Vianočné obrázky

Stála som na letisku a pozorovala ľudí v príletovej hale. Vždy som tú scénu považovala za príliš patetickú, aj keď film milujem. A zrazu som sa ocitla uprostred nej. A bola pravdivá do poslednej sekundy. Pozerala som sa, ako sa ľudia zvítavajú, objímajú a bozkávajú a musela som zatlačiť slzu-dve dojatia. Bavili ma tie mikropríbehy, čo sa okolo mňa odohrávali. Najsmiešnejší bol o tom, ako sa týpek snažil opýtať ľudí, ktorých vyzdvihol na letisku, či mali dobrý let. Ale nevedel jazyky. Tak zahral etudu: "Good - [nasledovalo energické mávanie rukami napodobujúce let]?"
A potom sme sa zvítali s mojou neterou, čo sa vybrala do sveta stať sa letuškou a podarilo sa jej to, vyobjímala som ju a pobozkala na líčko. Som na ňu hrdá. Tešila sa, že aj ju konečne niekto víta v príletovej hale, srdcervúce scény sú pre ňu každodennou pracovnou rutinou a nikdy nie je ich súčasťou. Prišla tajne domov na Vianoce z Írska a bolo ju treba dopraviť z letiska a posadiť do vlaku. Tie štyri hodiny čo sme na seba mali, sme poriadne využili na dobrú večeru, zopár panákov a dobré rady do života (ty máš šarm a krásu, on vie variť a šoférovať), nech dievča vie, že je doma a že má cool tetku. Keď som sedela v taxíku domov zo stanice, predstavovala som si, ako sa ráno zobudia a nájdu doma stratenú dcéru a prevelice ma to dojímalo.
Na Štedrý deň som sa vybrala zakúpiť tradičnú vianočnú lahvinku pre príbuzných, čo si na poslednú chvíľu spomenuli, že by sa predsa len patrilo ma pozvať aspoň na Štefana, veď sú tie Vianoce. Vybrala som sa dosť neskoro, mala som plno povinností - vypiť si rannú kávu, povyberať najlepšie kúsky koláčikov na raňajky, pozrieť si Pacha hybského zbojníka, pokochať sa beštiami chlpatými ako sa povaľuju pod stromčekom - a nakoniec, aj tie darčeky bolo treba pobaliť. Aj som sa prešla a prišla som do obchodu 20 minút pred záverečnou. Jedna polovica mreží už bola stiahnutá, tak som sa spýtala pána vo dverách, či ešte majú otvorené. Začal na mňa velebne vykrikovať - Nech sa páči! Samozrejme! Máme otvorené! Veď my tu môžeme robiť uzávierku do tretej, alebo do štvrtej! Len poďte! Z toho som pochopila, že je asi otvorené a tak som si kúpila svoju lahvinku a šla som. Cestou mi došlo, koho mi ten pán, čo rozsieval vianočnú radosť, pripomínal - čašníka z Kurvahoši, čo práskol tácku na zem a vykrikoval - Nová doba! Host vyhazuje číšníka! Celú cestu domov som sa na tom dobre zabávala.
Začalo husto snežiť a velebné Vianoce sa mohli začať.
Doma na mňa číhala ďalšia postavička Zvedavá Suseda, čo sa vynorila spoza dverí, len čo buchli dvere od výťahu. Vykríkla som na ňu - Šťastné a veselé! - mám teraz taký tik, a to ju spacifikovalo.
V dobrej nálade som si zabalila aj ten župan od sestry, čo som si sama vymyslela, zakúpila aj zabalila. Dala som na ňu ceduľu s mojím menom, takým ako ma nevolal nikto, iba moja mama. A tak bola so mnou aj dnes večer. Bol tam aj otec, pretože brat sa naňho začína čoraz viac podobať. Prvý rok som konečne trafila darčeky, ktoré potešili každého.
Najlepší darček: župan. Konečne ho mám.
Najkrajší darček: tričko s mačkami od sestry.
Najzábavnejší darček: špirála čo sa dá zavesiť na mobil. Úplná hovadina.

Šťastné a veselé všetkým! Cmuk.

Trochu zenu

Tento svět
je pouhý
třešňový květ

Carpe adventum

Každé ráno si s pubiškou urveme nový deň z adventného kalendára. Ja otvorím políčko, pozriem sa akú zľavu dnes opäť nevyužijem v drogérii a potom príde pubiška a s nadšením deň urve, pokmáše pazúrmi a zubami a potom ho nájdem niekde pod gaučom alebo sa mi prilepí na pätu pri kuchynskej linke. Zrovna nedávno si nadšene zgustla na očiach DModelky.
Beštiám chlpatým sa vôbec páči, že im nosím domov nové zaujímavé veci, ktoré môžu oňuchávať - adventný veniec, suroviny na predvianočné tiramisu a včera skoro igelitku potrhali, keď kamarát doniesol mäso do kapustnice.
Zhromažďujú sa u mňa milí a blízki ľudia a s potešením zisťujem, že sa u mňa cítia dobre. Cítim sa tým poctená. Varíme kapustnicu - toľko, že vo dvoch veľkých hrncoch buble ponad okraj. Predvianočne popíjame a pojedáme dobroty, čo každý donesie. Je príjemné stretávať ľudí, s ktorými je mi dobre aj počas celého roka a postávať s nimi pri varenom víne na námestí s omrznutými nohami a potom zapadnúť do najbližšej krčmy. Alebo pozvať domov na niečo dobré.
Už sa teším na vianočný koncert budúci týždeň. Vážne vážna hudba. Teším sa na ten velebný pocit, čo ma celú predchýňa už len pri pomyslení na to. Všade vládne velebná atmosféra. V premrznutých prstoch držiacich horúce vínko. V horúcej vianočnej kapustnici. V radosti, keď obdarujem svojich priateľov drobnosťami čo ich potešia. V ďalšej zapálenej sviečke na adventnom venci. V príjemných stretnutiach.
Urvávam si každý adventný deň a s puberťáckym nadšením si ho vychutnávam. Mňam.

Talisman

Je taká láska. Nie je to ten druh, čo človeka núti spievať v daždi a tancovať po papundeklových strechách s ústami rozďavenými v radostnom a prešťastnom LÁÁÁÁÁÁÁSKA. Je to ten druh, keď si len tak len tak spokojne pobrukujem pri práci alebo hocičom inom a keď idem po ulici, hoci aj v daždi, tak sa usmievam, skôr akoby pod fúzy. Lebo sa mi proste chce.
Je to tichá láska, s ktorou sa nechcem podeliť s celým svetom. Stačí, že ma zahreje a nosím ju ako talizman. Často ju nevidieť, ale je tam, pod povrchom, tak hlboko, že o nej niekedy ani neviem. Až sa mi pripomenie a s radosťou zistím, že ju stále mám.
Nepožiera nenásytne, nežiada nemožné, neočakáva nesplniteľné. Namiesto toho akceptuje, chápe a zdieľa. Prečká všetky katastrofy a nešťastia a znovu ju nájdem pod troskami, kde prežila a vydáva malé svetlo a teplo. Vyzerá krehko, ale je odolnejšia než diamant. Je to presne taký šperk, čo neoslňuje jagavou krásou, ale poteší hocikedy, keď sa naň pozriem.
Je to láska, čo dokáže ponechať slobodu.

Spomienky a pripomienky

Sú také vône, obrazy, chute a momenty, čo ma okamžite prenesú do nejakej dávno zabudnutej chvíle, okamihu, spomienky, udalosti a zrazu cítim presne to čo vtedy. Niekedy ani netuším, kde sa vezmú. A o niektorých to viem celkom presne.
Napríklad zaprášená fľaša ríbezľovej absolutky, ktorú niekto daroval kamarátke, niekto iný ju u nej otvoril a ostala tam. Zaprášená a zabudnutá. Až prišiel jej čas. Aby mi pripomenula. Tá zaprášeno-ríbezľová vôňa a chuť ma okamžite preniesli do detstva. Na povalu na Liptove, kde mama sušila ríbezľové listy. Nepamätám, že by som z nich niekedy pila čaj. Ale presne si pamätám, ako sa sušili na bielych archoch papiera a v slnečných lúčoch sa víril prach. Voňali.

Dnes som si náhle, uprostred práce, spomenula na ten pocit v chlapskom náručí. Keď som bola milovaná. Tú istotu a bezpečie v pevnom láskyplnom objatí. Bol to len letmý okamih a hneď bol preč. Chvíľu mi zostalo smutno. Ale aj to rýchlo odišlo. Človek dokáže žiť bez lásky. Tak ako sa môže naučiť žiť bez ruky. Je síce mrzák, ale žiť môže. Aj sa občas radovať zo života. V zmysluplnej práci som nakoniec úplne zabudla na ten nepodstatný okamih. Áno, dnes moja práca dávala zmysel. Baví ma presúvať užitočné informácie tam, kam patria.
Spomenula som si na to až keď som tancovala dolu námestím cestou domov do rytmu hudby:

Nouvelle Vague - J...

Prechádzala som popod okná toho, čo ma miloval. A držal. Už je to dávno zabudnuté. A on sedí za Predsedníckym Stolom na najvyššom poschodí svojho Úradu. V oknách sa mu svietilo. Usmiala som sa a išla domov. Nič viac.
A možno sa vynorila ešte jedna pripomienka šťastnej virtuálnej ilúzie. Bola tak strašne príjemná a príliš krátka. Potom sa opäť stratila v mori jednotiek a núl, čo sa potulujú netom. A možno to bol iba prelud. Virtuálna fatamorgána. Komu na tom záleží. Ten šťastný úškrn a svižný tanečný krok cestou domov mi už nikto nevezme.

(Not) Very Fruitful Weekend

No dobre, toto proste nie je čas samoty a tichého rozjímania. Po dvoch týždňoch márneho boja s chabým výsledkom niekoľkých ukradnutých večerov pre samú seba som to už pochopila. A po uplynulom týždni nezriadeného chľastania ale hlavne obžerstva sa mi zažiadalo dať si pauzu.
I vybrala som sa na trh, i dovliekla som plné tašky pomarančov, mandaríniek, jabĺk, ananásu a dva banány k tomu. Spolu s advenťákom a pásikavými ponožkami. Hrubými. Trh je vôbec moje obľúbené miesto pre sobotné dopoludnie. Bavím sa útržkami zachytených rozhovorov:
Dáma svojim dvom kamarátkam, stojacim v uličke medzi stánkami v mláke slnečného svetla: "Vyhrejme si tu rite."
Predavač zeleniny dakde z juhu s maďarským prízvukom: "Kúpte si na to černocha, tu za rohom ich predávajú."
Uškŕňam sa pri vyberaní ovocia a potom sa predieram davom s našpicovanými ušami a pobaveným úsmevom.
Doma som ovocíčko naaranžovala do košíčka, na adventnom venci zapálila sviečku, odohnala beštie chlpaté, čo musia skontrolovať každú novú vec a tešila sa na očistný víkend.
Prvá zmienka o vianočných trhoch ma nechala chladnou. Kamarátka sa tam chystala so svojou partou. No a čo, len nech si ide.
Odhodlane som popíjala druhú šálku ovocného čaju s divokou višňou a chrúmala tretie jablko pri čítaní Reflexu.
Kamarát sa tam tiež chystá.
Fajn, len si choď a dobre sa bav. Ja si tu potriedim klince a šróby do krabičiek. Podľa veľkosti. Konečne to urobím, už sa odhodlávam rok. Pustím si k tomu Cimrmanov a ošúpem ďalší pomaranč.

A keď som sa o jedenástej vracala domov, s bruchom plným cigánskej, vareného vína, makovej lokše, čaju, punču a kapurkového fernetu, vedela som, že je čas predvianočný. Kedy sa netreba brániť tlačenici v dave, lebo tej sa nevyhneme. Radšej sa treba sústrediť na svoju cigánsku v žemli, varené vínko a priateľov a príbuzných čo máme okolo seba. Bo to sú naši blízki a v tomto čase ich máme ešte bližšie. Niekedy aj na druhom konci lokše.

P.S. A teraz ma ospravedlňte, idem si dať ďalší pomaranč a koliesko ananásu. Dnes to už hádam vyjde.

23:00 No dobre tak nič.
Ale čo človek neurobí pre Mr. Joa Cockera, že jo.
Môže sa stať všeličo, napr: I Get High With A Little Help From My Friends



Menovite: Mr. Cocker, Mr. Laco, Ms. Nina, Ms. Zuska, Mr. Stock, Mr. Heineken

Miluj ma! Miluj maaa!

Stáli sme s kamoškou v kuchyni pri linke a popíjali fernet.
- Povedal mi, že ma miluje.
- No veď aj ty jeho nie?
- Nie. Mne je s ním proste dobre.
Jej milujúci stál vonku pod bránou a trpezlivo ju čakal pri cigarete. Od istého incidentu, ktorý zahŕňal nadmerné množstvo konzumovaného fernetu, navyše citrusu, a následne zvratky psychické a fyzické, nevyhľadávame svoju vzájomnú spoločnosť. Ale o mňa nešlo.
Keď odišla, spomenula som si na niekoľko vlastných vzťahov-nevzťahov, v ktorých jeden miloval ako blázon a druhému bolo "proste dobre".

Sedeli sme na lavičke pri rieke, s človekom vedľa ktorého som večer zaspávala a ráno sa prebúdzala, s ktorým sme zdieľali spoločný čas a priestor a myslela som si, že aj city. A keď mi povedal, že ma miluje, pri veľkom okrúhlom mesiaci, v teplý letný večer, keď voňala rieka a cítila som sa ako v zlom romantickom filme, mala som chuť plakať. Pretože som nedokázala povedať mu to isté. A vôbec nie je podstatné, že on dokázal nakoniec milovať najviac seba samého.

A písala som e-mail o tom, že som strávila jeden z najkrajších večerov svojho života. A keď som si tam na terase s výhľadom od Vyšehradu až po žižkovskú televíznu vežu prečítala odpoveď, že on si tiež pekne oddýchol, vedela som, že budú veľké problémy. Najkrajšie chvíle svojho života som prežívala ešte niekoľko ďalších dlhých mesiacov, zatiaľčo on príjemne relaxoval. Až kým som definitívne nepochopila, že najkrajšie chvíle nie sú vtedy, keď si človek väčšinu času želá, aby si ten druhý myslel, cítil a hovoril niečo úplne iné, než v skutočnosti myslí, cíti a hovorí.

Neviem čo ľudí drží vo vzťahoch, ktoré nemajú perspektívu. Láska. Slabosť. A neviem ani ako neubližovať ľuďom, ktorí milujú viac ako je možné im oplatiť. Je mi ľúto, že nemám v sebe tú silu, opustiť vzťahy, v ktorých jeden z nás trpí. Ale som vďačná, že som dostala viac lásky, ako dokážem uniesť. Aj za to, že som dokázala dať viac lásky ako bolo možné prijať. Len neviem, ako to urobiť, aby to nebolelo.

Ticho tu bude!

Chcem sedieť v kresle pod lampou a čítať si môj starý román, za ktorý sa trochu hanbím. Chcem si písať čo ma napadne a rozmýšľať o tom, čo je pre mňa dôležité. Chcem prísť na to, ako pochovať svojich mŕtvych. A zistiť prečo sa človek cíti slobodný, keď zostane sám. Chcem si vypočuť trocha ticha v duši, aby som konečne začula čo mi hovorí. Občas poškrabkať za ušami mačku čo sa mi usadí na kolenách a položiť si ruku na jej pradúci mäkký kožuch. Upokojuje. Zaliezť do svojej ulity a vyhnúť sa davu.

Preto nedokážem zdieľať radosť zo života so svojimi kamarátkami. Nedokážem plánovať silvester, aby opäť nebol katastrofou. Poskytujem miesto na tajné randevu kamarátke, ktorá nie je mojou kamarátkou. Hádam sa o blbostiach s najbližšími priateľmi a prepíjam sa sobotnými večermi. Prejedám sa na rodinných oslavách.
Nič z toho robiť nechcem.

Chcem
iba
svätý
pokoj
a
TICHO

Tento predvianočný čas

Čas dlhých tmavých večerov, keď sa zotmie už o štvrtej popoludní a potom na svet spadne čierna, nepriestrelná, studená tma. A skôr než na človeka padne tieseň a smútok, zavolá priateľom a vyberú sa na vianočné trhy. Trochu si postáť vo svetle obrovského vianočného stromu a s omrznutými nohami popíjať štvrté varené víno. Zahnať tmu a zimu v duši a prázdne miesto vyplniť makovou lokšou a teplým červeným. Človeku je potom dáko teplejšie. A tmu naplní farebná radosť.
Čas citového vydierania a neuveriteľných podpásoviek útočiacich z televíznych reklám, vianočných oddelení obchodov a cituplných filmov o rodinách, čo sa vždy nakoniec opäť zídu pod vianočným stromom oblečení v rovnakých červených svetroch. A vtedy je plakať dovolené.
Čas stretnutí s ľuďmi, na ktorých človek nemal celý rok čas ani chuť a ďalší celý rok ani chuť nebude mať, lebo tak je to v poriadku. Čas stretnutí s ľudmi, s ktorými sa človek stretáva celý rok a chce sa s nimi stretávať aj počas dlhých zimných večerov, lebo zohrievajú srdce a rozsvecujú svetlo v tme. A môžeme sa objedať a opíjať do bezvedomia. Teraz je na to proste správny čas.
Čas dlhých osamelých večerov, keď si človek zapáli sviečky, na ktorých si mača neustále páli chvostík. Keď sa treba trochu zamyslieť a obzrieť, vychutnať si samotu, ktorá konečne nebolí. Prečítať si všetky knihy, ktoré sa nakopili na nočnom stolíku. Zapísať všetky myšlienky, lebo nejaká sa časom môže zísť. Prečítať staré romány, aby sme pochopili, kto vlastne sme a prečo. Navariť si k tomu trochu vína so škoricou a zabaliť sa do deky, pod ktorú sa prídu schovať aj pradúce mačky.
Čas čistej radosti z prefláknutých pohľadnicových gýčov. Z toho, že za oknom husto sneží. Že svieti studené zimné slnko a rozžiari sneh na pozadí modrej oblohy. A že si ozdobíme s priateľmi stromček, z ktorého mačky budú kradnúť slamené ozdoby a naháňať ich po celom byte, a rozdáme si malé darčeky. Navaríme si kapustnicu a vypijeme si k nej fernet. A možno postavíme snehuliaka, ak bude na balkóne dosť snehu.
Vlastne mám tento čas celkom rada. Ak nebolí.

small system bug running

system warning: small system bug reactivated
running...
.... thirst.exe
.... desire.exe
....
.... feeling.exe not found
fatal incompatibility found


shut down
program still running. do you want to shut down?
yes
program still running. do you want to shut down?
yes
program still running. do you want to shut down?
yes
ctrl+alt+del
program still running. do you want to shut down?
yes
power off

Eve

Všetci si dávame prezývky bytostí, ktorými by sme chceli byť a ktoré dokázali to, čo by sme chceli dokázať. A naozaj nimi sme. Sme drzí a odvážni, vystrkujeme drápy a prekonáme všetky nástrahy, ktoré nám život hodí pod nohy a pokračujeme so vztýčenou hlavou.
Lenže na pozadí neprestajne beží program realita.exe Nie virtuálna, ale naozajstná. A do tej sa potom vraciame a musíme v nej hrať s kartami, ktoré nám boli rozdané životom a vlastnými rodičmi. A vôbec nie sme odvážni a neporaziteľní. Toľkokrát sa musíme pozbierať z reálnych úderov, ktoré utŕžime a s poriadnym monoklom pod okom alebo kopancom na zadku sa potácať ďalej a držať aspoň posledné zbytky dôstojnosti. Často milujeme ľudí, ktorí nemilujú nás a nás milujú ľudia, ktorých nemilujeme my. Niekedy ich za to v oboch prípadoch trestáme. Nechtiac. Nedá sa tomu ubrániť. Ale nech hodí kameňom kto to nikdy neurobil.
A potom zistíme, že si už ďalej nevieme poradiť. A nepomôžu nám už ani priatelia. Niektoré rany, najmä od tých najbližších a predkov, sú príliš hlboké a nedokážu ich vyliečiť ani ľudia, ktorí nás úprimne milujú práve tu a teraz. A nie je hanba požiadať o pomoc. Ľudí, ktorí vedia čo treba urobiť. A ktorí skutočne pomôžu. Aspoň mne áno.

Krátky okamih čistého šťastia

Dokončujem Kuchynský Projekt. Nová lišta je navŕtaná a zavesená nakrivo, ale neviem prečo by mala byť rovno, keď všetky veci v tomto byte, ktoré som vŕtala ja, sú nakrivo. Určite by sa cítila odstrčená keby bola rovno. Dnes ráno som našla soľničku po mame, ideálnu na zavesenie na novú lištu.
Zrovna som si fotila ranný hrnček s kávou a odmrazený ľad z mrazáku, keď ma napadlo, že dnes je Martina. Martin prichádza na bielom koni. Za oknom sneží. Tak ma tento milý gýč potešil, že som sa nahlas zasmiala od radosti.
Mača fascinuje sneh, ešte ho nevidelo. Pokúšalo sa naháňať padajúce vločky za oknom. Mám rada keď sneží. Tie veľké huňaté snehové vločky. Svet sa zdá tichý a opustený, akoby neexistovali žiadni iní ľudia. Pripomína mi to sviatky, keď sa život zastaví, človek nemá žiadne povinnosti a môže sa bezstarostne celý deň napchávať koláčikmi.
Mača radostne naháňalo guličku a občas povyskočilo spoza stola. Vonku padal hustý sneh. Zrazu som bola na okamih nekonečne a hlboko šťastná.

Priatelia

Podivní ľudia, ktorí sa zjavia vo vašom živote. A pustia vás do toho svojho. Chcú s vami zdieľať čas, ktorý je iba ich vlastný. Dobrovoľne. Niekedy vám zachránia život. Inokedy príčetnosť. A potom zase nudné nedeľné popoludnie. Nakopnú vás, nasmerujú, ukážu vám správnu cestu. Alebo správny odtieň rúžu, ktorý vám pristane. Nenútia, neprikazujú, neodsudzujú. Akceptujú, chápu. Radujú sa s vami z vašich úspechov. A zapíjajú váš žiaľ. A vy ich. S radosťou.
Navaria vám polievku a vy im za to nalejete pohár vína. Môžete spolu mudrovať nad životom, vesmírom a vôbec, pohádať sa do krvi nad Zásadnými Otázkami, lebo viete, že zajtra zas bude všetko v poriadku. Tešíte sa na to, že ich zas v piatok podvečer uvidíte v obľúbenej krčme. Môžete si spolu aj pomlčať, lebo viete, že mlčíte na spoločnú tému. Viete, že s nimi môžete ísť kričať na hokejový štadión, blázniť sa pri hudbe, filozofovať pri pohári vína, pozrieť si dobrý film alebo ísť spolu na dovolenku a nikto z vás pri tom nebude trpieť. A keď nechcete, tak s nimi byť nemusíte a oni to pochopia.
Priatelia sú veľmi podivní ľudia, ktorí vás majú radi proste preto, že ste. Vedia, že nie ste dokonalí, lebo vás videli v slabej chvíli. Plakať. Vracať do záchoda. A vy ich. Napriek tomu, vás chcú vidieť aj nabudúce.
Priatelia sú fakt divní ľudia. Vďakabohu za nich!

Myslím na

Mamu

Otca
Staré mamy
Starých otcov
a ďalších predkov
vďaka ktorým som tu

Myslím na mamu. Mamu, ktorá vedela upiecť najlepší orechový koláč so žĺtkovou polevou. A rozdávala lásku celému širokému príbuzenstvu. Nekonečné hodiny sedávali v kuchyni, fajčili, varili, piekli, popíjali a rozprávali sa. Mamu, s ktorou sme každé leto cestovali vlakom na Liptov, kde sme trávili prázdniny a vlastne sa tam odohralo celé moje detstvo. Mamu, ku ktorej chodili moje sesternice v puberte fajčiť a piť turka a potom spolu veštili z kávovej usadeniny. Vyblednuté a naschvál zabudnuté obrázky.
Myslím na mamu, ktorá žila just ďalších 14 rokov iba kvôli mne.

Myslím na svojich mŕtvych a je mi smutno. Ale už to nebolí. Bolo to
tak
strašne
dávno

Politicky nekorektné mača

Okamžite ma upútal čierny fliačik na jeho ňufáku a ulízaná pätka nad okom. „Ahoj Dolfi,“ pozdravila som slušne. Nebojácne sa vybral objavovať svoj nový životný priestor. Sebavedomým krokom a so zdvihnutým chvostom vykonal inšpekciu všetkých priestorov. Keď objavil jedlo, s nadšením sa naň vrhal a okamžite ho dobyl a zlikvidoval. Nepotešilo ho, keď zistil, že má aj konkurenciu svojho druhu, ale zatiaľ sa rozhodol, že bude pozorovať situáciu a neskôr sa rozhodne čo s ňou urobí.
Ovšem podriadenú rasu našiel okamžite. Rozhodol sa však, že mu ešte budem užitočná pri otváraní konzerv a nasýpaní granúl, takže svoje ostré pazúriky do mňa zatínal len tak zľahka, keď sa po mne štveral a vyžadoval pozornosť a obdiv. Samozrejme, neustále mi pripomínal kde je moje miesto hryzením a škrabaním, aby som si nemyslela, že sa necháva hladkať preto, že by ma mal rád. Keď mal mojej prítomnosti dosť, dal to najavo lenivým hlbokým zahryznutím a radostne odbehol za inou prácou. A mal jej dosť. Musel dokončiť vlastný boj, dennodenne vyhrávaný nad hračkami, kusmi môjho oblečenia, zvlášť ponožkami, a postupne aj nad svojou domácou konkurenciou.
Mačky naňho syčali a považovali ho za votrelca vo svojom domácom teritóriu. To ho ale ani v najmenšom nezastrašilo. Naopak, neustále na ne útočil a pokúšal sa zistiť, kedy príde ten moment, keď im bude môcť začať šéfovať. Staršia, väčšia a zbabelejšia sa na neho odvážila zaútočiť len zo zálohy, z úkrytu alebo z vyššie položeného miesta. Inak som ju často videla pred ním utekať, aj keď sa párkrát pokúsila zachovať si dôstojnosť zopár fackami – zo zálohy. Diktátorko ju mal vo vrecku a ona sa ho snažila ignorovať. Mladšia, menšia a odvážnejšia ho párkrát poriadne sfackala a potom sa mu dôstojne otočila chrbtom. Jej nervozitu prezrádzalo iba nervózne šibanie chvostom sem a tam. Führerchen sa hneď pustil do naháňačky a čím zúrivejšie ho naháňal, tým nervóznejšie ním šibala. Keby mu bolo dopriate viac času, podriadi si aj ju.
V noci skúšal najvhodnejšie spôsoby, ako sa zbaviť podradnej rasy. Prišiel, ľahol si mi na krk, tak, že som nemohla dýchať a hlasno priadol od radosti. Vždy ma to zobudilo a cítila som sa nesmierne poctená, že ku mne obrátil svoju vznešenú pozornosť. Čím menej som mohla dýchať, tým hlasnejšie priadol. Keď si spomenul, že ma ešte bude potrebovať na tie konzervy, roztopašne ma poškrabal na líce a odbehol nájsť si vhodnejší pelech na spanie – na najvyššej polici mačacej preliezky, na akú dokázal vyliezť.
Mimoriadne ho potešilo, keď objavil a dobyl nový životný priestor na balkóne. Nacvičoval si Blitzkrieg na šíky kvetín v kvetináčoch, ktoré valcoval presne mierenými skokmi. Keď ho to prestalo baviť, vyštveral sa na operadlo stoličky a rozhliadal sa po okolí, kam až by mohol rozšíriť svoje budúce teritóriá. V očiach mal divný lesk a bojovné odhodlanie.
Zaplaťpánboh, nakoniec si ho vzala jeho vlastná Eva Hnedá. Zamilovala sa do neho na prvý pohľad na fotografii v databáze mačiek na adopciu a prišla si pre neho. Zapol naplno svoju charizmu a zvolil ľstivú taktiku predstierania bojazlivého roztomilého mačiatka a tak si ho odniesla do jeho vlastného nového Katzenreichu, bez konkurencie, bez prekážok, so svojou vlastnou obdivovateľkou a opatrovateľkou. Nech žije víťazstvo! Bolo mi jej trochu ľúto, keď s ním odchádzala. Ale nie až tak veľmi.

Stíska sa mi za tebou

Chýbaš mi.
Chýba mi to nekonečné večerné vykecávanie.
Chýba mi to zdieľanie každodenných maličkostí.
Chýba mi tvoj nadhľad a humor. Tvoje dobré rady.
Chýba mi ten pocit, keď som sa tešila ako zapnem počítač hneď ako prídem domov.

Mrzí ma, že ti nemôžem porozprávať všetky tie malé bezvýznamné vecičky:
Ako miniKocúr terorizuje beštie a tmavé zlatíčko ako sa na neho zlostí, ale teraz som ich načapala spať spolu pod radiátorom v kúpeľni.
Ako sa ten malý diktátor ku mne v noci prikmotrí, ľahne si mi na krk a spustí vrtuľku - pradie, pradie až kým sa zas nezahryzne.
Tie všetky hlúposmiešne historky z práce, ktorá začína byť neznesiteľná, keď sa s tebou nad ňou nemôžem zasmiať.
Ako mi na balkóne dozrievajú ešte tri koktajlové paradajky. A aké nádherné leto som tam mala. Že končíme grilovaciu sezónu sériou kapurkových grilovačiek. Asi by si nevedel čo je kapurková.
Ako som kamarátke nasľubovala článok do naozajského časopisu. O knižniciach. A teraz neviem ako mám začať.
A sto ďalších.

Stíska sa mi za tebou, až to bolí.
No nič, pustím si znovu album, ktorý počúvam stále dokola:

Jin Jang

To Iou - My Most Beautiful Virtual Love

Trávili sme spolu nekonečné hodiny. More večerov, ktoré sme sa spolu rozprávali. Tých tisíc vecí, čo sme spolu zdieľali. Každodenné malé bezvýznamné príhody, nálady, plány, starosti a obavy, radosti, poháre vína, hádky a súznenia. Všetky tie malé ničotné vecičky, z ktorých sa skladá život. Prvý ranný pozdrav a posledné večerné prianie na dobrú noc.
Virtuálne.
Zdieľali sme dovolenky, výlety, nákupy a filmový festival v Karlových Varoch. Chľastačky, víkendy, cesty električkou.
Virtuálne.
Mobilné aplikácie pre ICQ boli pre mňa ôsmym divom sveta.
Mala som pred očami tvoj obraz neustále. Nie tvoju tvár, ruky, vlasy ani pery ako stvorené na bozkávanie. Ani sexi materské znamienka na tvojom stehne. Tie skutočné boli dokonalé dosť.
Ani tvoje dobré srdce, chytrú hlavu, zmysel pre humor a ochotu počúvať. A porozumieť. Tie boli dosť skutočné aby ich bolo treba maľovať.
Maľovala som si obraz. Obraz budúcej reality z nášho virtuálneho sveta. Reality, v ktorej ma budeš milovať. Reality, v ktorej budeme spolu tráviť nekonečné hodiny. More skutočných večerov, počas ktorých sa budeme rozprávať. Zdieľať bezvýznamné malé každodenné vecičky. Dovolenky, výlety, nákupy, chlastačky a filmové festivaly. Realitu, v ktorej ma vezmeš za ruku. Budeš ma milovať. Nie nenásytne, vyčítavo a previnilo. Ale nežne, láskyplne a srdcom. Obraz budúcej reality, ktorá už-už mala prísť. Zajtra. Každú minútu.
Obraz farebnejší s každým novým rozhovorom, s každým milým slovom, s každou malou vecou, ktorú si pre mňa urobil. Namaľovala som si realitu z nášho virtuálneho sveta.
Najhoršie boli naše stretnutia. Bral si mi moju farebnú realitu. Moju obľúbenú hračku. A nielen bral. Ukázal si mi, že je to len hlúpa detská hračka. Neskutočná, mŕtva.
A rozmaznaným deťom sa obľúbené hračky neberú.

Štiavnické šťastné impresie

Štiavnica - to krásne mesto plné zámkov, hradov, kostolov a kaštieľov.


Štiavnica - to mesto, kde sa vám otvoria oči a okná vesmíru radostí dokorán.


Štiavnica - to mesto plné anjelov a čertov.


Tam kde ti memento mori pripomenie
že život je krásny


a treba ho užívať plnými dúškami:

Lover

The Lovers - Crick Crak

Despotický manipulátor. Telíčko už vykazovalo prvé znaky budúceho zaguľatenia. Vlasový porast pomaly trúbil na ústup, ale nahrádzal ho elegantnou briadkou. Trošku pripomínal Hercula Poirota. Rovnako chytrý. Akurát mladší. A nebol vymyslený.
Pevnou rukou šéfoval svojim podriadeným. A rovnako pevnou rukou riadil aj svojich priateľov. No - priateľov. Skôr spriatelených podriadených. Myslím, že nemal skutočných priateľov.
Od prvého okamihu ma neodolateľne priťahoval. Stretávali sme sa vrámci partičky. Takmer vždy sme skončili u mňa doma. Lietali medzi nami elektrické výboje ale tvárili sme sa že nič. Vzrušovalo ma to, niekedy som sa celá nekontrolovateľne roztriasla.
Myslela som, že mi zlomil srdce.
Zbúral všetky mýty. Prevrátil všetky stereotypy, všetky presvedčenia. Všetko otočil naruby. Vyvrátil všetky moje doterajšie presvedčenia. O tom, že si ma získa iba niekto, kto je toho HODEN, iba SKUTOČNE DOBRÝ Človek. O tom, že najkrajšie milovanie je z lásky. A o tom, že na veľkosti záleží. Predviedol skutočne Veľké Predstavenie. S malým gašparkom.
Srdce ostalo ticho. V elektrickej búrke čo sa mi odohrávala na celom povrchu telíčka nemalo šancu. Všetky moje bunky ho chceli. Telo dostalo triašku a horúčku keď sa ozval. Veľký Manipulátor dokázal veľké veci. Cítila som sa ako Príťažlivá Žena. Skvelá. Neodolateľná. Múdra. Hodná vypočutia. Hodná Jeho Pozornosti.
Dokonca som uverila, že

I'm only here
To bring you free love
Let's make it clear
That this is free love
No hidden catch
No strings attached
Just free love

A ráno, keď som kráčala z jeho ponurého malého bytu nádhernou vilovou štvrťou, mala som na perách spokojný úsmev. Kým som šla do roboty, zašla som do svojej obľúbenej kaviarne a dala som si výborné capuccino. Keby som vedela fajčiť, zapálim si k nemu. Nič z toho normálne nerobím. Ale keď hrešíme pri pôžitkoch, ktoré nám život dáva, treba si to vychutnať. Do dna.

Čas obzrieť sa

Víkend so mnou.
Zoznámte sa: ja - ja. Teší ma. Aj mňa.
Je príjemné sa s tebou stretnúť.

Žiadne prapodivné konštrukcie. Žiadne jedovaté samožerské myšlienky otravujúce myseľ. Žiadne nenávistné kecy.
Pohoda. Dlhá ranná káva. Dobré jedlo pripravené s láskou, pozornosťou a (miernym) úsilím. Pravidelne dodávaný čerstvý vzduch. Veľa spánku po dlhom vysedávaní do noci - v tých chvíľach, ktoré milujem. Podvečer, ktorý prerastie až v skorú rannú hodinu. Čas na zamyslenie.

Myslím na minulosť. Dávnu minulosť. Zdá sa, že je kľúčom k budúcnosti. Dávam si pozor, aby som neskĺzla do sebaľútosti. Našľapujem opatrne. Ale už to tak nebolí. Ako kedysi. Smútok zostane. Ale bolesť poľaví.
Prišiel čas poriadne sa obzrieť za seba. Vyrovnať sa s tým. Poučiť sa. Nechať za sebou nepotrebný bordel a vziať si so sebou všetko pekné a užitočné.
Je čas poriadne sa obzrieť a potom smelo vykročiť. Vpred. Je čas byť k sebe dobrá.

Voda, samá voda

Voda, voda všade. Voda zdola, voda zhora, voda zboku, voda z tyla. Studená voda. Ráno v pohári, ráno na tvári. Ráno na celom tele. A vo vlasoch. Dlho dlho studená, kým pritiekla teplá. Voda na balkóne, tečie po stene k susedom. Prenikne všade. Stojí v mlákach, jazerách, tečie v prúdoch, potokoch, riekach. Po celom meste. Bubnuje na najväčší dáždnik čo mám. Tečie do topánok. Šľahá do nôh. Steká po kabelke. Kučeraví vlasy.
Pozorujem ako sa ľudia snažia schovať pod svoje malé dáždniky. Je to zbytočné úsilie. Voda je všade. Šplech! Aquabus preletel okolo a mám druhú sprchu toho rána. Vulgárne nadávam a potriasam mokrými vlasmi. Ani pohotovo nastavený dáždnik nezachytil celú dávku. Nesiem si vodu vo vlhkých šatách do kancľa. Voda v čaji. Horúca! Voda bubnuje na strešné okno. Znnervózňuje ma. Myslím na potopu na balkóne. Potopu u susedov. Zima zima.
Nechce sa mi na obed. Preplavím sa do najbližšej bagetky a ulovím si na udicu ľahkú bagetu. Aj tá je vlhká kým ju donesiem naspäť. Pri dverách vyrástol dáždnikový les. Rozťahujú mokré klobúky a robia malé mláčky. Celá podlaha je posiata kvapkami vody.
Stále prší, neprestáva. Toľko vody pohromade som už dávno nevidela. Dážď, zúrivý, nahnevané kvapky bubnujú na zem, na chodník, na cestu, autá rozšplechujú vodu všade naokolo. Už si dávam pozor. Vymýšľam si najkratšie cesty, ale to mi nepomôže. Vrážam do iných dáždnikov na chodníku. Každý si zobral svoj najväčší. Ľudia si z mokrých dáždnikov vzájomne kvapkajú v autobuse na nohy. Každý robí okolo seba bublinu priestoru, aby sa nemusel dotknúť iného vlhkého človeka a jeho dáždnika. Sedadlá sú mokré. Z okna na mňa občas kvapne.
Voda v pive. Voda v mokrých vlasoch kamaráta, čo nemá dáždnik. "To je môj osobný protest." Som zvedavá, kto mu bude variť čaj a podávať acylpyrín keď telíčko doprotestuje. Mokrý pocit všade voda odišiel po troch pivách. Sedeli sme s priateľmi. A zrazu mi bolo teplo a sucho.
A keď sme šli na posledný autobus už nepršalo. Bol to divný pocit, akoby niekto zdvihol zo sveta závažie. Vzduch bol teplý a voňal. Čerstvosťou, novosťou, čistotou a jeseňou.

Ehm, dovolenka

Nebol to moc dobrý nápad. Zabudla som, že už nemám 20 rokov. Keď som vydržala cestovať celú noc autobusom a ráno som bola svieža ako rybička. Prespávať v stane celé leto a ešte mi to robilo radosť.
No dobre. Bolo aj zopár trblietavých okamihov. Aj pršalo a celý deň bol v . Zachránil ho výlet do mesta . A sme objavovali jeho krásy . Nie sme predsa žiadni burani. Krásu oceniť vieme. Aj históriu.
Iba mali na môj vkus málo. Dúfam, že ostatné vylihovali doma na vankúšikoch. Aj nám bolo nakoniec takmer ako v raji .
A večer na pláži vyšiel . A svietil nám na a do snov.

A nakoniec sme si vychutnali všetky farby mora

modré odtiene vody a hôr. Zelené stromy. Červenú spálenú pokožku. Dočierna otlačenú prdel zo spania na zemi a celúúúúúúúú dlhúúúúúúúú čiernobielu cestu autobusom domov.