Anjel s diablom

prišli ku mne po bitke, kráčali po spálenisku, v prenikavom tichu aké nasleduje po bojovej vrave, rinčaní zbraní a nepríčetnom kriku a prináša podivnú úľavu - akoby hlboký výdych. Prišli ku mne špinaví, zakrvavení a unavení - anjel a diabol.
A anjel mi takto povedal: tvoje slzy neboli slzami zúfalej bezmoci ale slzami tvojho skutočného smútku a tvojho poznania. Tvoja bolesť nebola bolesťou umierania ale bolesťou, z ktorej sa narodí nový život. A teraz to už vieš - smútok bude navždy tvojou súčasťou. Treba ho prijať a ty to už dokážeš a je to tak dobre. Pretože vieš, že jediné, čo je naozaj dôležité, je počúvať tvoje skutočné pocity a riadiť sa tvojimi skutočnými želaniami. Len ak budeš nasledovať tvoje vlastné pocity, budeš šťastná a spokojná.
A teraz už vieš: aj pre teba existuje budúcnosť. Nech je akákoľvek, bude lepšia ako to, čo bolo predtým. Len nasleduj svoje srdce. Postupuj pomaly, krok po kroku.
Poznanie samoty je súčasťou dospelosti - tej čo nesie so sebou zodpovednosť a vlastné voľby. Ale človek si môže vybrať nebyť sám, lebo rodina a priatelia robia tento svet znesiteľnejším miestom. A láska.
A ty NEMUSÍŠ byť sama.
A diabol mi povedal: Ach hlúpa. Opúšťaš pohodlnú ilúziu, v ktorej si žila. Mohla si byť moja - tak radostne, tak dobrovoľne si kráčala do pekla, odmietajúc život, odmietajúc lásku, berúc si len malé bezpečné odrobinky namiesto veľkých kusov koláča. Pravá láska bolí, skončí, zraňuje, zomiera.
Hlúpa, hlúpa - pradie mi do ucha. Ako ti bolo príjemne, pohodlne a bezpečne v ružových obláčkoch ilúzií. Poď, poď - môžeš si ich kedykoľvek znovu vymyslieť. Pradie si, pradie, škrabkám ho po bruchu.
Zostanú tu so mnou - obaja. Ale už viem, ktorý má pravdu: keď budem nasledovať svoje srdce, vždy budem vedieť, čo je zlé a čo dobré. A môžem si vybrať. A teraz som si istá, že si budem vedieť vybrať správne.

Apokalypsa. Teraz.

Bijú sa vo mne moji anjeli s mojimi démonmi. Je to ľúty boj, nemilosrdná ruvačka. Vzduchom lieta perie, kde-tu aj celé krídlo, hnusné pařáty odseknuté ohnivým mečom, odporné kopytá iskria o ohnivé meče. Je to bitka na život a na smrť. Apokalypsa.
Lenže keď skončí, ja z nej vyjdem ako víťaz. Silnejšia, skúsenejšia, posilnená novým poznaním.
Zatiaľ však zúri boj. Všetko je pomätené. Anjeli nesú utrpenie, samotu a bolesť. Diabol má tvár ružovej klamnej ilúzie, v ktorej som žila - tak bezpečne, tak láskyplne. Tak zbytočne.
Každý druhý večer prelievam hektolitre hysterických sĺz. Nechám sa dojímať romantickými filmami, rumázgam nad zomierajúcimi matkami, šťastnými koncami, veľkými víťazstvami - tými čo sa stávajú neskutočným postavám z filmov. Zaplaťpánboh, že aspoň vianočná reklama na kokakolu ma už nedojíma. Prekladám to pohodovými stretnutiami s rodinou a priateľmi - láskyplnými stretnutiami s ľuďmi, ktorých som dlho nevidela. Zahrievajú srdce. A medzitým sa snažím nemyslieť. Celé hodiny chodím povonku. Nechávam na seba svietiť slnko, strašne mi chýbalo v posledných mesiacoch. Nechávam sa vyštípať od mrazu. Zalieza pod kožu, takmer až do kostí. Cítim. Aspoň ho cítim.
Chľastám. Aby som nejako zaplnila prázdno. Prázdno v srdci. A v byte. Je mojou vlastnou voľbou.
A keď skončí táto krvavá bitka, vyberiem si čosi celkom iné.

Nepočujem

Nie je dosť ticho, aby som počula vlastné myšlienky.
A možno dobre.
Aj tak sú príliš ohromujúce.

Satori na zastávke

No dobre. V skutočnosti to neboli žiadne ohňostroje v hlave, žiadne petardy a veľa rachotu a svetiel. Len také obyčajné novembrové ráno. Čakanie na autobus na zastávke, ako každý iný deň. Neotvorila sa obloha a nepozrelo na mňa božie oko, nenatiahla sa ruka anjela a nepodala mi tajnú knihu života. Len som tak pozerala som do blba a tá myšlienka ku mne proste prišla.

Život je jednoduchý.

Prekvapilo ma to. Zarazilo. Potešilo. Ktovie, prečo ma to doteraz nikdy nenapadlo.
Stačí len počúvať, čo človek v skutočnosti chce. A potom sa podľa toho chovať.
Koľko prekážok si len vieme do cesty naklásť. Koľko hlúpych obmedzení sami si stanoviť. Koľko zákazov, čo nás robia nešťastnými. Jediný, kto má v skutočnosti skomplikovať nám život sme len my sami.
Všetko je len naša osobná voľba.
A netreba sa báť. Keď to človek vezme krôčik po krôčiku, je možné takmer všetko.

Stratená

Stratila som cestu v lese. Je mi to ľúto. Bola to pekná cestička. Zelená, svietilo tam slnko. Kráčala som po nej rada. Spievala som si do kroku. Niekedy aj poskakovala. Od radosti.
A zrazu sa stratila.
A teraz trochu blúdim. Je to zelený pekný les. Ale slnko už nesvieti. Je pod mrakom. Necítim nebezpečenstvo. Nemusím sa ponáhľať.
Ale blúdim. Som sama a dosť zmätená. Priatelia zostali na ceste a neviem ich nájsť.
Možno ani nechcem.
Akoby som v tom lese niečo hľadala. Alebo niekoho.
Cítim, že je to správne. Nebojím sa. Trochu pochybujem. Občas je mi smutno samej.
Možno by som si mala sadnúť pod strom a len tak si trochu porozmýšľať. Ale nedokážem sa sústrediť.
Akoby som sa snažila chytiť niečo, čo poletuje tesne za hranicou vnímania.
Tesne za závojom plným šepkajúcich hlasov.
Nepočujem čo hovoria.

Búrka v pohári vody

Keď sa stratím sama vo vlastnej hlave, môže to byť nebezpečné. Dokážem samú seba ubiť takmer na smrť. Prebieha tam prudká hádka medzi rôznymi stranami, ktoré ani nespoznávam. Neviem kto sú tí neznámi ľudia a čo vlastne chcú. Dospelá osoba, čo si len tak sedí, s bohorovným kľudom a keby fajčila, tak má v ruke povýšenú cigaretu s dlhou špičkou, ako mávajú všetky femme fatale. Pubiška do toho neznesiteľne hystericky vrieska a nikto si ju nevšíma. Keby sa pridala matka, povedala by jej naštvaným tónom - hoď sa o zem a to by ju rozzúrilo ešte viac.
Je to patetické a hlúpe. Nebezpečné. Človeka to môže pohltiť, požuť a vypľuť ako smutnú pokrčenú figúrku.
Keď sa stratím vo vlastnej hlave, je tam teraz tma a ticho. Zima a dlhé čierne večery. Tmavé a strašidelné ako keď som v detstve prvýkrát uvidela smrť. A ľahko môžem zabudnúť, že tma nie je strašidelná. Môže byť aj priateľská a vidno v nej veci, čo na svetle nie. Dôležité veci, ktoré vidno len pri svite sviečky s otvoreným srdcom.
Búrka a tma, keď nám aj boh ukáže prostredník. Keď zabudneme, že za mrakmi vždy svieti slnko. Je proste tam, len ho nevidno cez hustú vrstvu oblakov. Ľahko je zabudnúť.


A vtedy si pomyslím, že hókus pokus piluli nechceme byť dospulí a vrieskam, že chcem späť všetky tie sny a ilúzie, čo som si toľké roky budovala.

Lenže
v skutočnosti
to nemyslím
vážne.

V skutočnosti už nechcem robiť kompromisy, čo sú pre mňa nevýhodné. A nechcem mať za priateľov ľudí, čo za to nestoja. Nestojím o nevyslovené prepáč, ktoré nikdy nepríde a ani to už nie je potrebné.
V skutočnosti chcem mať len svoj vlastný život. Vo svojej vlastnej hlave. Veď každá búrka raz prehrmí.

Kde som?

Na ceste. Na ceste od starého života k novému. Je to fajn. Vždy sa mi páčilo cestovať.
Opúšťam staré vzory, staré modely a spôsoby myslenia. Nové sa ešte celkom nevykryštalizovali. Vidím len matné obrysy. Stojím na veternej ceste a snažím sa prebiť dopredu. Niekedy to ide ako po masle. Potom zasa ako v lete na saniach.
Páčievala sa mi tá neistota. Zamladi. Ten pocit, keď sa človek ráno zobudí, niekde ďaleko v šírom svete a pred sebou má celý deň naplnený neznámym Dobrodružstvom. Keď zabodne prst do mapy a povie si - tak sem by som chcel večer doraziť. Niekedy sa to nemusí podariť - niekedy sa vyskytne zaujímavé miesto, kde stojí za to zostať dlhšie, alebo sa vyskytnú problémy, alebo sa nedá zastaviť bo človek musí ďalej. Ale to vôbec nevadí. Na ceste je zaujímavá práve tá cesta. A ľudia, ktorých stretneme. A zážitky, ktoré získame.
Nebude to vždy príjemné, nebude každý deň slnečný, ale s tým treba rátať. Je tu totiž vždy možnosť, že všetko sa na dobré obráti. A práve to veľké Neznámo je na ceste vzrušujúce. A všetky tie dobré veci, ktoré nakoniec aj tak stretneme.
Len treba vykročiť. Treba sa pohnúť. A netreba sa báť.

Dušičková

Milá mamička,

veľmi ťa obdivujem pre tvoju silu, hoci ty si nikdy nebola o nej presvedčená. Ja už ale viem, koľko sa jej v tebe našlo. Najviac na posledných trinásť rokov, keď už si o rakovine vedela. Ale bola si tu ešte pre mňa - celých trinásť rokov, navzdory tej chorobe.
A ešte viem, že všetky svoje rozhodnutia si urobila preto, že si bola presvedčená o tom, že sú dobré.
Mami, strašne si mi chýbala, často.
S láskou, a dnes už aj s odpustením pre nás obe,
Tvoja dcéra

Staré triko

Musela som vyhodiť staré tričko. Už bolo celé deravé, šedivé a nedalo sa nosiť ani do pivnice. Odkladala som ho dlhé roky - niekedy od polovice 90. rokov. Pripomínalo mi spomienky, ktoré som zahodiť nechcela.
Bývali to parádne prázdniny, keď som sa poflakovala stopom po svete, zbierala jahody na farme v Anglicku, robila dobrovoľníčku v londýnskom kempe Tent City a potom precestovala celú Britániu a Írsko stopom. Prespávali sme kade-tade, stretávali skvelých ľudí a mali neuveriteľné zážitky. Veru, boli to najlepšie časti vysokoškolského štúdia.
Svojho času som o tom spísala knihu. Pri slávnostnej príležitosti digitalizovania starého trička som ju vytiahla a strávila pekný večer nad starými spomienkami. Bolo to príjemné stretnúť svoje mladšie, nadšenejšie, naivnejšie ja, ktoré ešte dokázalo vnímať svet s otvorenejšími, úprimnejšími a menej ironickými očami.

Vyhoďte ma z kola von!

Kolo kolo mlynské

točilo sa znovu a znovu, nezmyselne a donekonečna. A my traja v ňom. Jeden dával, druhý dostával. Od jedného som dostávala, druhému dávala. Ešte sa aj rovnako volali, aj keď každý v inom jazyku. Dokola. Dokola.

za štyri rýnske

Veru, nestálo to ani za deravý groš. Karmický. Kruh. Nepustí. Nikto nesmel von, nikto nesmel dnu. Dokola. Dokola. Klapy klop.

kolo sa nám polámalo

Až som sa raz pustila. Zdvihla ruky k nebu a pustila ich von. Ten pocit slobody je úžasný, ako nás odstredivá sila spomaleným pohybom vymrštila každého na inú stranu. Zrazu sme voľní ako vtáci.

a do vody popadalo urobilo
BÁC
Zaplaťpánboh.

All the children sing:
Instant karma's gonna get you

Prestavba

Rúcajú sa staré múry. Padajú nepotrebné priečky. Staviam nanovo. Na starých základoch. Je to chaos. Zmätok, strach, občas zdesenie do čoho som sa to vlastne pustila. Neistota. Pochybnosti. Zároveň vzrušenie z nového, širokého poľa možností a nových obzorov. Radosť. Hrdosť. Občas nejaké hádky. Nekonečné vymeriavanie. Nakoniec aj tak zistím, že všetko vyjde inak ako som si predstavovala. A možno lepšie.
Nahadzujem nový dizajn, nové vedenia, nových susedov a nové vzťahy. Nič nie je ešte zreteľné. Zatiaľ prestavujem a budujem. Je to pomalý a zdĺhavý proces.
Je to makačka prestavovať vlastné ja.

Nezvratný moment

Sú také momenty, keď sa už nedá pokračovať. Ani ísť späť. Keď je už všetko stratené. Sekunda. Jeden pohyb. Jedno slovo. A všetko je inak. Všetko je jasné a rozhodnuté. A nedá sa s tým nič urobiť. Je koniec. Aspoň pre danú chvíľu.
Niekedy mi napadá, čo by sa stalo keby som v nezvratnom momente urobila niečo úplne iné. Ako by sa vyvinula situácia. Inak? Lepšie?
Keď uprostred prudkej hádky, jednou nohou už vo dverách, na polceste von - ku koncu všetkého, zrazu urobil krok ku mne a natiahol ruky akoby ma chcel objať a ja som ho prudko odstrčila.
Keby som sa objať nechala, skončilo by sa to inak? A lepšie?
Keď ma bývalý milenec pozval na pohárik slivovice na chlastačke kde sme sa náhodou naraz ocitli a ja som odmietla, príliš unavená neustálym tlačením na pílu v pocite, že je všetko v úplnom poriadku. Pritom o nič nešlo. Len o jeden pohárik slivovice a pár normálnych ľudských slov, ktoré by vlastne potvrdili, že je všetko v úplnom poriadku. Neskoro. Predtým už bolo príliš veľa iných pohárikov a premiera vlastného pocitu úžasnosti v skvele padnúcich sexi šatách. Odmietla som a už sa to nedalo zvrátiť. Bohužiaľ, bolo by sa to skončilo inak. A lepšie.
A potom to všetko prehrmí a možno príde ďalšia chvíľa, keď sa dá povedať pár ľudských slov. Keď pochopím, že objatie od nesprávneho človeka nemá cenu. Keď sa dá všetko naporiadok.
A nabudúce si dám lepší pozor na nezvratné momenty.

Posledný kúsok leta

na najjužnejšom cípe Európy

And now for something completely different

How not to be seen?
By lying on the beach
Far far away
from this cold

Smrť

Je prirodzenou súčasťou života. Ale nechceme to vedieť. Zakrývame si pred ňou oči, odsúvame ju od nás ako najďalej sa len dá. Veď kto by už zvládol dívať sa do tej hrôzyplnej nekonečnej čiernej prázdnoty, v ktorej sa rozprestiera. Tak odkladáme starých a chorých do nemocníc a do domovov dôchodcov, kde zomierajú sami, obklopení cudzími ľuďmi, z ktorých každý je v momente svojej smrti sám, vlastne to inak ani nemôže byť, len to podržanie za ruku to možno trošku uľahčí, tak ako každé podržanie za ruku v hociktorom ťažkom momente života. Uľahčí ale neodoberie celé to nepredstaviteľne ťažké a strašné bremeno.
A potom nás zrazu prekvapí. Zaskočí. Vydesí. Na smrť. Lebo ona príde. Čaká tam. Nikto sa jej nevyhne. A nevieme čo s ňou. Je neznáma, nespoznaná, strašidelná a čierna. Nevideli sme zomierať babičku. Nevideli sme ju mŕtvu ležať v prednej parádnej izbe celú noc so zapálenými sviečkami. Smrť je niečo vzdialené, s čím nechceme mať nič spoločné.
A potom zomrie niekto blízky. A namiesto toho, aby sme s radosťou oslávili jeho nádherný, plnohodnotný, láskyplný, pracovitý život, plačeme sami nad sebou. Nad vlastnou smrteľnosťou, nad vlastným prázdnym životom, ktorý nám možno napĺňal, a teraz sa znovu pred nami v plnej svojej nezmyselnosti rozprestrel a vyzerá ešte horší než tá desivá čierna prázdnota, ktorú zatiaľ nepoznáme.
Tak si teda poplačme, bude nám chýbať milovaná osoba. A potom sa snažme Žiť. A poriadne.

(Death and Cats © Paul Kidby)

Ujo Marian miloval život

A my všetky deti v rodine sme milovali jeho. Bol zábavný, vtipný a vždy sa nahlas smial. Keď som bola malá, chcela som ho za frajera. Naučil ma moje prvé slovo - gól. Vykrikoval ho pri futbale alebo hokeji a ja som ho po ňom nadšene opakovala. Nejapne vtipkoval pri pohreboch a vo vážnych chvíľach. Robil si žarty z tety, ktorá krívala po tom ako v mladosti havarovali s frajerom na motorke.
Posledný kanadský žartík si urobil život z neho. Odišiel do práce a ako blesk z modrého neba ho skosil infarkt.
Predstavujem si ho, ako sedí v nebeskom bare s mojou matkou a jej bratom, otcom a popíjajú na naše zdravie. Smeje sa tam na celé kolo a znervózňuje anjelov.
Toľko smrti. Že či ma neotupila? Nestupila zmysly? A cit? Hádam nie. Len som sa naučila, že na ľudí treba spomínať s láskou, s jemným smútkom. A bolesť časom pominie.
Prišla mi na rozum tá scéna z Tisícročnej včely - keď pochovávali starého Pichandu. Zima bola, snehu všade, šmýkalo sa. Nuž sa chlapi pošmykli, truhla sa dolu brehom spustila, za ňou aj muzikanti s trúbami a basami, aj smútoční hostia. A všetci sa nasmiali, až sa za brucho chytali. Najhlasnejšie starý Pichanda v nebi.
Veru, tak to má byť. Na ľudí čo milovali život treba spomínať s láskou a úsmevom. Málo je takých na svete.

Trinásta komnata

Nechtiac som ju otvorila. A s prekvapením zistila, že do nej zatváram svoje vlastné srdce. Hádžem mu popod dvere odrobinky. Väčšinou ho ale ignorujem.
Nesmelo zaklopalo zvnútra na dvere. Ohlásilo sa, že je tu. Že keby som bola taká láskavá a začala si ho viac všímať. Tiež má svoje potreby. Už ho to nebaví byť ignorované a zabudnuté v tej tmavej zatuchnutej miestnosti. Ešte stále bije. A že by sa chcelo poriadne rozbúšiť.
Nepríjemné. Neviem čo s tým. Staré vzorce sa neosvedčili. Nové ešte nemáme. Zostáva dúfať, že teraz, keď je už otvorené, tak sa nám podarí nejakú cestu nájsť.

Koniec-koncov trinástu pevnosť sa mi darí zdolávať vcelku úspešne.

Intimita

Len sa tak poflakovať nahí po byte. Pred nami kopa voľného času, keď nič nemusíme a môžeme hocičo - otvoriť si ďalšiu fľašu vína, rozprávať sa, ležať vedľa seba - čítať si a občas sa len tak letmo dotknúť, roztopiť trochu čokolády a dať si dezert z telíčka toho druhého. Nekonečnekrát sa milovať. Vášnivo, hlučne a rýchlo. Pomaly, nežne a nenáhlivo, keď už je najdôležitejšie zo všetkého byť spolu, a tak si vychutnať každý dotyk, každý pohyb a nakoniec vieme, že sme tak blízko pri sebe, ako sa len dá. Je to ako návrat domov, do starej známej milovanej zeme, tam, kde je človeku najlepšie na svete.

Z rodinného albumu

Našla som ju v rodinnom albume. Medzi idylickými fotografiami rozosmiatych detí - bratrancov a sesterníc, čiernobielymi spomienkami na detstvo a mladosť ľudí, ktorí sú už farební a oveľa starší.
Na zemi pred tankom sedia mamin brat, sestra a švagriná (a ešte nejaká neznáma pani :-). Len taký malý prejav odvahy. Fascinuje ma to a teší. Z nejakých smiešnych dôvodov som na nich hrdá.

Domov

Vždy viem, že som sa vrátila domov, keď zavŕzga bránička a kráčam hore sieňou po betónovom chodníčku. Zhlboka dýcham ten vzduch - vonia ako nikde inde: zmesou kravských koláčov na ceste, napíleného dreva, pokosenej trávy a horskej čerstvosti. Takmer čakám, že sa na mňa z gánku usmeje stará mama alebo mama. Nakuknem do kuchynského okna, či sú doma.
Kuchyňa sa takmer nezmenila už celé roky. Vždy sa nám tam najlepšie vysedáva. Tu sa vždy stretneme a odtiaľto sme vyšli. Všetci to vieme a máme to zapísané niekde hlboko v duši. Možno aj v génoch. Vždy vysedávame v kuchyni. Najradšej.
Odtiaľto pochádzam. Tu vyrástla mama a jej súrodenci. V dome, ktorý postavili starí rodičia vlastnými rukami. Za ním polia, ktoré obrábali vlastnými silami.
Už dávno nežijú. Aj život sa tu už v mnohom zmenil. A v niečom ostáva rovnaký - človek sa narodí, vyrastie, založí rodinu, živí sa poctivou prácou, generácie sa striedajú. Najprirodzenejšia vec na svete. Pevný rytmus.
Odtiaľto pochádzam. Je to pre mňa nesmierne dôležitý pocit, že to viem.

Nočná mora

Ako nočná mora, čo poletuje za noci v tuneli bez konca, zdalo sa mi, že si svetlo. Ako nočná mora, čo ju priťahuje horúca lampa. Ako nočná mora čo splašene búši o žiarovku až sa spáli.
Ako nočnú moru neónová lampa, tak si ma priťahoval. Studené, biele svetlo.

Až svitol deň a s ním ostrý, teplý, slnečný jas.

Ale pre nočné mory slnko nesvieti.
Niekedy v noci mora priletí. Hľadá svoju neónovú lampu.
Strašidelná. Smutná.
Zas je tu.

The Hours

Hodiny som si nedávno znovu pozrela. Udreli.

Laura Brown: It would be wonderful to say you regretted it. It would be easy. But what does it mean? What does it mean to regret when you have no choice? It's what you can bear. There it is. No one's going to forgive me. It was death. I chose life.

Laura Brown urobila rozhodnutie. Rozhodla sa ako samostatný dospelý človek, ktorý vie, že musí svoj život žiť tak, aby bol aspoň znesiteľný. Lebo nikto na tom svete ho za ňu žiť nebude - ani manžel, ani deti, ani susedka.
Laura Brown opustila svoje deti. Odišla od svojej rodiny. Život jej detí to nepochybne poznačilo.
Lenže aj ony museli raz vyrásť a dospieť a pochopiť, že dospelý človek musí robiť rozhodnutia, ktoré môžu niekomu ublížiť. Ale ktoré sú preňho najsprávnejšie.
A samozrejme niesť následky svojho konania celý ďalší život.

Virginia Woolf: You cannot find peace by avoiding life, Leonard.

Clarissa Vaughn: I remember one morning getting up at dawn, there was such a sense of possibility. You know, that feeling? And I remember thinking to myself: So, this is the beginning of happiness. This is where it starts. And of course there will always be more. It never occurred to me it wasn't the beginning. It was happiness. It was the moment. Right then.

A von! (Invasion of Privacy)

Do môjho domova vtrhla horda barbarov. Vtrhli ako bez pozvania , hoci si jasne pamätám ako som ho vyslovila: Vitajte! A nevyzúvajte sa.
Nevyzuli sa. Zablatenými topánkami dupali po čistej dlážke, po kobercoch a po nábytku. Ako barbari na malých čiernych poníkoch, ako divé šelmy na chlpatých labách s obrovskými pazúrmi. Driapali, šklbali, ničili. Nemali úcty k súkromiu a k osobným veciam.
Tvrdili, že sú príbuzní, priatelia, mláďatá, o ktoré sa treba postarať. Doniesli danajské dary. Žiadali, aby som ich nachovala a napojila. A potom vulgárne chľastali, žrali, grgali, rozlievali a rozmŕvali po podlahe. Súložili na kuchynskom stole. Nemali žiadne zábrany. Ráno som našla hovno pod posteľou.

A VON!

Nakúpim čistiace a dezinfekčné prostriedky, povysávam, vydrhnem, pozmývam, navoniam. Vykúpem, očistím, vyriadim.
A už nikdy nevyslovím žiadne pozvanie proti svojej vôli.

Len si tak

Len si tak ugrilovať
Len si tak posedieť
Len si tak porozprávať
Len si tak vypiť dobré víno
Len si tak vychutnať lahodné jedlo
Len si tak pozrieť, ako vyšiel mesiac

Len si tak vychutnať chvíľu s ľuďmi srdcu najbližšími a užiť si pohodu, ktorú priniesli.
Len si tak osláviť, že je človek o rok skúsenejší, múdrejší a bohatší o nové zážitky, vedomosti a chvíle keď sa mohol schuti zasmiať.

Len si tak vychutnať.


Prišli priatelia a doniesli dary. Dary, kvôli ktorým sa kamarátka ponorila do obchoďáku, kam normálne nechodí, a zažila pekelnú chvíľu, keď bola presvedčená, že už nikdy nenájde cestu von spomedzi Baťu, Mekdonalda a Reservedu. Dary, kvôli ktorým vykonali zložitú konšpiračnú stratégiu, zahŕňajúcu ich ukrytie v mojej vlastnej skrini bez toho, aby som ich tam našla. Dary, ako marinády na grilované mäso od výmyslu sveta, vytvorené z čírej radosti a láske ku grilovaniu. Dary ako pol litra čokoládovej zmrzliny, a keď píšem čokoládovej, myslím ČOKOLÁDOVÚ - obsah kakaa dakde medzi 70 a 80%. Dary, ktoré doniesli do môjho domova. Dary, o ktoré sa človek môže podeliť. A keď si tak sedí pred druhou hodinou v noci, pri šiestej fľaši vína a príjemnom rozhovore s najlepšími ľuďmi na svete a spokojne spiacou mačkou na kolenách, tak je presvedčený o tom, že môže byť kľudne aj

luckiest bastard in the world

Učím sa chodiť

Novú sukničku som si včera ráno obliekla, len takto pod kolená krátku, s prísľubom a volánikmi lemovanú. A k nej som si obula nové topánky, špicaté a elegantné, veru celkom dospelácke, na opätkoch ako sa patrí na riadnu ženu. Postavila som sa pred zrkadlo a takmer som zdúpnela od údivu, bo čo nevidím - dakto mi hádam nohy ukradol a za krajšie vymenil. Vynadívať som sa nemohla - koľká krása a elegancia, opálené štíhle lýtka, hádam ani moje nie sú.
Márnosť nad márnivosť. Nezostala nepotrestaná. Hneď pri bráne som vysoký opätok elegantnej ženy do mriežky v rohožke pri bráne zasekla, len tak zabrnelo. Hej zaprela som sa druhým opätkom, že ten prvý vytiahnem, bohužiaľ som netrafila na pevnú zem ale rovno medzi vedľajšie mriežky. Tak si tam stojím, načisto zaseknutá, krok nemôžem urobiť, až mi smiešno prišlo. S veľkým odhodlaním som nakoniec opätky vyslobodila a vykročila do nového dňa.
Učím sa chodiť na vysokých podpätkoch, ako sa na dospelú elegantnú ženu patrí. Bolí to, ale zúbky zatnem a idem. Občas sa ešte dakde zaseknem, občas musím otlaky zalepovať. Ale čo človek neurobí pre pekné lýtka a vlastnú eleganciu. Pekný je ten svet z tejto vyššej perspektívy. Nevadí, že to občas trochu bolí.
Veď človek má vždy na výber. Našťastie. Môže si obuť ľahké radostné a kvietkované cvičky, v ktorých si len tak s ľahkou nohou do sveta vybehne a veselo si poskakuje. Alebo elegantné špicaté topánky s opätkom, čo si vyžadujú uvážený krok, vystretý chrbát a ľahko vážnu sukničku k tomu. Len treba dávať pozor na mriežkované rohožky. Verím, že raz príde čas, keď ich budem prekonávať s prehľadom a ľahkou eleganciou.

Nedeľa s Vyholenou na balkóne

Veľmo fajné čítanie toto:

"Každá z nás sa občas cíti ako tá najsprostejšia sliepka omega – keď alfy okolo nás hlcú tučné pandravy, a my, omegy, hľadajúc aspoň omrvinky, naprázdno bijeme otlčenými zobákmi o betónový dvor, až nám hlavy brnia." - môžem k tomu iba dodať, aj to perom majsterky.
Dá sa stiahnuť tu. A kúpiť tu.

Opäť v obľúbenom mestečku

Autobus vytáčal zákruty na serpentínach medzi Hliníkom, Sklenými Teplicami a Banskou Štiavnicou a mne napadlo, že sa mi do života vkradli rituálne udalosti, ktoré prichádzajú s rovnakou istotou ako jar, leto, jeseň, zima, narodeninová grilovačka alebo popíjanie vareného vína na vianočnom trhu: májová chlastačka v Prahe a letné návštevy v Banskej Štiavnici.
Sú príjemné tieto rituálne udalosti. Istota, že sa človek má na čo tešiť. Keď sa vezie tým svojím životom po kľukatej ceste, občas je mu zima, keď niekto otvorí okno, občas horúco, keď sa okno nedá otvoriť, občas si prisadne nepríjemný spotený cestujúci a potom zasa sympatický mladík. Niekedy sa človek bezstarostne vezie v nablýskanom kabriolete s vetrom vo vlasoch a niekedy sa na starom kráme zadrie motor a treba ho pracne znovu roztláčať. Vezie sa cez dediny a mestá, občas pribrzdí a vychutnáva, ale väčšinou sa vozí po tých istých dôverne známych miestach, trochu nudných ale bezpečných.
A potom je tu tá istota, že niekde po pár zákrutách sa znovu vynorí to šarmantné mestečko s dôverne známymi a obľúbenými krčmami, kde si človek dá svoje obľúbené jedlá a nápoje. Napríklad kapučíno s najväčšou čapicou čo som kedy videla. A tam strávi pár leňošivých, bezstarostných, opulentných dní. A možno trochu turistických, ak sa mu chce.

Účastníci zájazdu:
Best FrJENd
Šachový Majster
Rýchlô Striebro alias Kráľ Kremnice

Veru, drsnô je to s poriadnymi chlapmi. Žiadne ľahké romantické prechádzky, popoludňajšie kapučínko, dobré obedy, nákupy v TrotuArte a krátke poznávacie vychádzky do okolia.
Ale pekne:
vyprážané rezne
drsná turistika

fáračka do bane

fernetové a horcové smršte

po polnoci pravidelný prídel Alice in Chains a Tři sestry a škrtiče pytóny v miestnych hospodách s koženými kreslami

a voľne pohodené čierne leopardy

Strana 123, 5. veta

Odpisujem. Od týchto dvoch ľudí: jeden, druhý.

Piata veta na strane 123 v knihe, ktorú práve čítam. Zapáčila sa mi, tak je tu. Podobne šialená ako moja momentálna nálada:
"I like this song," said Luna, swaying in time to the waltz-like tune, and a few seconds later she stood up and glided on to the dance floor, where she revolved on the spot, quite alone, eyes closed and waving her arms.
J.K.Rowling: HP and the Deathly Hallows
(Jo, s Harrym som ešte neskončila. Ani zďaleka.)

Moji guru

V terajšom úseku života mám týchto guru:

• Elena a Eva

ktoré ma naučili všeličo o šatičkách, botičkách, vzťahoch a iných dôležitých veciach v živote ženy. Odhalili mi tajomstvá ako Význam krátkej sukne pre mužov, Prečo sa treba narúžovať pred každou dôležitou (bojovou) udalosťou a Ako získať sebavedomie z mačacích konzerv.

• Ester R. a jej pani matka

ktoré ma naučili všelijaké užitočné kuchynské vecičky, dozvedela som sa načo sú kuchynské nožnice, čosi o význame mrazáku v živote domácnosti a ako urobiť francúzsky dresing na šalát. Od Ester sa učím vychutnávať dobré jedlo, aj keď v tom má prsty aj BestFrJENd.

• jeden Učiteľ

ktorý ma vedie na ceste pri driftovaní späť.

• Olga Šípková

od ktorej viem čo-to o endorfínoch a radosti z pohybu. A ukázala mi, že pri športovaní sa fakt chudne.

• Harry Potter

od ktorého viem, načo je človeku v živote puberta. A čo sa stane, ak sa ju človeku podarí prežiť.

Len chvíľu

Čistila som si zuby natiahnutá na lehátku na balkóne. Dvadsať minút, poctivo, ako každý večer. Svietili hviezdy a mesto už pomaly stíchlo, takto okolo polnoci. Mačky si vylihovali na stále ešte teplých dlaždiciach a vychutnávali si čerstvý vzduch po horúcom letnom dni. Aj ja som si vychutnávala čerstvý vzduch. Moje kvety voňali.
Zahľadela som sa na ozdobné vlysy na fasáde nášho soc.real. domu. Že aké sú pekné. A zrazu som si spomenula na teba. A útržok nejakej debaty, ktorú sme viedli. O dlaždiciach na balkón.
- Jo, ty žluté a bordové by se ti tam hodili, je to taky taková socrea - povedal si niečo v tom zmysle.
A zrazu som prudko zatúžila, aby si tu bol so mnou. Naliehavo, neodbytne.
A v ďalšej chvíli ten pocit preč.
Fyzická vzdialenosť medzi nami sa nezmenila. Vždy bola rovnaká, len som to nechcela vidieť.
A tá druhá vzialenosť tiež.
Len
ma
už
prestala
bolieť.

Najkratšia noc

Ani sa človek nenazdá a začne svitať. Priatelia sa prepíjajú cez siedmu fľašu vína, jazyk sa pletie, na povrch sa vynárajú najskrytejšie veci, úprimnosť v zle vyartikulovaných slovách. Usmievam sa do svitu dohasínajúcej sviečky. Jej slabé svetlo už aj tak stráca zmysel v rýchlo sa rozjasňujúcom dni. Studené modré ráno a na streche vyspevuje drozd z plného hrdla.
- Tenorista! - vykríkne naňho Môj obľúbený renesančný človek aj napriek tomu, že niektoré hlásky sa nepodarí celkom vysloviť. - Ticho tam buď, tenorista!
Idem si naliať ďalší bavorák. Nechce sa mi spať. Už nie. Je modré letné ráno. Za protiľahlým domom už tuším vychádzajúce slnko. Farebné svetielka blednú v rannom šere.
Usmievam sa. Je to prísľub krásneho letného dňa. Ešte nezačal, ale už ho tušiť. Už človek cíti budúcu horúčavu čo rozpáli dlaždice na balkóne a spotí opaľujúce sa telíčko v plavkách. Ale v skutočnosti ma ešte chladí ranná sviežosť. Je to ako príslub samých príjemných vecí - domácej zmrzliny s letným ovocím, červeného melóna a bosých nôh namočených do vody. Sladkého leňošenia, vylihovania, čítania. Je to ako prísľub dobrého života.
Prežili sme krátku tmavú noc, trochu chladu a už je tu opäť svetlo a teplo. Znovu sa rozjasní a príde ráno.
Ale letné noci nebolia. Do letnej noci sa človek môže ponoriť ako do hebkého zamatu - hladká ho na koži ako letná láska, ako milenec bozkáva celé telo. V letnej noci sa človek prechádza vonku pod hviezdami, pri vode, kde všetko vonia a tiché zvuky sú upokojujúce. Za letných nocí je skoro škoda spať.
A potom príde bledomodrý úsvit.

Po povrchu

- Ako sa máš?
- Dobre, nič zásadné neriešim.
- To ti závidím - povedala kamarátka a potom sme celý večer rozoberali jej rozpadávajúce sa manželstvo.
Občas ma zarazí, ako málo ľudia berú ohľad na vlastné city keď ide o vlastné citové záležitosti.
A pritom niekedy stačí položiť jednoduchú otázku:
Čo vlastne v skutočnosti chceš? Čo by si skutočne potrebovala?
Áno, otázka je to ľahká. Ťažká je samozrejme odpoveď.
A pritom by stačilo počúvať samého seba. A byť k sebe úprimný.
Moja pubiška by napríklad potrebovala nové kvietkované balerínky. Len tak si našuchnúť na nohu a vybehnúť do letného dňa - za priateľmi do krčmy, poskakovať si po letnom rozpálenom asfalte, pozorovať svoj tieň a tešiť sa z nich. A zopár veselých tričiek k tomu. Sukničky už má.
Veru, začalo nás baviť nakupovať - moju pubišku aj moju dospeláčku - nesmierne nás to baví.
Stala sa totiž taká vec: schudla som. A to o jednu až dve konfekčné veľkosti. Nemám si čo obliecť, všetko mi je veľké. A baví ma to. Prvýkrát v živote sa cítim vo svojom telíčku dobre. Prvýkrát ma bavia krátke sukničky, elegantné topánky a sexi tričká. Prvýkrát v živote som pekne opálená.
Veru, mám vcelku jasno, čo by som skutočne potrebovala:
- kvietkované balerínky
- veselé tričká
- tú peknú kabelku čo som minule videla v obchode, možno aj tú druhú
- zopár parádnych nových veľkých hlinených kvetináčov na balkón
a potom ešte:
- plávať v mori a vyhrievať sa na slnku
- chodiť celé dni po horách
- jesť jahody, čerešne, maliny a melóny
- zamilovať sa.
Veru - kĺžem sa po povrchu a je to pre mňa zásadné.

Day of Tripping

Chcela som ísť domov, ale sesternica sa rozhodla, že pôjdem s nimi na výlet. Celý večer som vyhľadávala dopravné spojenia k rôznym hradom a zámkom podľa po rusky napísanej turistickej brožúrky o hradoch a zámkoch v Čechách. Ako najrýchlejšie a najvýhodnejšie sa javilo vlakové spojenie k zámku Zbiroh. V živote som ten názov nepočula. Bolo mi to jedno. Tak poďme. Obliekla som si nové krátke letné šatičky a rozhodla sa, že si to užijem.

Ukázalo sa, že výhodné spojenie nás vyhodilo na vlakovej stanici, asi 5 kilákov od dediny. Samozrejme všetci miestni to vedeli a stihli autobus, čo ich tam odviezol, kým my sme si pozerali spoje naspäť. Veru, niet nad to, vybrať sa niekam a nepozrieť sa predtým do mapy.
Vybrali sme sa peši a cestou sme stopovali - ja s mojou neterou. Kupodivu nám zastala pani a zobrala nás všetkých štyroch - sesternicu s jej mužom a dcérou a mňa - do dediny.
Prvé čo sme našli bola Zámocká krčma. A v nej utopenci. A čapovaná plzeň. S posolstvom na dne.
Vysvitlo, že známok nebol donedávna známy preto, lebo bol vo vlastníctve armády. Od nej ho kúpila súkromná spoločnosť Gastro Žofín (niežeby som jej chcela robiť reklamu, len ma fascinuje ako malebne to znie). Tá ho opravila a snaží sa na ňom zarobiť. Ponúka v ňom hotelové izby a láka turistov do expozícií plných falzifikátov a odkazov na jeho pohnutý osud tým, že púšťa do médií rôzne legendy o zamínovanej studni plnej tajomstiev.

No dobre, v skutočnosti pohnutú históriu mal. A mierne zábavnú. V stredoveku si ho posúvali rôzne šľachtické rody z rúk do rúk. Okrem iných ho vlastnili aj Karel IV, Zikmund Lucemburský a Rudolf II, podľa toho mu dali nick zámok troch cisárov, hoci pochybujem, že tam niektorý z nich vôbec zavítal. Pochmúrne nasvietené expozície, ktoré asi mali evokovať temný stredovek, však mali naznačovať jeho dlhú a bohatú históriu. Premyslene rozmiestnené a efektne nasvietené v pravej chvíli vykukovali "kamenná" busta Karla IV, faksimile Kroniky Vyšehradskej, glóbus Rudolfa II. (narodili sme sa v rovnakom znamení - Ruda a ja). Potom prišla svetlejšia a zábavnejšia časť, keď v časoch prehnitej buržoáznej demokracie zámok skončil v rukách železiarskeho a železničného podnikateľa baróna Bethel Henry Strousberga. Ten ho najprv prestaval a to vo veľkom búracom štýle bez ohľadu na pôvodné usporiadanie alebo akékoľvek cenné alebo zaujímavé časti. Potom skrachoval a veľkolepo prestavaný a zariadený zámok rozobrali veritelia. Vrátane celej oranžérie.

Ďalší majitelia Colloredo-Mansfeldovci ho prenajímali, okrem si tu prenajal sálu ako ateliér aj Alfons Mucha. Jeho prítomnosť spoločnosť Gastro Žofín využila do posledného špiku, ktorý z neho dokázali vysať. Jedna sála bola venovaná Muchovi ako slobodomurárovi, Dan Brown by chrochtal blahom. Ďalšia Muchovi ako maliarovi, vrátane nekvalitných replík jeho diel cez pol steny. Vo veľkej sále, ktorá mu slúžila ako ateliér, a dnes ju prenajímajú na chľastačky, aby hostia mohli pojesť a popiť v prítomnosti Veľkého Ducha, vytvoril Slovanskú epopej a oponu pre miestnych ochotníkov, ktorá však bola pre ich divadlo príliš veľká. Dnes visí tam.
Cez druhú svetovú v Zbirohu sídlili esesáci (viď zamínovaná studňa a všelijaké svinstvo čo do nej pohádzali). Potom patril armáde, ktorá tam umiestnila Veľké Ucho Tamaru, bo silicitová skala na ktorej je postavený, bola akusticky veľmi priaznivá.
Veru tak - Ucho počuje, Oko vidí.
Vskutku zábavný výlet. Zbytok dňa sme trávili čakaním na rôzne spoje, aby sme sa odtiaľ vôbec dostali domov. Bo ešte nás čakalo Khamoro. Ale to bol už zas celkom iný trip.