nedeľa, decembra 2

Ticho tu bude!

Chcem sedieť v kresle pod lampou a čítať si môj starý román, za ktorý sa trochu hanbím. Chcem si písať čo ma napadne a rozmýšľať o tom, čo je pre mňa dôležité. Chcem prísť na to, ako pochovať svojich mŕtvych. A zistiť prečo sa človek cíti slobodný, keď zostane sám. Chcem si vypočuť trocha ticha v duši, aby som konečne začula čo mi hovorí. Občas poškrabkať za ušami mačku čo sa mi usadí na kolenách a položiť si ruku na jej pradúci mäkký kožuch. Upokojuje. Zaliezť do svojej ulity a vyhnúť sa davu.

Preto nedokážem zdieľať radosť zo života so svojimi kamarátkami. Nedokážem plánovať silvester, aby opäť nebol katastrofou. Poskytujem miesto na tajné randevu kamarátke, ktorá nie je mojou kamarátkou. Hádam sa o blbostiach s najbližšími priateľmi a prepíjam sa sobotnými večermi. Prejedám sa na rodinných oslavách.
Nič z toho robiť nechcem.
Chcem
iba
svätý
pokoj
a
TICHO

sobota, decembra 1

Tento predvianočný čas

Čas dlhých tmavých večerov, keď sa zotmie už o štvrtej popoludní a potom na svet spadne čierna, nepriestrelná, studená tma. A skôr než na človeka padne tieseň a smútok, zavolá priateľom a vyberú sa na vianočné trhy. Trochu si postáť vo svetle obrovského vianočného stromu a s omrznutými nohami popíjať štvrté varené víno. Zahnať tmu a zimu v duši a prázdne miesto vyplniť makovou lokšou a teplým červeným. Človeku je potom dáko teplejšie. A tmu naplní farebná radosť.
Čas citového vydierania a neuveriteľných podpásoviek útočiacich z televíznych reklám, vianočných oddelení obchodov a cituplných filmov o rodinách, čo sa vždy nakoniec opäť zídu pod vianočným stromom oblečení v rovnakých červených svetroch. A vtedy je plakať dovolené.
Čas stretnutí s ľuďmi, na ktorých človek nemal celý rok čas ani chuť a ďalší celý rok ani chuť nebude mať, lebo tak je to v poriadku. Čas stretnutí s ľudmi, s ktorými sa človek stretáva celý rok a chce sa s nimi stretávať aj počas dlhých zimných večerov, lebo zohrievajú srdce a rozsvecujú svetlo v tme. A môžeme sa objedať a opíjať do bezvedomia. Teraz je na to proste správny čas.
Čas dlhých osamelých večerov, keď si človek zapáli sviečky, na ktorých si mača neustále páli chvostík. Keď sa treba trochu zamyslieť a obzrieť, vychutnať si samotu, ktorá konečne nebolí. Prečítať si všetky knihy, ktoré sa nakopili na nočnom stolíku. Zapísať všetky myšlienky, lebo nejaká sa časom môže zísť. Prečítať staré romány, aby sme pochopili, kto vlastne sme a prečo. Navariť si k tomu trochu vína so škoricou a zabaliť sa do deky, pod ktorú sa prídu schovať aj pradúce mačky.
Čas čistej radosti z prefláknutých pohľadnicových gýčov. Z toho, že za oknom husto sneží. Že svieti studené zimné slnko a rozžiari sneh na pozadí modrej oblohy. A že si ozdobíme s priateľmi stromček, z ktorého mačky budú kradnúť slamené ozdoby a naháňať ich po celom byte, a rozdáme si malé darčeky. Navaríme si kapustnicu a vypijeme si k nej fernet. A možno postavíme snehuliaka, ak bude na balkóne dosť snehu.
Vlastne mám tento čas celkom rada. Ak nebolí.

nedeľa, novembra 18

small system bug running


system warning: small system bug reactivated
running...
.... thirst.exe
.... desire.exe
....
.... feeling.exe not found
fatal incompatibility found


shut down
program still running. do you want to shut down?
yes
program still running. do you want to shut down?
yes
program still running. do you want to shut down?
yes
ctrl+alt+del
program still running. do you want to shut down?
yes
power off

utorok, novembra 13

Eve

Všetci si dávame prezývky bytostí, ktorými by sme chceli byť a ktoré dokázali to, čo by sme chceli dokázať. A naozaj nimi sme. Sme drzí a odvážni, vystrkujeme drápy a prekonáme všetky nástrahy, ktoré nám život hodí pod nohy a pokračujeme so vztýčenou hlavou.
Lenže na pozadí neprestajne beží program realita.exe Nie virtuálna, ale naozajstná. A do tej sa potom vraciame a musíme v nej hrať s kartami, ktoré nám boli rozdané životom a vlastnými rodičmi. A vôbec nie sme odvážni a neporaziteľní. Toľkokrát sa musíme pozbierať z reálnych úderov, ktoré utŕžime a s poriadnym monoklom pod okom alebo kopancom na zadku sa potácať ďalej a držať aspoň posledné zbytky dôstojnosti. Často milujeme ľudí, ktorí nemilujú nás a nás milujú ľudia, ktorých nemilujeme my. Niekedy ich za to v oboch prípadoch trestáme. Nechtiac. Nedá sa tomu ubrániť. Ale nech hodí kameňom kto to nikdy neurobil.
A potom zistíme, že si už ďalej nevieme poradiť. A nepomôžu nám už ani priatelia. Niektoré rany, najmä od tých najbližších a predkov, sú príliš hlboké a nedokážu ich vyliečiť ani ľudia, ktorí nás úprimne milujú práve tu a teraz. A nie je hanba požiadať o pomoc. Ľudí, ktorí vedia čo treba urobiť. A ktorí skutočne pomôžu. Aspoň mne áno.

nedeľa, novembra 11

Krátky okamih čistého šťastia

Dokončujem Kuchynský Projekt. Nová lišta je navŕtaná a zavesená nakrivo, ale neviem prečo by mala byť rovno, keď všetky veci v tomto byte, ktoré som vŕtala ja, sú nakrivo. Určite by sa cítila odstrčená keby bola rovno. Dnes ráno som našla soľničku po mame, ideálnu na zavesenie na novú lištu.
Zrovna som si fotila ranný hrnček s kávou a odmrazený ľad z mrazáku, keď ma napadlo, že dnes je Martina. Martin prichádza na bielom koni. Za oknom sneží. Tak ma tento milý gýč potešil, že som sa nahlas zasmiala od radosti.
Mača fascinuje sneh, ešte ho nevidelo. Pokúšalo sa naháňať padajúce vločky za oknom. Mám rada keď sneží. Tie veľké huňaté snehové vločky. Svet sa zdá tichý a opustený, akoby neexistovali žiadni iní ľudia. Pripomína mi to sviatky, keď sa život zastaví, človek nemá žiadne povinnosti a môže sa bezstarostne celý deň napchávať koláčikmi.
Mača radostne naháňalo guličku a občas povyskočilo spoza stola. Vonku padal hustý sneh. Zrazu som bola na okamih nekonečne a hlboko šťastná.

streda, novembra 7

Priatelia

Podivní ľudia, ktorí sa zjavia vo vašom živote. A pustia vás do toho svojho. Chcú s vami zdieľať čas, ktorý je iba ich vlastný. Dobrovoľne. Niekedy vám zachránia život. Inokedy príčetnosť. A potom zase nudné nedeľné popoludnie. Nakopnú vás, nasmerujú, ukážu vám správnu cestu. Alebo správny odtieň rúžu, ktorý vám pristane. Nenútia, neprikazujú, neodsudzujú. Akceptujú, chápu. Radujú sa s vami z vašich úspechov. A zapíjajú váš žiaľ. A vy ich. S radosťou.
Navaria vám polievku a vy im za to nalejete pohár vína. Môžete spolu mudrovať nad životom, vesmírom a vôbec, pohádať sa do krvi nad Zásadnými Otázkami, lebo viete, že zajtra zas bude všetko v poriadku. Tešíte sa na to, že ich zas v piatok podvečer uvidíte v obľúbenej krčme. Môžete si spolu aj pomlčať, lebo viete, že mlčíte na spoločnú tému. Viete, že s nimi môžete ísť kričať na hokejový štadión, blázniť sa pri hudbe, filozofovať pri pohári vína, pozrieť si dobrý film alebo ísť spolu na dovolenku a nikto z vás pri tom nebude trpieť. A keď nechcete, tak s nimi byť nemusíte a oni to pochopia.
Priatelia sú veľmi podivní ľudia, ktorí vás majú radi proste preto, že ste. Vedia, že nie ste dokonalí, lebo vás videli v slabej chvíli. Plakať. Vracať do záchoda. A vy ich. Napriek tomu, vás chcú vidieť aj nabudúce.
Priatelia sú fakt divní ľudia. Vďakabohu za nich!

štvrtok, novembra 1

Myslím na


Mamu

Otca
Staré mamy
Starých otcov
a ďalších predkov
vďaka ktorým som tu

Myslím na mamu. Mamu, ktorá vedela upiecť najlepší orechový koláč so žĺtkovou polevou. A rozdávala lásku celému širokému príbuzenstvu. Nekonečné hodiny sedávali v kuchyni, fajčili, varili, piekli, popíjali a rozprávali sa. Mamu, s ktorou sme každé leto cestovali vlakom na Liptov, kde sme trávili prázdniny a vlastne sa tam odohralo celé moje detstvo. Mamu, ku ktorej chodili moje sesternice v puberte fajčiť a piť turka a potom spolu veštili z kávovej usadeniny. Vyblednuté a naschvál zabudnuté obrázky.
Myslím na mamu, ktorá žila just ďalších 14 rokov iba kvôli mne.

Myslím na svojich mŕtvych a je mi smutno. Ale už to nebolí. Bolo to
tak
strašne
dávno