
Mimoriadne ho potešilo, keď objavil a dobyl nový životný priestor na balkóne. Nacvičoval si Blitzkrieg na šíky kvetín v kvetináčoch, ktoré valcoval presne mierenými skokmi. Keď ho to prestalo baviť, vyštveral sa na operadlo stoličky a rozhliadal sa po okolí, kam až by mohol rozšíriť svoje budúce teritóriá. V očiach mal divný lesk a bojovné odhodlanie.
Zaplaťpánboh, nakoniec si ho vzala jeho vlastná Eva Hnedá. Zamilovala sa do neho na prvý pohľad na fotografii v databáze mačiek na adopciu a prišla si pre neho. Zapol naplno svoju charizmu a zvolil ľstivú taktiku predstierania bojazlivého roztomilého mačiatka a tak si ho odniesla do jeho vlastného nového Katzenreichu, bez konkurencie, bez prekážok, so svojou vlastnou obdivovateľkou a opatrovateľkou. Nech žije víťazstvo! Bolo mi jej trochu ľúto, keď s ním odchádzala. Ale nie až tak veľmi.

Štiavnické šťastné impresie

Štiavnica - to krásne mesto plné zámkov, hradov, kostolov a kaštieľov.


Štiavnica - to mesto, kde sa vám otvoria oči a okná vesmíru radostí dokorán.


Štiavnica - to mesto plné anjelov a čertov.


Tam kde ti memento mori pripomenie
že život je krásny


a treba ho užívať plnými dúškami:

Môj čas

Niekto odstrihol leto veľmi ostrými nožnicami. Uniesol ho na neznáme miesto. Dúfam, že sa ešte nájdu jeho zbytky a že ich vykúpime týmito mrazivými uplakanými dňami. Sedím tu v hrubých ponožkách a hrubom svetri. Dlhý, tichý, pokojný, studený večer.
Beštie chlpaté sa stúlili spolu v obľúbenom kresle. Vyzerajú trochu ako jing a jang - jedna biela, druhá tmavá. Trochu im závidím tú blízkosť svojho vlastného druhu. A teplý kožúšok. Keď sa k nim nakloním, sála z nich teplo a pokoj. Pradú si a navzájom sa umývajú.
Mala by som už ísť spať. Ale nechce sa mi. Mám rada tento čas, ktorý mám len pre seba. Nemusím nič a môžem všetko. Môžem ho stráviť akokoľvek príjemne sa mi chce. S knihou. S hudbou. Brouzdaním. Počúvaním Ester Kočičkovej. Hraním tupých hier. Písaním. A nikto mi do toho nebude kecať. Škoda taký čas prespať. Je to iba môj vlastný čas.

Birthday Weekend with Harry

Hurá! Harry je tu! V piatok sme sa vybrali do mesta, čakať na polnoc britského času, teda na jednu nášho času, keď otvoria jedno malé milé kníhkupectvo, aby som si mohla kúpiť poslednú knihu o Harry Potterovi. Moji milí priatelia zas uvítali možnosť tematicky chľastať v meste, moja milá sestrička sa potešila, že nemusí vymýšľať čo mi dať na narodeniny. Takže sme boli všetci náramne spokojní. Popíjali sme si v centre pivko v letnej horúčave, už sa nám to dávno nestalo, lebo v našom veku už predsa nebudeme chodiť do krčmy dakam ďaleko ale iba tuto pred dom. V našom veku už treba byť seriózny. A na narodeniny si darovať Harry Pottera.
Tak som sa teda po jednej postavila do šóry spolu s americkými a slovenskými puberťákmi a deťmi rôzneho veku sme čakali kedy už dostaneme do ruky to konečné rozuzlenie celého príbehu. Kníhkupectvom sa rozliehala audionáhravka niektorej predošlej knihy a ľudia si brali plagáty a závideli tým, čo už držali v rukách oranžovú papierovú elegantnú taštičku obsahujúcu KNIHU. A potom, čoskoro, som aj ja skackala domov s oranžovou taštičkou a v novej oranžovej sukničke.
Čítala som celý víkend a niekedy v nedeľu podvečer som to už zbľajzla. Áno. Je to rozprávka. Áno, príbeh je otrieskaný - dobro a zlo, priatelia a nepriatelia - stará vesta. Koho to zaujíma. Lenže deti v každom veku potrebujú rozprávky a potrebujú vedieť, že dobro nakoniec zvíťazí. A že priateľstvo je dôležité. A láska. Okrem toho, Rowlingová má neuveriteľný dar jazyka a skvelý zmysel pre humor. Celý úplne nový čarodejný svet, ktorý vytvorila, je tak neuveriteľne uveriteľný, že mám pri čítaní niekedy pocit, akoby som bola jeho priamou súčasťou.
No proste to žeriem.
Aby toho nebolo málo, vybrala som sa aj na nový film - 5. diel. Bol proste neuveriteľný. Neuveriteľne dobrý. Vôbec ma nezaujíma, že ten kto nepozná príbeh by sa mohol stratiť v deji. Ani som si to nevšimla. Ten film, úplne parádne zachytil atmosféru toho sveta a tej konkrétnej knihy - ten pocit, čo som z nej mala, ten humor, ten zážitok. Navyše ho skvele zvizualizoval. Z ostatných dielov sa to podarilo iba trojke, všetky ďalšie boli odpad. Strašne dobre som sa bavila, ako malé dieťa, čo dostane novú hračku a želá si, aby deň nikdy neskočil a mohlo sa s ňou hrať stále. A k tomu ešte sladký cukrík. Mňam. Chcelo sa mi od radosti zatlieskať.
Parádne narodeniny.

Felis Felix potrebuje pohladenie

FeLIsia si spomenula, že je sama a chýba jej spoločnosť. Prišla za mnou, hlasno kvílila, siréna mňaukajúca o pozornosť, nedá sa nepočuť, prehliadnuť, ignorovať. Sadla si k stolu, pozerá na mňa, vreští. Tak ma už konečne pohladkaj! Dokola chodí, obtiera fúziky o veci okolo. Nepríde bližšie. Nepríde na dosah. Pradie, motorček vibruje. Zvalí sa na koberec, prehne slastne chrbát. Roztomilá. Malebná. Neodolateľná. Musím za ňou na kolená, poškrabkať po brušku, vyhladkať kožúšok. Motor pracuje na plné obrátky, pradie, pradie. Poškrabkaj, pohladkaj! Vrrrm, vrrrm.
A dosť! Zatne mi pazúrik do ruky. Odkráča preč.
Mňau!
Mňam!
Budem sa od nej učiť.

bLU

bLU ako ja. Nervózna. Nesmelá. Príde sa pomaznať, spokojná, šťastná, túli sa ... poškriabe, pohryzie. Zrazu. Bez výstrahy a varovania. Čo keď tá ruka ublíži, poznáme to, teraz ma hladká, za chvíľu ma vyhodí z vyhriateho pelechu. Dnes mi dá najesť, čo bude zajtra? Stále sa bojí. Krásna. Ani o tom nevie. Nevie sa priblížiť a presa príde blízko.

Felis Felix

FeLIs je spokojná, našla si pelech, šťastne si pradie. V košíčku. Našla si miestečko, kde ju nikto neruší, neplaší, nestraší. Kde má pokoj, privrie oči, pospinká. Natiahnem ruku, klbko zavrní blahom, hebké, mäkkučké a teplé. Aká spokojnosť, aké šťastie, stačí tak málo. Bezpečný pelech. Trošku si pospať, trošku sa umyť, trošku sa najesť. Viac FeLIs netreba. Trošku sa pohrať, trošku vidieť svet, niečo sa dnes naučiť, niečo urobiť. Vybojovať. Lepší kúsok večere, lepšie miesto na spanie alebo len tak. Víťazstvo. FeLIs si pospí.
A potom príde, zamrauká trošku, chce pozornosť, zamraučí hodne, siréna. Pohladkaj, poláskaj, poškrabkaj kožúšok. Hneď! Teraz! Ale len trošíčku.
Veď ty ma nevlastníš. Tak ja už idem, mám plno práce. Trošku si pospať, trošku sa umyť, zas niečo vybojovať. Víťazstvo, svoje vlastné.