Ráno som musela niesť celý náklad tých nechutností čo som urobila včera a kocoviny k tomu. Odniesla som si to všetko na workshop o Webe 2.0. Prednášal nám to starý knihovník z univerzity v Bedfordshire. Myslela som si, že také shire v skutočnosti neexistuje, že je to len miesto kam posielate deti, keď ich chcete uspať. Hodilo sa to na neho. Keby som nebola v takých duševných sračkách, bavila by som sa na tom, aký unesený, uveličený a nadšený bol tento starý pán novými možnosťami webu ako sú blogy, wikis, youtube, RSS, podcasts a podobne. Myslela som, že získam nejaké idey ako by som tieto skvelé možnosti mohla využiť vo svojej práci. No dobre, jedna prišla. Nebolo to celkom zabité predpoludnie.
A potom sa už nič zvláštneho nedialo. Taký lenivo plynúci, pohodový deň. Stali sa iba tieto
malé veci, z ktorých sa nakoniec poskladal:
Bol krásny deň, celý deň svietilo slnko, bolo nádherné počasie, teplo, čas povaľovať sa na tráve. Vybrala som sa z Knihovny Akademie věd (mimochodom nááádherný priestor) na Střelecký ostrov, moje obľúbené miesto uprostred Vltavy, kde býva letné kino a čapuju tam pivo na pláži s výhľadom na Hradčany. Celé to bolo uzatvorené a vôbec sa tam nedalo ísť.
Flákala som sa po parku na Kampe na Malej strane, popod Karlov most cez Malostranskú až hore na Letnú. Mám rada to miesto. Park uprostred mesta, kde sa ľudia korčuľuju, bicyklujú, kočíkujú, povaľujú, diskutujú, húlia a popíjajú pivo. Dala som si pivko na tráve. A začítala sa do Alchymistu. Už som to kedysi začala čítať, ale prudko ma to nebavilo. Teraz mi to úplne sadlo. Padlo mi to u sesternice do ruky. Tá kniha chcela, aby som ju čítala. V angličtine je to veľmi dobré. Angičtina je jednoduchý a úderný jazyk a vie veľmi presne vyjadriť tie jednoduché a úderné myšlienky v knihe obsiahnuté. A Fable About Following Your Dream. Potrebovala som to počuť. Že človek musí nasledovať svoj sen. Pracovať s láskou a s účelom a nadšením. Vrhnúť sa do dobrodružstva a vydať sa na nevyšlapané chodníky.
Vybrala som sa smerom na Nádraží Holešovice. Cestou som natrafila na pseudogotický chrám kdesi v Holešovicích. Bolo strašne teplo, tak som vliezla dnu. Mám rada gotiku, aj keď je pseudo. Lomené vysoké oblúkové klenby, vitrážové okná s lomenými oblúkmi. Objavila som tam oltár Márie Matky, stála akoby v nejakej jaskyni. Spomenula som si na starovekú Bohyňu z Avalonu. Na Máriu Matku Božiu. Na vlastnú matku. Všetky mŕtve. Všetky plné lásky. Až za hrob. Pýtala som sa jej, ako je možné tak strašne milovať. Ako to vôbec človek môže prežiť. Stála som tam a ticho plakala.
Na Nádraží Holešovice bol na zastávke autobusu číslo 112, ktorý jazdí do Botanickej záhrady, nápis Calamity Jane. Vyvedený ozdobným písmom. Spomenula som si na kamarátku Ruženu, ktorá mi tak hovorila na cestách, lebo som si vždy privodila nejaké to rozbité koleno, popáleninu z výfuku na motorke, alebo morského ježka do nohy. Akoby sa na mňa ušŕňala. S pochopením, pobavením a priateľsky.
V Botanickej záhrade sa mi nepáčilo. Polovica bola pozatváraná a stále som narážala na nejaké zamknuté brány a ploty. A to som mala mapu. Majú tam aj vlastný vinohrad s malým kostolíkom a vinotéku. Zatvorené kvôli chemickému postreku. Ale bol odtiaľ nádherný výhľad na Prahu. Z Hradčan trčali len špičky veží topiace sa v zeleni. Kozí stezkou, ako pre mňa, som zbehla naspäť dolu.
Našla som most, ktorý si mi kedysi ukazoval, cez Vltavu, do Stromovky. Na ostrove na rieke je jazdecký klub. Pod tým mostom sme kedysi hádzali žabky do vody. Vtedy, keď sme sa prvýkrát stretli. Už vtedy som vedela, že je zle. Vrátila som sa tam dnes, ako keby sa tým dalo ísť naspäť v čase a všetko vrátiť a začať odznovu a lepšie. Vltava je hodne špinavá rieka. A dvakrát do tej istej...
V jazdeckom klube som si kúpila lahváč a tatranku a šla som cez most do Stromovky. Sadla som si tam pod strom a pila to hnusné pivo a čítala si Alchymistu. Niečo o láske without possesion. O Fatime z púšte, čo bude čakať na svojho pastiera, zmierená s tým, že sa možno nevráti, iba vietor donesie správu po dunách. A rozumie, že musí odísť a nájsť svoj poklad. A potom, keď pastier odchádza, plače. Je žena z púšte. Ale predovšetkým žena.
Pri jazierku uprostred Stromovky rastie obrovská lipa. Človek by skôr čakal vŕbu, skláňať sa nad vodou. Ale na tej voňavej, starej, rozložitej lipe sa nádherne sedelo. Slnko mi do tváre hádzalo prasiatka, čo sa odrážali na vode. Žaby srandovne kvákali. Pozorovala som kačky. Pán káčer sedel na brehu a natriasal si nádherné farebné perie. Pani kačka vo vode lovila potravu pre dve maličké káčatká.
Našla som zahrádku a dala som si malé pivo a klobásu. Nič iné na zub nemali. Bývalá vegetariánka... Tretinu klobásy som dala psovi, čo sa hrabal v koši a vyžieral odtiaľ nedojedené krajce chleba. Skoro mi odhryzol dva prsty ako lačne po nej chňapol. Aj krajec chleba zjedol. Dala som si ešte malé pivo. Znovu som si sadla do trávy a čítala som si. Bola som už trochu opitá a padol na mňa smútok.
Prešla som zase cez Holešovice a našla Letnú. Dala si posledné pivo, pila ho v tráve s knihou v ruke a ponad mňa si hádzali lietajúci tanier. Keď ma konečne trafil, našťastie som sa dívala a chytila som ho. Potom odišli a nechali ma v pokoji čítať.
Z Letnej som sa skotúľala do mesta. Šla som po Parížskej, počula som samú angličtinu a ruštinu a videla plno turistov ako vysedávajú v krčmách, kde ich poriadne ošklbú, a nakupujú v obchodoch, kde sa im stane niečo podobné. No, každý si užíva ako vie. Vybehla som hore Václavákom na metro domov.
Priatelia sa prepíjajú cez siedmu fľašu vína, jazyk sa pletie, na povrch sa vynárajú najskrytejšie veci, úprimnosť v zle vyartikulovaných slovách. Usmievam sa do svitu dohasínajúcej sviečky. Jej slabé svetlo už aj tak stráca zmysel v rýchlo sa rozjasňujúcom dni. Studené modré ráno a na streche vyspevuje drozd z plného hrdla.
