Eve

Všetci si dávame prezývky bytostí, ktorými by sme chceli byť a ktoré dokázali to, čo by sme chceli dokázať. A naozaj nimi sme. Sme drzí a odvážni, vystrkujeme drápy a prekonáme všetky nástrahy, ktoré nám život hodí pod nohy a pokračujeme so vztýčenou hlavou.
Lenže na pozadí neprestajne beží program realita.exe Nie virtuálna, ale naozajstná. A do tej sa potom vraciame a musíme v nej hrať s kartami, ktoré nám boli rozdané životom a vlastnými rodičmi. A vôbec nie sme odvážni a neporaziteľní. Toľkokrát sa musíme pozbierať z reálnych úderov, ktoré utŕžime a s poriadnym monoklom pod okom alebo kopancom na zadku sa potácať ďalej a držať aspoň posledné zbytky dôstojnosti. Často milujeme ľudí, ktorí nemilujú nás a nás milujú ľudia, ktorých nemilujeme my. Niekedy ich za to v oboch prípadoch trestáme. Nechtiac. Nedá sa tomu ubrániť. Ale nech hodí kameňom kto to nikdy neurobil.
A potom zistíme, že si už ďalej nevieme poradiť. A nepomôžu nám už ani priatelia. Niektoré rany, najmä od tých najbližších a predkov, sú príliš hlboké a nedokážu ich vyliečiť ani ľudia, ktorí nás úprimne milujú práve tu a teraz. A nie je hanba požiadať o pomoc. Ľudí, ktorí vedia čo treba urobiť. A ktorí skutočne pomôžu. Aspoň mne áno.

Krátky okamih čistého šťastia

Dokončujem Kuchynský Projekt. Nová lišta je navŕtaná a zavesená nakrivo, ale neviem prečo by mala byť rovno, keď všetky veci v tomto byte, ktoré som vŕtala ja, sú nakrivo. Určite by sa cítila odstrčená keby bola rovno. Dnes ráno som našla soľničku po mame, ideálnu na zavesenie na novú lištu.
Zrovna som si fotila ranný hrnček s kávou a odmrazený ľad z mrazáku, keď ma napadlo, že dnes je Martina. Martin prichádza na bielom koni. Za oknom sneží. Tak ma tento milý gýč potešil, že som sa nahlas zasmiala od radosti.
Mača fascinuje sneh, ešte ho nevidelo. Pokúšalo sa naháňať padajúce vločky za oknom. Mám rada keď sneží. Tie veľké huňaté snehové vločky. Svet sa zdá tichý a opustený, akoby neexistovali žiadni iní ľudia. Pripomína mi to sviatky, keď sa život zastaví, človek nemá žiadne povinnosti a môže sa bezstarostne celý deň napchávať koláčikmi.
Mača radostne naháňalo guličku a občas povyskočilo spoza stola. Vonku padal hustý sneh. Zrazu som bola na okamih nekonečne a hlboko šťastná.

Priatelia

Podivní ľudia, ktorí sa zjavia vo vašom živote. A pustia vás do toho svojho. Chcú s vami zdieľať čas, ktorý je iba ich vlastný. Dobrovoľne. Niekedy vám zachránia život. Inokedy príčetnosť. A potom zase nudné nedeľné popoludnie. Nakopnú vás, nasmerujú, ukážu vám správnu cestu. Alebo správny odtieň rúžu, ktorý vám pristane. Nenútia, neprikazujú, neodsudzujú. Akceptujú, chápu. Radujú sa s vami z vašich úspechov. A zapíjajú váš žiaľ. A vy ich. S radosťou.
Navaria vám polievku a vy im za to nalejete pohár vína. Môžete spolu mudrovať nad životom, vesmírom a vôbec, pohádať sa do krvi nad Zásadnými Otázkami, lebo viete, že zajtra zas bude všetko v poriadku. Tešíte sa na to, že ich zas v piatok podvečer uvidíte v obľúbenej krčme. Môžete si spolu aj pomlčať, lebo viete, že mlčíte na spoločnú tému. Viete, že s nimi môžete ísť kričať na hokejový štadión, blázniť sa pri hudbe, filozofovať pri pohári vína, pozrieť si dobrý film alebo ísť spolu na dovolenku a nikto z vás pri tom nebude trpieť. A keď nechcete, tak s nimi byť nemusíte a oni to pochopia.
Priatelia sú veľmi podivní ľudia, ktorí vás majú radi proste preto, že ste. Vedia, že nie ste dokonalí, lebo vás videli v slabej chvíli. Plakať. Vracať do záchoda. A vy ich. Napriek tomu, vás chcú vidieť aj nabudúce.
Priatelia sú fakt divní ľudia. Vďakabohu za nich!

Myslím na

Mamu

Otca
Staré mamy
Starých otcov
a ďalších predkov
vďaka ktorým som tu

Myslím na mamu. Mamu, ktorá vedela upiecť najlepší orechový koláč so žĺtkovou polevou. A rozdávala lásku celému širokému príbuzenstvu. Nekonečné hodiny sedávali v kuchyni, fajčili, varili, piekli, popíjali a rozprávali sa. Mamu, s ktorou sme každé leto cestovali vlakom na Liptov, kde sme trávili prázdniny a vlastne sa tam odohralo celé moje detstvo. Mamu, ku ktorej chodili moje sesternice v puberte fajčiť a piť turka a potom spolu veštili z kávovej usadeniny. Vyblednuté a naschvál zabudnuté obrázky.
Myslím na mamu, ktorá žila just ďalších 14 rokov iba kvôli mne.

Myslím na svojich mŕtvych a je mi smutno. Ale už to nebolí. Bolo to
tak
strašne
dávno

Politicky nekorektné mača

Okamžite ma upútal čierny fliačik na jeho ňufáku a ulízaná pätka nad okom. „Ahoj Dolfi,“ pozdravila som slušne. Nebojácne sa vybral objavovať svoj nový životný priestor. Sebavedomým krokom a so zdvihnutým chvostom vykonal inšpekciu všetkých priestorov. Keď objavil jedlo, s nadšením sa naň vrhal a okamžite ho dobyl a zlikvidoval. Nepotešilo ho, keď zistil, že má aj konkurenciu svojho druhu, ale zatiaľ sa rozhodol, že bude pozorovať situáciu a neskôr sa rozhodne čo s ňou urobí.
Ovšem podriadenú rasu našiel okamžite. Rozhodol sa však, že mu ešte budem užitočná pri otváraní konzerv a nasýpaní granúl, takže svoje ostré pazúriky do mňa zatínal len tak zľahka, keď sa po mne štveral a vyžadoval pozornosť a obdiv. Samozrejme, neustále mi pripomínal kde je moje miesto hryzením a škrabaním, aby som si nemyslela, že sa necháva hladkať preto, že by ma mal rád. Keď mal mojej prítomnosti dosť, dal to najavo lenivým hlbokým zahryznutím a radostne odbehol za inou prácou. A mal jej dosť. Musel dokončiť vlastný boj, dennodenne vyhrávaný nad hračkami, kusmi môjho oblečenia, zvlášť ponožkami, a postupne aj nad svojou domácou konkurenciou.
Mačky naňho syčali a považovali ho za votrelca vo svojom domácom teritóriu. To ho ale ani v najmenšom nezastrašilo. Naopak, neustále na ne útočil a pokúšal sa zistiť, kedy príde ten moment, keď im bude môcť začať šéfovať. Staršia, väčšia a zbabelejšia sa na neho odvážila zaútočiť len zo zálohy, z úkrytu alebo z vyššie položeného miesta. Inak som ju často videla pred ním utekať, aj keď sa párkrát pokúsila zachovať si dôstojnosť zopár fackami – zo zálohy. Diktátorko ju mal vo vrecku a ona sa ho snažila ignorovať. Mladšia, menšia a odvážnejšia ho párkrát poriadne sfackala a potom sa mu dôstojne otočila chrbtom. Jej nervozitu prezrádzalo iba nervózne šibanie chvostom sem a tam. Führerchen sa hneď pustil do naháňačky a čím zúrivejšie ho naháňal, tým nervóznejšie ním šibala. Keby mu bolo dopriate viac času, podriadi si aj ju.
V noci skúšal najvhodnejšie spôsoby, ako sa zbaviť podradnej rasy. Prišiel, ľahol si mi na krk, tak, že som nemohla dýchať a hlasno priadol od radosti. Vždy ma to zobudilo a cítila som sa nesmierne poctená, že ku mne obrátil svoju vznešenú pozornosť. Čím menej som mohla dýchať, tým hlasnejšie priadol. Keď si spomenul, že ma ešte bude potrebovať na tie konzervy, roztopašne ma poškrabal na líce a odbehol nájsť si vhodnejší pelech na spanie – na najvyššej polici mačacej preliezky, na akú dokázal vyliezť.
Mimoriadne ho potešilo, keď objavil a dobyl nový životný priestor na balkóne. Nacvičoval si Blitzkrieg na šíky kvetín v kvetináčoch, ktoré valcoval presne mierenými skokmi. Keď ho to prestalo baviť, vyštveral sa na operadlo stoličky a rozhliadal sa po okolí, kam až by mohol rozšíriť svoje budúce teritóriá. V očiach mal divný lesk a bojovné odhodlanie.
Zaplaťpánboh, nakoniec si ho vzala jeho vlastná Eva Hnedá. Zamilovala sa do neho na prvý pohľad na fotografii v databáze mačiek na adopciu a prišla si pre neho. Zapol naplno svoju charizmu a zvolil ľstivú taktiku predstierania bojazlivého roztomilého mačiatka a tak si ho odniesla do jeho vlastného nového Katzenreichu, bez konkurencie, bez prekážok, so svojou vlastnou obdivovateľkou a opatrovateľkou. Nech žije víťazstvo! Bolo mi jej trochu ľúto, keď s ním odchádzala. Ale nie až tak veľmi.

Stíska sa mi za tebou

Chýbaš mi.
Chýba mi to nekonečné večerné vykecávanie.
Chýba mi to zdieľanie každodenných maličkostí.
Chýba mi tvoj nadhľad a humor. Tvoje dobré rady.
Chýba mi ten pocit, keď som sa tešila ako zapnem počítač hneď ako prídem domov.

Mrzí ma, že ti nemôžem porozprávať všetky tie malé bezvýznamné vecičky:
Ako miniKocúr terorizuje beštie a tmavé zlatíčko ako sa na neho zlostí, ale teraz som ich načapala spať spolu pod radiátorom v kúpeľni.
Ako sa ten malý diktátor ku mne v noci prikmotrí, ľahne si mi na krk a spustí vrtuľku - pradie, pradie až kým sa zas nezahryzne.
Tie všetky hlúposmiešne historky z práce, ktorá začína byť neznesiteľná, keď sa s tebou nad ňou nemôžem zasmiať.
Ako mi na balkóne dozrievajú ešte tri koktajlové paradajky. A aké nádherné leto som tam mala. Že končíme grilovaciu sezónu sériou kapurkových grilovačiek. Asi by si nevedel čo je kapurková.
Ako som kamarátke nasľubovala článok do naozajského časopisu. O knižniciach. A teraz neviem ako mám začať.
A sto ďalších.

Stíska sa mi za tebou, až to bolí.
No nič, pustím si znovu album, ktorý počúvam stále dokola:

Jin Jang