Apokalypsa. Teraz.

Bijú sa vo mne moji anjeli s mojimi démonmi. Je to ľúty boj, nemilosrdná ruvačka. Vzduchom lieta perie, kde-tu aj celé krídlo, hnusné pařáty odseknuté ohnivým mečom, odporné kopytá iskria o ohnivé meče. Je to bitka na život a na smrť. Apokalypsa.
Lenže keď skončí, ja z nej vyjdem ako víťaz. Silnejšia, skúsenejšia, posilnená novým poznaním.
Zatiaľ však zúri boj. Všetko je pomätené. Anjeli nesú utrpenie, samotu a bolesť. Diabol má tvár ružovej klamnej ilúzie, v ktorej som žila - tak bezpečne, tak láskyplne. Tak zbytočne.
Každý druhý večer prelievam hektolitre hysterických sĺz. Nechám sa dojímať romantickými filmami, rumázgam nad zomierajúcimi matkami, šťastnými koncami, veľkými víťazstvami - tými čo sa stávajú neskutočným postavám z filmov. Zaplaťpánboh, že aspoň vianočná reklama na kokakolu ma už nedojíma. Prekladám to pohodovými stretnutiami s rodinou a priateľmi - láskyplnými stretnutiami s ľuďmi, ktorých som dlho nevidela. Zahrievajú srdce. A medzitým sa snažím nemyslieť. Celé hodiny chodím povonku. Nechávam na seba svietiť slnko, strašne mi chýbalo v posledných mesiacoch. Nechávam sa vyštípať od mrazu. Zalieza pod kožu, takmer až do kostí. Cítim. Aspoň ho cítim.
Chľastám. Aby som nejako zaplnila prázdno. Prázdno v srdci. A v byte. Je mojou vlastnou voľbou.
A keď skončí táto krvavá bitka, vyberiem si čosi celkom iné.

Nočná mora

Ako nočná mora, čo poletuje za noci v tuneli bez konca, zdalo sa mi, že si svetlo. Ako nočná mora, čo ju priťahuje horúca lampa. Ako nočná mora čo splašene búši o žiarovku až sa spáli.
Ako nočnú moru neónová lampa, tak si ma priťahoval. Studené, biele svetlo.

Až svitol deň a s ním ostrý, teplý, slnečný jas.

Ale pre nočné mory slnko nesvieti.
Niekedy v noci mora priletí. Hľadá svoju neónovú lampu.
Strašidelná. Smutná.
Zas je tu.

A von! (Invasion of Privacy)

Do môjho domova vtrhla horda barbarov. Vtrhli ako bez pozvania , hoci si jasne pamätám ako som ho vyslovila: Vitajte! A nevyzúvajte sa.
Nevyzuli sa. Zablatenými topánkami dupali po čistej dlážke, po kobercoch a po nábytku. Ako barbari na malých čiernych poníkoch, ako divé šelmy na chlpatých labách s obrovskými pazúrmi. Driapali, šklbali, ničili. Nemali úcty k súkromiu a k osobným veciam.
Tvrdili, že sú príbuzní, priatelia, mláďatá, o ktoré sa treba postarať. Doniesli danajské dary. Žiadali, aby som ich nachovala a napojila. A potom vulgárne chľastali, žrali, grgali, rozlievali a rozmŕvali po podlahe. Súložili na kuchynskom stole. Nemali žiadne zábrany. Ráno som našla hovno pod posteľou.

A VON!

Nakúpim čistiace a dezinfekčné prostriedky, povysávam, vydrhnem, pozmývam, navoniam. Vykúpem, očistím, vyriadim.
A už nikdy nevyslovím žiadne pozvanie proti svojej vôli.

Prišlo ku mne uplakané dievča

Prišlo ku mne uplakané dievča. Celá sa topila v horúcich slzách. Bezútešne, beznádejne, bezkonečne.
Občas chodí. Vždy príde nečakane a bez opýtania. Neberie ohľad či ide nevhod.
Už dlho nebola.
Plakala a plakala. Jej trinásť rokov plávalo v slaných slzách. Bolo jej ľúto vlastnej matky, tej čo ju počala, lebo nevedela čo si počať s vlastným životom. A potom ju opustila. Bez výstrahy. Oplakávala stratené detstvo, príliš zaťažené starosťou, o ktorej nemala potuchy. Plakala za pubertou, ktorá nebude. Ktorá nebola. Plakala a plakala.
Neutešovala som ju. Nehovorila, že je už veľká a nepatrí sa jej plakať. Nenahovárala, že všetko bude zase dobré. Nechala som ju oči si vyplakať.
Prikryla som ju veľkou bezpečnou páperovou perinou po starej materi. Plakala až do vysilenia. Kým neprišiel unavený bezsenný spánok.
Veď keď svitne ráno, ona zase vstane a život pôjde ďalej. Už to vie. Iné jej nezostáva, len opäť vstať a začať nový deň.

Jěště mi scházíš

Jěště mi scházíš

Jěště jsem nepřivykla
že nepřicházíš
že se nenaloguješ.
Okno se neotevře,
"zdravííím" se neobjeví.
Že prostě jinde s jinou jseš.

Zbieram staré črepiny. Občas sa na nich porežem. Ale nevládzem ich vyhodiť. Ešte nie. Ešte naháňam ten starý prelud. A dúfam, že ho nikdy nedohoním. Ešte hľadám aj najmenšie tvoje stopy vo virtuálnom svete. Stačí sa mi na ne dívať. Nechcem viac.
Ani menej.
Neviem ťa nechať bežať.
A ty si už v skutočnosti dávno dávno preč. V skutočnosti si tu ani nikdy nebol.
V skutočnosti sme dve malé bezvýznamné zhluky jednotiek a núl na kremíkovom pieskovisku.

Reason to Live

Why the fuck should I go on? Prečo mám každé ráno ešte vstať? Prečo by som sa tu mala ešte potácať? Načo? Aký to má význam? A zmysel?

Pletiem plot

A myslím pritom na Meredith Greyovú. Ako plietla sveter, aby zabudla na svojho Neodolateľného Odrbávača. Každá máme svoj spôsob ako odolávať Neodolateľným Odrbávačom. Občas sa pichnem drôtom do prsta. Tak ako ma občas pichne spomienka na neho. Nečakane, bodne, zabolí. Niekedy musím potriasť hlavou, aby som sa jej dokázala zbaviť. No. Lepšie ako tým drôtom do oka, asi.
Pletiem plot. Teda priväzujem pletivo k susedovie plotu, aby chlpaté beštie nechodili na návštevu. Susedia tvrdili, že im to nevadí. Keď beštie behali po ich balkóne. Aj keď vbehli dnu. Dokonca aj keď si jedna z nich schrupla na ich manželskej posteli. (Nehlo s ňou ani keď prišiel sused domov, otvorila jedno oko, mrkla naňho a spala ďalej. Vyduril ju až môj príchod a zdrhla cez balkón naspäť domov.) Aj vtedy tvrdili, že to nevadí. Začalo im to konečne vadiť, až keď beštie pozhadzovali čerstvo vypraté prádlo a podupali ho špinavými pacičkami. Ja to chápem. Aj mne by to vadilo. Mne to vadilo od začiatku. A tak pletiem plot.
Niekedy mám chuť upliesť plot aj okolo vlastného srdca. Aby som ho ochránila, aby sa ma nič nemohlo dotknúť, aby sa k nemu nedostala žiadna beštia. Možno mi už aj taký malý plôtik okolo srdca raší. Neviem či ho vytrhnúť aj so základmi, aby som zostala človekom. Som z toho celá poplotená, vlastne popletená.

Som túlavá mačka

Som túlavá mačka.
Hľadám si miestečko,
len na túto noc, len kým bude ráno, len trochu bezpečia a tepla.
Nikto ma nechce vidieť,
nikto nechce naozaj počuť môj hlas.
Ruka čo ma ešte včera kŕmila,
ma dnes odohnala preč.

Nikto ma nehľadá,
nikto ma nečaká,
nikomu nechýbam.
Nikto ma neľúbi,
nik po mne netúži,
svetom sa potĺkam.

Som túlavá mačka.
Svet pre mňa nemá miesto
a nikto ho v srdci nenájde.
Dnes v noci sa prikryjem len čiernou tmou.
Na svitaní zmiznem
a už ma nikdy neuvidíte.

Lásky čas sa skončil

Skončil sa lásky čas. Skončil sa máj. Aj Veľká Ilúzia sa skončila. Nezostalo nič. Iba prázdno. Veľké čierne bezodné.
Najšťastnejšie obdobie môjho života. Mám všetko, myslela som si. Každé ráno som škrabkala tú krásnu predstavu za ušami a ona spokojne priadla. Nič mi nechýbalo - srdce plné lásky, dobrí priatelia, niečo živé o čo som sa mohla starať, hladkať, pestovať, kŕmiť a zalievať.
Hlúpe ilúzie.
Každé ráno, každý večer, každú voľnú chvíľu keď sa prestanem zaoberať náhradnými myšlienkami, vidím to čierne prázdne nič, ktoré napĺňa môj život. Ešte aj priatelia sa stali takí vzdialení a nedostupní, šťastní a spokojní, spojenie sa prerušilo a ja ho neviem znovu nájsť.
A neviem nájsť ani dôvod, prečo to každý deň ťahať ďalej.

Chcem len máličko

Ja už ďalej pokračovať nemôžem
vždy budem od teba čakať viac
a ty mi to nikdy nedáš
Nemôžem byť tvoja kamarátka
Lebo nikdy neprestanem dúfať

Stačila by mi len ilúzia
Stačili by mi omrvinky
Máličko
Tvoje telíčko
Nič viac
Ráno by som odišla
A o nič viac neprosila