Zobrazujú sa príspevky s označením Felix Pragensis. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Felix Pragensis. Zobraziť všetky príspevky

piatok, mája 30

Kill your darlings

Koľko je takých ľudí a vecí. Už ich nepotrebujeme, ba obťažujú nás a ich prítomnosť nás skôr ťaží ako teší. Napriek tomu sa ich nevieme zbaviť. Prirástli nám k srdcu, milovali sme ich, dlho nám boli milé. Knihy, staré lásky, obľúbené hrnčeky čo už popraskali a nedá sa z nich piť, staré tričká prederavené na toľkých miestach, plyšové medvedíky, zajace. Nevieme čo s nimi. Nemáme to srdce zavrieť ich do igelitového vreca a postaviť ku kontajneru. Ale keď sa ich konečne zbavíme, zrazu sme o niečo ľahší a máme v srdci viac miesta pre nové a dôležitejšie veci a ľudí, ktorí nám namiesto bolesti dajú aj lásku.
Kill your darlings.

Čo sa človek nenaučí na medzinárodnej konferencii.
Tacitné vedomosti. Vieme sa bicyklovať, uvariť dobré jedlo, smiať sa na plné kolo nákazlivým smiechom. Nevieme to naučiť iných ľudí tak, že im to opíšeme a vysvetlíme. Treba im to ukázať a byť s nimi aby to od nás odkukali. A my odkukáme od iných ďalšie nové veci. Ako si užívať život a tešiť sa z maličkostí. Vidíme ten spokojný výraz a šťastný úsmev. Elektronická komunikácia znehodnocuje tieto informácie a vedomosti. A pritom ich vraj máme 90 percent. Nestačí len icqvákať a mailovať, blogovať a podcastovať. Pri tom človek neodčíta tie jemné vrásky na čele, keď sa tomu druhému niečo nepáči alebo ten ironický úškrn keď sa pokúša o neslušný vtip. Strácame to. Strácame dôležité znalosti a informácie.
Digitálni domorodci už ich možno nebudú mať. Aj keď budú mať iné veci. Video z vlastného narodenia na YouTube. Prvý bozk odoslaný z mobilu na mobil medzi všetkými kamarátmi. Všetky intímne informácie na MySpace. Tony prekecaných večerov uložených na serveri Skype. Pocit, že informácie patria všetkým.
Veru, my digitálni imigranti sa im musíme prispôsobiť. A nájsť si cestu k tomu, ako im vysvetliť, čo si počať s tými novými informáciami. REVOLÚCIA, kričal mladý dynamický Kocourek z publika. Veru tak, asi prežívame revolúciu. Niečo podobné, ako vtedy, keď Gutenberg vytlačil svoju prvú knihu.


No nič. Ešteže zostali zahrádky pod gaštanmi, kde si človek môže dať cez obednú prestávku malé pivko namiesto dezertu k obedu. Spadol mi na stôl malý pichľavý gaštan. Vlastne len taký prísľub pichľavého gaštana, lebo v skutočnosti nikomu neublíži.

štvrtok, mája 29

International News from Prague

České pivo, hermelín aj bramboráčky pod gaštanmi stále skvelé.
Slovenský kamarát nespokojný s prácou v stoke, hľadá si novú.
Kanadsko-pražská sesternica v rozvodovom konaní.
Bulharská sesternica v ťažkej pohode. To sa naučila od cigánov. Etnologička.
Kanadsko-slovensko-český synovec v čajovni. Neter v Indii.
S bulharskou neterou hovoríme po slovensko-bulharsko-rusko-anglicky. Manželovi bulharskej sesternice nerozumiem kedy prikyvuje áno a kedy nie. Inak nič moc nehovorí.
Kanadský študent na návšteve nemá ruku, ale tiež je v pohode.
Arabská káva z džezvy každé ráno.
Medzinárodná konferencia už tradične skvelá. Aj chľastačka na Révovém nádvoří.
Kmene digitálnych imigrantov a digitálnych domorodcov sa objavili v našej civilizácii.
Vraj som mala počúvať starú mater, že dievky z našej rodiny si nemajú čo začínať s Čechmi alebo katolíkmi. Vždy to zle dopadne.
Žižkovský prízvuk sa vraj pozná aj angličtine.
Cigánsky festival Khamoro bol úžasný.


nedeľa, mája 11

Pražský gýč jak bič

Město vidím veliké
jehož krása kýče se bude dotýkat.



Kde pivo prúdom potečie a pod každým gaštanom ho načapujú



i v každej krčme dobré bude



a preto veselo a dobre tam bude každému.

Májový pražský reset


Žila som z tej pohody ešte celý týždeň. Doniesla som domov mier v duši, z toho rozkvitnutého, slnkom zaliateho májového mesta. Len tak som sa poflakovala s ľuďmi, ktorí sú v pohode a neriešite s nimi nič zásadnejšie len to, do ktorej krčmy pôjdete najbližšie na pivo a ďalšie jedlo. A samozrejme ešte všetky ostatné zásadné otázky života, vesmíru a vôbec, ak sa vám zrovna chce, lebo inak s nimi môžete aj v pokoji mlčať a nikto sa necíti trápne. Je úžasná táto česká dovednosť postaviť výčap a stôl s lavicou pod každý rozkvitnutý gaštan.

utorok, februára 5

Pražské obrázky II.

Cez obednú prestávku som sa išla prejsť okolo Kulaťáku a potom som zašla do nejakých bočných uličiek. Narazila som na Kafkovu ulicu. Príznačne zamáčknutá medzi obrovskú opresívnu budovu armádneho veliteľstva a nejaké ďalšie vojenské budovy obohnané veľkým plotom. Dvere na Kafkovej 33 boli slepé a asi meter nad zemou. Na tej istej ulici som objavila aj divnú sochu vojaka a ženy, ktorej ukazoval plynovú masku. V živote som nevidela plynovú masku vytesanú z kameňa.

Medzi konferenciou a večernou konferenčnou chľastačkou, na ktorú som šla len preto, aby som nemusela byť s depresívnymi príbuznými, som sa poflakovala Hradčanmi. Už sa stmievalo a zapaľovali sa lampy. Bol to ten krátky čas medzi dňom a nocou - modrý súmrak. Urobila som si niekoľko fotiek známych miest, len tak pre radosť.
Motali sa tam turisti a z kostola šli ľudia. Fúkal studený vietor a mrazil mi ruky. Nakukovala som do vysvietených okien hradnej stráže, prezidenta, pani správcovej a hradných duchov. Medzitým sa zotmelo a išla som sa zohriať do čajovne v Nerudovke.
Zliezla som uličkami Malej strany niekde okolo americkej ambasády. Ešte tam žijú aj obyčajní ľudia, nielen diplomati a turisti v hoteloch. Z jedného okna s farebnými záclonami som počula matku seřvávat dieťa kvôli nejakej mikine. Zašla som na chvíľu na Karlov most, len tak, pre ten pocit. V tme pod mostom škriekali čajky a hučala voda. Prešla som parkom na Kampe cez veľký dvor k Michnovmu palácu. Videla som rad okien a za nimi ľudí a čašníkov v smiešnych Mozartovských oblečkoch, pumpkách a bielych pančuchách. Cítila som sa ako Popoluška, ktorá sa vkráda na bál, kam nepatrí.
Bol to nádherný priestor v starobylom paláci. Rad miestností za sebou, ktoré dýchali historickou atmosférou a v každej plný stôl dobrôt, v poslednej slušne vybavený bar a živá kapela. Kde-tu boli po stenách zachované čmáranice, chránené sklom ako umelecké dielo. Asi po vojakoch, keďže v paláci bola zbrojnica.

Nakoniec som sa skvele bavila. Neviem čím to je, ale konferenčné chlastačky sa mi vždy vydaria. Bavila som sa s príjemnými ľuďmi, úplne v pohode a potom som sa dala do reči s Johnom - Australanom s gréckymi koreňmi, ktorý momentálne žije vo Švédsku so švédskou manželkou a rodinkou. Prevládal v ňom Grék - miloval život, zábavu, víno a hrozno a náramne dobre sa bavil na všetkom čo videl okolo seba. Strieľal si s "jazzovej" kapely, pozostávajúcej z dvoch starších chlapíkov hrajúcich na gitare a base a mladej holky s violončelom. Hrali všeličo - od klasiky cez Girl from Ipanema až po Metallicu a REM. Odmietali akurát AC/DC, hoci John dosť nástojil. Po všetkých tých bielych obrátených strikoch sme si úplne falošne zanôtili Simona a Garfunkela a Scarborough Fair.
Náramne vydarený večer. Radostne som kráčala po moste ponad Střelecký ostrov k Národnímu divadlu na tramvajku a pohupovala žltou ružou, čo som dostala na rozlúčku, do rytmu Metaliky.

pondelok, februára 4

Pražské obrázky

Praha ma znervózňuje. Je mi z nej smutno a ani tu nechcem byť. Možno som to chytila od sesternice. Ale skôr je to tá zelená bublajúca príšera túžby pod podlahou, nad ktorou som zabuchla padacie dvere a nevšímam si ju. Ale ona tam číha a snaží sa nadvihnúť tie dvere, občas sa jej to trochu podarí a vypustí von oblak toho zeleného smradľavého smútku.

V pondelok mal byť krásny deň. Ale nejak som ho nemohla chytiť a vziať za svoj. Nakoniec vyznel chladne a smutne. Jediné, čo ma skutočne potešilo, boli stretnutia s priateľmi. Jedného z nich som už dlho nevidela, ani som nevedela, že má jedenapolročnú dcéru. Vyzeral veľmi šťastný. Z celého srdca som mu to dopriala. Dala som si ľahké jedlo v Country Life, kúpila si sušené jablká a flákala sa po Malej strane a Petříne. Chodila som okolo Lennonovho múru a nezmyselne hľadala nejaký nápis, ktorý by mi ukázal cestu. Petřínsky kopec voňal čerstvou mokrou zemou a trochu jarou. Bolo tam príjemne, aj keď trochu smutno-zimne. Zašla som do kaviarne U zavěšenýho kafe na Hradčanoch, bolo tam depresívne prítmie a keď som si do čaju dávala citrón, vystrekol mi do tváre. Vybil sa mi mobil.

Večer sa mi podarilo stretnúť s kamarátom v našej obľúbenej hospode na Květnici. Má skvelého koníčka - kone. Nechala som ho dve hodiny o nich rozprávať a iba som počúvala. Strašne sa mi to páčilo. Rozprával mi o anglickom gypsy pony, pôvodne vystresovanom a neurotickom poníkovi, ktorého naučil ako sa nebáť ale si užívať radosť z jazdenia a preskakovania prekážok. Mal ju v sebe, ale strach z nových a neznámych vecí mu nedovolil sa jej oddať. Veru, koľkokrát by stačilo keby človeka niekto pošťuchol ako on toho koňa bičíkom - stačilo by len priateľské postrčenie tesne pred skokom. Teraz sa baví predstavou ako by ho prihlásil na parkúrové preteky a on by to natrel všetkým veľkým koňom, čo by naňho najprv pozerali zvrchu.
Dala som si diétny brejk s nakladaným hermelínom. Ale bol zle naložený. Ako ja.

nedeľa, februára 3

Romeo a Júlia naopak

Ponáhľali sme sa dolu Václavákom do Stavovského divadla. Išli sme na balet Šípková Ruženka. Predstavenie pre deti. Tancujú študenti pražského konzervatória. Kúpili sme veľkú kyticu pestrofarebných tulipánov pre hlavnú hviezdu predstavenia - Šípkovú Ruženku.
Predstavenie ma dojímalo. Nie preto, že by to bol úžasný tanec alebo nádheraná hudba - namiesto orchestra hrali reproduktory. Ale predstavovala som si, aký úžasný zážitok to musí byť pre tie -násťročné deti, prvýkrát stáť na scéne naozajstného divadla a účinkovať v naozajstnom predstavení.
Až kým som nepochopila, aká to je drina.
Ruženku tancovala bývalá priateľka syna mojej sesternice. Chodia na to isté konzervatórium. Ona je štíhla, krásna a najlepšia z baletiek, on je blonďavý rebel s nevinnou tváričkou, krásny, nešťastný a neuveriteľne cool so svojím saxofónom a jazzovou kapelou. Museli byť najhviezdnejším párom školy. Dva roky. Až do Vianoc.
Cez prestávku sme stretli jej mamu: "Jó, ona dře od rána do večera. Teď má šílený nervy, protože jezdí po konkurzech. Letos bude maturovat. Přijali ji do Státní opery. Teď se na ni přišel podívat choreograf baletu Národního divadla. Příšerně zhubla. Ne menstruaci pořád nemá. Měla jednou, někdy na podzim. To je od těch nervů. Ale do dvacítky je to v pořádku."
Pridala sa k nám ďalšia maminka druhej sólistky: "Naše dnes tancuje s horečkou a nachlazením."
"Jó. To má naše pořád. Ony si to tam ty holky vyměňují."
Na druhú polovicu predstavenia som odišla úplne šokovaná. Nerozumela som, ako to možu matky dopustiť, aby ich dcéry takto trpeli. Z tých detí ale išla nefalšovaná radosť. Žiadnu bolesť som nevidela. Ruženka iba žiarila a bola zo všetkých najlepšia, medzi ostatnými skutočná hviezda. A mala najkrajšie nohy. Na konci som tlieskala čo mi sily stačili. Zatlačili sme slzu dojatia a išli to zapiť dvojkou vína do najbližšej kaviarne.
Prišla za nami Ruženkina mama. Sú so sesternicou kamarátky, navzájom sa navštevovali a priatelili. Neprišla mi ako fanatická matka, čo do svojej dcéry projektuje svoje sklamané baletné nádeje. "Já byla proti tomu aby tančila. Jenomže ona si postavila hlavu. Řekla jsem jí, že když se bude učit matiku, může pak na konzervatoř. Tak dřela, aby se tam dostala." Baletky začínajú drieť v jedenástich rokoch a končia kariéru v 35, a to už hrajú iba matróny a ctihodné matky. "Šly jsme si v léte kupovat letní sandály. Prodavačka se nezdržela, když viděla její nohy - ty řady mozolů, a zeptala se co dělá. Balet, řekly jsme jí."
"Všimly jste si, jak ta druhá sólistka přibrala? Šlo jí to hodně ztěžka," pridala si škodoradostne. "Růženka jí hodně, ale pořád hubne - to z těch nervů." Chvíľu som sa zamyslela nad jedinou výhodou tohto povolania, ktorú som zatiaľ zaznamenala. Okrem krásnych šiat, slávy na otvorenej scéne pre najlepšie vyvolené a kytice kvetov. Sen každej princeznej. A za tým neskutočná drina.
Ruženka a Princ sa nedávno rozišli. Ona tvrdí, že ju strašne urazil, ale spáva s rukavicou, čo si u nej zabudol pod vankúšom a nosí šál, ktorý jej daroval. On sa tvári cool, ale ráno ledva vstane z postele a celý deň je zasmušilý.
No aj tak sa zdá, že ten, koho to najviac trápi sú ich matky.

P.S. Áno, na fotke sú skutočne vlk a Karkulka, aj tí vystupujú v Šíkovej Ruženke :-)
(Foto: tkpraha.cz)

sobota, februára 2

Mnichovice

Prichádzame do Prahy a mne sa ktovieprečo zviera žalúdok od nervozity. Zadívala som sa ako vo sne na kancelárske budovy v okolí Florenca. Za mnou hrkúta týpek do mobilu s frajerkou, ktorá ho čaká na stanici, otrasnou zmesou češtiny a východniarčiny. Hlási jej každý pohyb a zastavenie autobusu. Najradšej by som mu ten mobil napchala do chřtánu. Motýle v bruchu už začínajú pripomínať splašený kŕdeľ vrabcov. Nechápem prečo. Nikto ma nečaká. Nezostávam v meste. Nemám plány a okrem sesternice nikto nevie, že som tu. Je ospalá škaredá sobota.
Kráčam ulicami z Florenca na Hlavní nádraží. Schválne idem okľukou po Poříčí, aby som tu mohla zostať o pár minút dlhšie. Mám chuť plakať. Na tvár mi dopadlo pár studených vločiek.
Kupujem si lístok a hneď mi ide vlak. Dúfam, že si dobre pamätám čas a smer. Nasadám do odporného osobáku, ktorý je špinavý a prekúrený. Oproti mne si sadne starý pán. Trochu smrdí. Ale usmievam sa na neho a zároveň dúfam, že sa so mnou nedá do reči. Nechcem sa s nikým rozprávať. Zavesil si modrý plášť, z aktovky vytiahol nejakú vedeckú publikáciu, číta a popoťahuje nosom. Mám chuť mu ponúknuť vreckovku. Namiesto toho sledujem stanice. Stojí to v Prahe na každom rohu a potom v každej malej dedinke po ceste. Sprievodca sa háda s iným starším pánom, ktorý sa mu neustále ospravedlňuje, nevie aký si má vypýtať lístok a aké zľavy môže využiť. Hľadá pochopenie u ostatných cestujúcich. Aj naňho sa usmejem. Oproti nemu sedí chalan s copom, ktorý celú cestu zabíja na notebooku nepriateľov. Zvuk má na minime, ale aj tak počujem výstrely, výbuchy a výkriky. Prejaví pochopenie. Vraj je predavač, ľudia sa mýlia každú chvíľu. Predáva mobily. Starý pán nadhodí debatu o svojom telefóne. Týpek mu ochotne vykladá aký novší model je mu podobný. Obyčajný rozhovor. Prekvapivo ľudský.
Poslala som sesternici SMSku že idem, ale na stanici ma nikto nečaká. Volám jej a vynadá mi, že nevie ako dlho trvá cesta. Za roamingovú cenu. Je to prekvapujúco milé minimestečko, alebo skôr dedina, ktorej punc mestečka dáva kláštor na kopci, honosné námestíčko pod ním a zopár pekných mešťanských domov. Konečne ju zbadám - s veľkou čapicou na hlave a veľkým setrom menom Shanti. Znamená to Peace. Všetci ho potrebujeme.
V jej malom domčeku horí oheň v peci, na stole sú sviečky a dve odrastené mačatá Ganesha a Shiva sa preháňajú von a dnu cez pootvorené okno. Zrazu mi je strašne príjemne. Obostrie ma mier a pokoj, Shanti si položí hlavu na moje kolená a mačatá sa ukľudnia a hlasno pradú. Varíme zeleninovú polievku a tuarég - marockú zmes sladkého zeleného a mätového čaju. Vedieme nekonečné diskusie o živote a v podvečer sa vyberieme na dlhú prechádzku. Shanti nadšene cvála po holých zablatených poliach, za obzorom za mrakmi zapadlo slnko, hryziem do jablka na lavičke pri starom kamennom kríži, fúka vietor, zalieza pod bundu, keď sa prebíjame krížom cez pole k lesu a domov. K horúcej peci a skvelej polievke.
Nič viac mi netreba.

piatok, mája 25

World I'm not a part of anymore

Konferencia bola skvelá. V stredu večer som sa votrela na oficiálnu chľastačku, na Révovom nádvorí Klementína. Nádherné miesto s viničom ťahajúcim sa po stenách, slnečnými hodinami, fontánou s čítajúcimi ľuďmi sediacimi na okraji, kde jazzová kapela ilustrovala nemiestne sa objedanie studeným a teplým bufetom a popíjanie vína a piva. Dala som si pivko, prechádzala medzi ľuďmi a hľadala staré známe tváre. Z minulého života. Ktorý už nie je môj. Rozprávala som sa s niekoľkými českými kolegami, je to veľká radosť baviť sa s ľuďmi, ktorí svoju prácu milujú a navyše ju berú s nadhľadom a humorom. Vždy som ich za to obdivovala. Tentoraz bolo zaujímavé rozprávať sa o problémoch, ktoré sa mňa už nedotýkajú, ale stále sú pre mňa zaujímavé, človek získa veľmi príjemný odstup a sloboodu. Bol to veľmi príjemný večer.
Posledný deň konferencie som ráno vstala, lebo bola najzaujímavejšia sekcia o Webe 2.0 - veľké buzz word. Ktorého sme súčasťou. Cez obed som sa bavila s jedným pánom, ktorého som spoznala na inej konferencii, kde sme sa pri alkoholických nápojoch bavili o nejakom strašne strašne odbornom a špecializovanom probléme, o ktorom som ja nemala ani páru ale on o tom rozprával s veľkým zaujatím. Baví ma to. Bol úplne nadšený návrhom budovy Národní knihovny a vysvetľoval mi prečo to bude skvelé. Je to veľmi zvláštny projekt, proti ktorému by som nič nemala, keby tam bol štadión alebo detské centrum. Ale budovu takejto inštitúcie sa nehodí. Zaujímavé je, že českí odborníci s ktorými som sa bavila, proti nej vlastne nič nemajú.
Po obede som už tradične zašla do Riegráčov na malé pivo a pauzu, malý nádych a výdych. Chodím tam často. Jednak je to hneď na kopci nad miestom, kde je konferencia. A okrem toho mám taký čudný, iracionálny a asi hlúpy pocit, že keď tam budem chodiť tak sa mi podarí stlačiť imaginárnu klávesu Undo a všetko sa odstane. A čapujú tam dobré pivo pod gaštanmi. Cestou dolu som naliala tatramliečko kočičkám. Už som ich potom nevidela, asi sa schovávali pred úpekom niekde v tieni a spali spánkom spravodlivých šeliem.
Keď skončila konferencia, zašli sme s kamoškou (tiež súčasť bývalého života, s ktorou sa doma nedokážeme stretnúť, ale teraz prišiel ten čas) zašli do Riegráčov na dve pivká a nakladaný hermelín jedna báseň. Sedeli sme pod gaštanmi a diskutovali o živote, vesmíre, láske a vôbec. Potom sme sa v príjemnej náladičke skotúľali dolu Václavákom do kina Světozor na nový film Alice Nellis Tajnosti. Hlavnú úlohu hrá Iva Bittová a je proste skvelá. Bol to nádherný film, chytil ma za srdco, hodil mi ťažký kameň do žalúdka, trochu rozplakal a trochu rozosmial a pohladil dušu. Musela som to zapiť dvoma bavorákmi U Čarodějnic.
Je to zázračné mesto. Dávam sa do reči s neznámymi známymi ľuďmi a som schopná sa rozprávať o nových zaujímavých veciach, sama sa poflakujem po zahrádkach a vôbec mi to neprekáža. Smútok, ktorý by bol doma neznesiteľný, je tu nejaký ľahší, svetlejší a nezostáva príliš dlho. Plávam na modrom obláčiku, vo svete, ktorého nie som súčasťou a predsa sem patrím.

Obrázok: www.ikaros.cz

streda, mája 23

Malé radosti

Zdá sa, že človek v Prahe nemôže dlho živiť zlomené srdco. Sú nádherné, teplé, slnečné dni. Vzdelávam sa na konferencii, ktorá je už tradične fakt dobrá. A pritom sa poflakujem po záhradkách, popíjam malé pivá, čítam Alchymistu, trochu rozmýšľam o láske bez podmienok a o možnom priateľstve. Neblížim sa ani k jednému ani k druhému. Niekedy ma napadne, ako fajn by bolo poflakovať sa po zahrádkach s tebou, posedávať na tráve a popíjať pivo. Ale nemôžem zniesť tú predstavu, že by sa zas opakovala tá strašná scéna pri lúčení. Je mi z toho smutno. Ale len trochu.
Každý deň sa udeje niečo malé. Také, o čom si kedysi hovoril, že z takých malých nič sa skladá celý život. Nemôžem ti o tom povedať. Včera som stretla bývalé kolegyne. Moja bývalá šéfka je úplne skvelá ženská a pravdepodobne najlepšia šéfka čo som kedy mala. Vytiahla som ju na malé pivo do Riegráčov cez prestávku medzi prednáškami. Trochu sme zmokli, ale ani jednej nám to nevadilo. Bol to malý osviežujúci dáždik. Dali sme si pivko a porozprávala mi srandovné historky z bývalej práce.
Dnes som zase našla kolóniu kočičiek. Asi odrastené jesenné koťata - je ich tam 5 v pokojnom kúte záhrady, ale pri ceste, niekto sa o ne evidentne stará. Mali tam misky a pelíšek. Jedna čierno-čokoládová kočička prišla až ku mne a nechala sa pohladkať. Kúpila som im nesladené tatramliečko.
Dala som si malé pivko v zahrádke na Riegráčoch a druhé cestou domov na Květnici. Dočítala som Alchymistu. Na Květnici oslavovali maturanti a popíjali pivo a zelenú. Okolo mňa behal malý chlapec a objavoval svet. Bol očarený, zaujatý a nadšený kamienkami na ceste, kôrou stromu a listom zo stromu. Kde som stratila tento očarený, zaujatý a nadšený pohľad na svet?
Dnes mi ho pripomenul mladý chalan, s ktorým som sa dala náhodou do reči v jedálni. Študuje môj obor, má podobné plány, ideály a predstavy o živote ako som mala v jeho veku ja. Podelili sme sa o bagetu a zopár slov. Strašne ma toto stretnutie potešilo.

pondelok, mája 21

Beautifully fucked-up day

Ráno som musela niesť celý náklad tých nechutností čo som urobila včera a kocoviny k tomu. Odniesla som si to všetko na workshop o Webe 2.0. Prednášal nám to starý knihovník z univerzity v Bedfordshire. Myslela som si, že také shire v skutočnosti neexistuje, že je to len miesto kam posielate deti, keď ich chcete uspať. Hodilo sa to na neho. Keby som nebola v takých duševných sračkách, bavila by som sa na tom, aký unesený, uveličený a nadšený bol tento starý pán novými možnosťami webu ako sú blogy, wikis, youtube, RSS, podcasts a podobne. Myslela som, že získam nejaké idey ako by som tieto skvelé možnosti mohla využiť vo svojej práci. No dobre, jedna prišla. Nebolo to celkom zabité predpoludnie.

A potom sa už nič zvláštneho nedialo. Taký lenivo plynúci, pohodový deň. Stali sa iba tieto malé veci, z ktorých sa nakoniec poskladal:

Bol krásny deň, celý deň svietilo slnko, bolo nádherné počasie, teplo, čas povaľovať sa na tráve. Vybrala som sa z Knihovny Akademie věd (mimochodom nááádherný priestor) na Střelecký ostrov, moje obľúbené miesto uprostred Vltavy, kde býva letné kino a čapuju tam pivo na pláži s výhľadom na Hradčany. Celé to bolo uzatvorené a vôbec sa tam nedalo ísť.
Flákala som sa po parku na Kampe na Malej strane, popod Karlov most cez Malostranskú až hore na Letnú. Mám rada to miesto. Park uprostred mesta, kde sa ľudia korčuľuju, bicyklujú, kočíkujú, povaľujú, diskutujú, húlia a popíjajú pivo. Dala som si pivko na tráve. A začítala sa do Alchymistu. Už som to kedysi začala čítať, ale prudko ma to nebavilo. Teraz mi to úplne sadlo. Padlo mi to u sesternice do ruky. Tá kniha chcela, aby som ju čítala. V angličtine je to veľmi dobré. Angičtina je jednoduchý a úderný jazyk a vie veľmi presne vyjadriť tie jednoduché a úderné myšlienky v knihe obsiahnuté. A Fable About Following Your Dream. Potrebovala som to počuť. Že človek musí nasledovať svoj sen. Pracovať s láskou a s účelom a nadšením. Vrhnúť sa do dobrodružstva a vydať sa na nevyšlapané chodníky.
Vybrala som sa smerom na Nádraží Holešovice. Cestou som natrafila na pseudogotický chrám kdesi v Holešovicích. Bolo strašne teplo, tak som vliezla dnu. Mám rada gotiku, aj keď je pseudo. Lomené vysoké oblúkové klenby, vitrážové okná s lomenými oblúkmi. Objavila som tam oltár Márie Matky, stála akoby v nejakej jaskyni. Spomenula som si na starovekú Bohyňu z Avalonu. Na Máriu Matku Božiu. Na vlastnú matku. Všetky mŕtve. Všetky plné lásky. Až za hrob. Pýtala som sa jej, ako je možné tak strašne milovať. Ako to vôbec človek môže prežiť. Stála som tam a ticho plakala.
Na Nádraží Holešovice bol na zastávke autobusu číslo 112, ktorý jazdí do Botanickej záhrady, nápis Calamity Jane. Vyvedený ozdobným písmom. Spomenula som si na kamarátku Ruženu, ktorá mi tak hovorila na cestách, lebo som si vždy privodila nejaké to rozbité koleno, popáleninu z výfuku na motorke, alebo morského ježka do nohy. Akoby sa na mňa ušŕňala. S pochopením, pobavením a priateľsky.
V Botanickej záhrade sa mi nepáčilo. Polovica bola pozatváraná a stále som narážala na nejaké zamknuté brány a ploty. A to som mala mapu. Majú tam aj vlastný vinohrad s malým kostolíkom a vinotéku. Zatvorené kvôli chemickému postreku. Ale bol odtiaľ nádherný výhľad na Prahu. Z Hradčan trčali len špičky veží topiace sa v zeleni. Kozí stezkou, ako pre mňa, som zbehla naspäť dolu.
Našla som most, ktorý si mi kedysi ukazoval, cez Vltavu, do Stromovky. Na ostrove na rieke je jazdecký klub. Pod tým mostom sme kedysi hádzali žabky do vody. Vtedy, keď sme sa prvýkrát stretli. Už vtedy som vedela, že je zle. Vrátila som sa tam dnes, ako keby sa tým dalo ísť naspäť v čase a všetko vrátiť a začať odznovu a lepšie. Vltava je hodne špinavá rieka. A dvakrát do tej istej...
V jazdeckom klube som si kúpila lahváč a tatranku a šla som cez most do Stromovky. Sadla som si tam pod strom a pila to hnusné pivo a čítala si Alchymistu. Niečo o láske without possesion. O Fatime z púšte, čo bude čakať na svojho pastiera, zmierená s tým, že sa možno nevráti, iba vietor donesie správu po dunách. A rozumie, že musí odísť a nájsť svoj poklad. A potom, keď pastier odchádza, plače. Je žena z púšte. Ale predovšetkým žena.
Pri jazierku uprostred Stromovky rastie obrovská lipa. Človek by skôr čakal vŕbu, skláňať sa nad vodou. Ale na tej voňavej, starej, rozložitej lipe sa nádherne sedelo. Slnko mi do tváre hádzalo prasiatka, čo sa odrážali na vode. Žaby srandovne kvákali. Pozorovala som kačky. Pán káčer sedel na brehu a natriasal si nádherné farebné perie. Pani kačka vo vode lovila potravu pre dve maličké káčatká.
Našla som zahrádku a dala som si malé pivo a klobásu. Nič iné na zub nemali. Bývalá vegetariánka... Tretinu klobásy som dala psovi, čo sa hrabal v koši a vyžieral odtiaľ nedojedené krajce chleba. Skoro mi odhryzol dva prsty ako lačne po nej chňapol. Aj krajec chleba zjedol. Dala som si ešte malé pivo. Znovu som si sadla do trávy a čítala som si. Bola som už trochu opitá a padol na mňa smútok.
Prešla som zase cez Holešovice a našla Letnú. Dala si posledné pivo, pila ho v tráve s knihou v ruke a ponad mňa si hádzali lietajúci tanier. Keď ma konečne trafil, našťastie som sa dívala a chytila som ho. Potom odišli a nechali ma v pokoji čítať.
Z Letnej som sa skotúľala do mesta. Šla som po Parížskej, počula som samú angličtinu a ruštinu a videla plno turistov ako vysedávajú v krčmách, kde ich poriadne ošklbú, a nakupujú v obchodoch, kde sa im stane niečo podobné. No, každý si užíva ako vie. Vybehla som hore Václavákom na metro domov.

streda, mája 9

Pražská pohospodská pohoda

Hej, to je to mesto. Kde sa môžeš poflakovať z nohy na nohu. Do najbližšej obľúbenej hospody. Kde pribudnú ďalšie čiarky za veľké pivá na účet. A krížiky za malé k nim. Je to pohoda. Lebo vieš, že za rohom, dvoma, je ďalšia. Zahrádka. Pod stromami. S dobrým pivom. Kde môžeš tráviť dlhé lenivé dni, tak príjemné, tak zmysluplné. Nič nehovoriť a povedať si všetko. A stretnúť priateľov, ktorých si nevidel večnosť. Ale vlastne je to ako včera, keď ste sa naposledy videli. Stále je o čom. Piť. Žiť. Snívať. Hovoriť.
To je tam, kde som nechala srdce. Tam, kde začal môj poriadny život. A kde sa budem neustále vracať. Tam, kde je vždy dobre. Aj keď je akokoľvek zle.
Tam, kde som sa naučila piť pivo.
A poriadne žiť. Naozajsky. Tak, ako sa má.
Tam, kde mám svoje kútiky. Do niektorých zavediem nových priateľov. A niektoré si nechám pre seba. Ako moju vlastnú nostalgickú kaviareň.
Tam, kde sme sa poflakovali po parkoch a popíjali pivo. A nebozkávali sa pod stromami a pri rieke. A bozkávali sa pod bránou. Ešte predvčerom. Tam, kde chce srdce ísť.
To je to mesto, kde slnko zapadá naružovo nad Petřínom a zafarbí celé februárové nábrežie. Tam, kde sme si kúpili fľašku čokoládového likéru na cestu nahoru a predavačovi sme sa zapáčili, tak nám ešte nalial čerešňu na cestu.
Tam, kde sme sedeli na pláži na ostrove a lenivo pozorovali hmýrenie ľudkov na turistických pamiatkach.
Tam, kde zostalo tisíc malých zážitkov, ako rozsypané korálky, ktoré kde-tu nájdem pod nohami, keď kráčam jeho ulicami.
Tam, kam sa vždy rada vraciam.