piatok, augusta 29

Trinásta komnata

Nechtiac som ju otvorila. A s prekvapením zistila, že do nej zatváram svoje vlastné srdce. Hádžem mu popod dvere odrobinky. Väčšinou ho ale ignorujem.
Nesmelo zaklopalo zvnútra na dvere. Ohlásilo sa, že je tu. Že keby som bola taká láskavá a začala si ho viac všímať. Tiež má svoje potreby. Už ho to nebaví byť ignorované a zabudnuté v tej tmavej zatuchnutej miestnosti. Ešte stále bije. A že by sa chcelo poriadne rozbúšiť.
Nepríjemné. Neviem čo s tým. Staré vzorce sa neosvedčili. Nové ešte nemáme. Zostáva dúfať, že teraz, keď je už otvorené, tak sa nám podarí nejakú cestu nájsť.

Koniec-koncov trinástu pevnosť sa mi darí zdolávať vcelku úspešne.

sobota, augusta 23

Intimita

Len sa tak poflakovať nahí po byte. Pred nami kopa voľného času, keď nič nemusíme a môžeme hocičo - otvoriť si ďalšiu fľašu vína, rozprávať sa, ležať vedľa seba - čítať si a občas sa len tak letmo dotknúť, roztopiť trochu čokolády a dať si dezert z telíčka toho druhého. Nekonečnekrát sa milovať. Vášnivo, hlučne a rýchlo. Pomaly, nežne a nenáhlivo, keď už je najdôležitejšie zo všetkého byť spolu, a tak si vychutnať každý dotyk, každý pohyb a nakoniec vieme, že sme tak blízko pri sebe, ako sa len dá. Je to ako návrat domov, do starej známej milovanej zeme, tam, kde je človeku najlepšie na svete.

štvrtok, augusta 21

Z rodinného albumu


Našla som ju v rodinnom albume. Medzi idylickými fotografiami rozosmiatych detí - bratrancov a sesterníc, čiernobielymi spomienkami na detstvo a mladosť ľudí, ktorí sú už farební a oveľa starší.
Na zemi pred tankom sedia mamin brat, sestra a švagriná (a ešte nejaká neznáma pani :-). Len taký malý prejav odvahy. Fascinuje ma to a teší. Z nejakých smiešnych dôvodov som na nich hrdá.

streda, augusta 20

Domov

Vždy viem, že som sa vrátila domov, keď zavŕzga bránička a kráčam hore sieňou po betónovom chodníčku. Zhlboka dýcham ten vzduch - vonia ako nikde inde: zmesou kravských koláčov na ceste, napíleného dreva, pokosenej trávy a horskej čerstvosti. Takmer čakám, že sa na mňa z gánku usmeje stará mama alebo mama. Nakuknem do kuchynského okna, či sú doma.
Kuchyňa sa takmer nezmenila už celé roky. Vždy sa nám tam najlepšie vysedáva. Tu sa vždy stretneme a odtiaľto sme vyšli. Všetci to vieme a máme to zapísané niekde hlboko v duši. Možno aj v génoch. Vždy vysedávame v kuchyni. Najradšej.
Odtiaľto pochádzam. Tu vyrástla mama a jej súrodenci. V dome, ktorý postavili starí rodičia vlastnými rukami. Za ním polia, ktoré obrábali vlastnými silami.
Už dávno nežijú. Aj život sa tu už v mnohom zmenil. A v niečom ostáva rovnaký - človek sa narodí, vyrastie, založí rodinu, živí sa poctivou prácou, generácie sa striedajú. Najprirodzenejšia vec na svete. Pevný rytmus.
Odtiaľto pochádzam. Je to pre mňa nesmierne dôležitý pocit, že to viem.

štvrtok, augusta 14

Nočná mora

Ako nočná mora, čo poletuje za noci v tuneli bez konca, zdalo sa mi, že si svetlo. Ako nočná mora, čo ju priťahuje horúca lampa. Ako nočná mora čo splašene búši o žiarovku až sa spáli.
Ako nočnú moru neónová lampa, tak si ma priťahoval. Studené, biele svetlo.

Až svitol deň a s ním ostrý, teplý, slnečný jas.

Ale pre nočné mory slnko nesvieti.
Niekedy v noci mora priletí. Hľadá svoju neónovú lampu.
Strašidelná. Smutná.
Zas je tu.

štvrtok, júla 31

The Hours

Hodiny som si nedávno znovu pozrela. Udreli.

Laura Brown: It would be wonderful to say you regretted it. It would be easy. But what does it mean? What does it mean to regret when you have no choice? It's what you can bear. There it is. No one's going to forgive me. It was death. I chose life.

Laura Brown urobila rozhodnutie. Rozhodla sa ako samostatný dospelý človek, ktorý vie, že musí svoj život žiť tak, aby bol aspoň znesiteľný. Lebo nikto na tom svete ho za ňu žiť nebude - ani manžel, ani deti, ani susedka.
Laura Brown opustila svoje deti. Odišla od svojej rodiny. Život jej detí to nepochybne poznačilo.
Lenže aj ony museli raz vyrásť a dospieť a pochopiť, že dospelý človek musí robiť rozhodnutia, ktoré môžu niekomu ublížiť. Ale ktoré sú preňho najsprávnejšie.
A samozrejme niesť následky svojho konania celý ďalší život.

Virginia Woolf: You cannot find peace by avoiding life, Leonard.

Clarissa Vaughn: I remember one morning getting up at dawn, there was such a sense of possibility. You know, that feeling? And I remember thinking to myself: So, this is the beginning of happiness. This is where it starts. And of course there will always be more. It never occurred to me it wasn't the beginning. It was happiness. It was the moment. Right then.

nedeľa, júla 27

A von! (Invasion of Privacy)

Do môjho domova vtrhla horda barbarov. Vtrhli ako bez pozvania , hoci si jasne pamätám ako som ho vyslovila: Vitajte! A nevyzúvajte sa.
Nevyzuli sa. Zablatenými topánkami dupali po čistej dlážke, po kobercoch a po nábytku. Ako barbari na malých čiernych poníkoch, ako divé šelmy na chlpatých labách s obrovskými pazúrmi. Driapali, šklbali, ničili. Nemali úcty k súkromiu a k osobným veciam.
Tvrdili, že sú príbuzní, priatelia, mláďatá, o ktoré sa treba postarať. Doniesli danajské dary. Žiadali, aby som ich nachovala a napojila. A potom vulgárne chľastali, žrali, grgali, rozlievali a rozmŕvali po podlahe. Súložili na kuchynskom stole. Nemali žiadne zábrany. Ráno som našla hovno pod posteľou.
A VON!

Nakúpim čistiace a dezinfekčné prostriedky, povysávam, vydrhnem, pozmývam, navoniam. Vykúpem, očistím, vyriadim.
A už nikdy nevyslovím žiadne pozvanie proti svojej vôli.