Stála som na letisku a pozorovala ľudí v príletovej hale. Vždy som tú scénu považovala za príliš patetickú, aj keď film milujem. A zrazu som sa ocitla uprostred nej. A bola pravdivá do poslednej sekundy. Pozerala som sa, ako sa ľudia zvítavajú, objímajú a bozkávajú a musela som zatlačiť slzu-dve dojatia. Bavili ma tie mikropríbehy, čo sa okolo mňa odohrávali. Najsmiešnejší bol o tom, ako sa týpek snažil opýtať ľudí, ktorých vyzdvihol na letisku, či mali dobrý let. Ale nevedel jazyky. Tak zahral etudu: "Good - [nasledovalo energické mávanie rukami napodobujúce let]?"
A potom sme sa zvítali s mojou neterou, čo sa vybrala do sveta stať sa letuškou a podarilo sa jej to, vyobjímala som ju a pobozkala na líčko. Som na ňu hrdá. Tešila sa, že aj ju konečne niekto víta v príletovej hale, srdcervúce scény sú pre ňu každodennou pracovnou rutinou a nikdy nie je ich súčasťou. Prišla tajne domov na Vianoce z Írska a bolo ju treba dopraviť z letiska a posadiť do vlaku. Tie štyri hodiny čo sme na seba mali, sme poriadne využili na dobrú večeru, zopár panákov a dobré rady do života (ty máš šarm a krásu, on vie variť a šoférovať), nech dievča vie, že je doma a že má cool tetku. Keď som sedela v taxíku domov zo stanice, predstavovala som si, ako sa ráno zobudia a nájdu doma stratenú dcéru a prevelice ma to dojímalo.
Na Štedrý deň som sa vybrala zakúpiť tradičnú vianočnú lahvinku pre príbuzných, čo si na poslednú chvíľu spomenuli, že by sa predsa len patrilo ma pozvať aspoň na Štefana, veď sú tie Vianoce. Vybrala som sa dosť neskoro, mala som plno povinností - vypiť si rannú kávu, povyberať najlepšie kúsky koláčikov na raňajky, pozrieť si Pacha hybského zbojníka, pokochať sa beštiami chlpatými ako sa povaľuju pod stromčekom - a nakoniec, aj tie darčeky bolo treba pobaliť. Aj som sa prešla a prišla som do obchodu 20 minút pred záverečnou. Jedna polovica mreží už bola stiahnutá, tak som sa spýtala pána vo dverách, či ešte majú otvorené. Začal na mňa velebne vykrikovať - Nech sa páči! Samozrejme! Máme otvorené! Veď my tu môžeme robiť uzávierku do tretej, alebo do štvrtej! Len poďte! Z toho som pochopila, že je asi otvorené a tak som si kúpila svoju lahvinku a šla som. Cestou mi došlo, koho mi ten pán, čo rozsieval vianočnú radosť, pripomínal -
čašníka z Kurvahoši, čo práskol tácku na zem a vykrikoval - Nová doba! Host vyhazuje číšníka! Celú cestu domov som sa na tom dobre zabávala.
Začalo husto snežiť a velebné Vianoce sa mohli začať.
Doma na mňa číhala ďalšia postavička Zvedavá Suseda, čo sa vynorila spoza dverí, len čo buchli dvere od výťahu. Vykríkla som na ňu - Šťastné a veselé! - mám teraz taký tik, a to ju spacifikovalo.
V dobrej nálade som si zabalila aj ten župan od sestry, čo som si sama vymyslela, zakúpila aj zabalila. Dala som na ňu ceduľu s mojím menom, takým ako ma nevolal nikto, iba moja mama. A tak bola so mnou aj dnes večer. Bol tam aj otec, pretože brat sa naňho začína čoraz viac podobať. Prvý rok som konečne trafila darčeky, ktoré potešili každého.
Najlepší darček: župan. Konečne ho mám.
Najkrajší darček: tričko s mačkami od sestry.
Najzábavnejší darček: špirála čo sa dá zavesiť na mobil. Úplná hovadina.
Šťastné a veselé všetkým! Cmuk.
Tak naša pubiška už má nový domov. Mne je trochu smutno, tmavá beštia chlpatá smutne vymňaukáva a hľadá ju, lebo stratila kamošku na šantenie a bitky a svetlá beštia chlpatá si konečne oddýchla, lebo má svätý pokoj a plnú misku, z ktorej jej nikto neodjedá.
Pripomenula mi vlastnú pubertu, ktorú som vlastne ani nemala. Musela som rýchlo dospieť. Chýba mi dospievanie. Čas divokých, bezstarostných, polodetských-polodospelých výčinov. Zakázaného ovocia. Prvých nešikovných lások a dospeláckych vecí konaných z detskou nevinnosťou.
