Čakám na dážď. Aby som videla, či je všetko v poriadku, všetko prúdi tam kam má a tak ako má. Aby dážď zmyl špinu, čo tu zostala. Aby som nemusela umývať okná a vidieť cez ne svet s naozajstnou tvárou v pravom svetle. Aby ich zase nezašpinil dážď, ten čo má prísť a spadnúť zo sivých mrakov. Na zem.
Aby pršal na priateľa, ako jeho šťastie, ktorého je plný. Keď zmokne do nitky, premáčaný svojím šťastím, ako je teraz zvnútra. Naplnený. Niekedy mám pocit, že to jeho šťastie cítim. Celú ma predchne, hoci práve nemám dôvod. A vtedy ho pochopím, porozumiem, pohladím, prajem mu. Keby sa dalo, darujem mu ďalšiu plnú náruč tej spokojnosti.
Čakáme na dážď. feLIsia sa schováva. Zalieza na najnemožnejšie miesta v byte. Zdá sa, že je dnes blu. Našla som ju pod perinou, schúlenú do klbka, keď som sa jej dotkla, nahlas priadla. Potom sa schovala za práčku, ani nemňaukla, hláska nevydala, bála som sa, či vôbec žije. Keď som sa jej dotkla, nahlas priadla. Vyliezla s mokrým chvostíkom, až keď som ju nalákala na pochúťku. Ale nedala si. Nechodí, nebehá, nešalie sa. Nechala sa hladkať na kolenách. Neviem či je chorá alebo blu. Bojím sa o ňu.
Možno sa rozprší a všetkým sa nám uľaví. Zdvihne sa sivá ťažoba a prestaneme sa schovávať po kútoch a túliť sa do čo najmenšieho klbka. Budeme zase samy sebou.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára