Beach Dreaming

Slniečko svieti, jemný vetrík pofukuje, spod privretých viečok vidím len modrú oblohu. Vzduch je plný slanej vône pomiešanej s opaľovacími krémami. A potom sa telíčko voľne pohupuje na modrej vode, vo skvelom stave beztiaže, bezmyšlienok, bezproblémov, všetko je žiarivo teplé, vlnky vody ma nežne hladkajú a zmývajú všetko preč. Pod privretými viečkami sa mihotá jagavý odraz slnečných prasiatok na hladine. Celé minúty, hodiny, dni bez plánov, bez práce, bez povinností, bez hlavy plnej divných myšlienok. A večer si len tak sedieť na vyhriatom piesku a počúvať čľapot vlniek na tichej morskej hladine. A ochutnávať miestne pivo z plechovky. Tri dni na Lopari, všetko na háku. Už pozajtra.

Jěště mi scházíš

Jěště mi scházíš

Jěště jsem nepřivykla
že nepřicházíš
že se nenaloguješ.
Okno se neotevře,
"zdravííím" se neobjeví.
Že prostě jinde s jinou jseš.

Zbieram staré črepiny. Občas sa na nich porežem. Ale nevládzem ich vyhodiť. Ešte nie. Ešte naháňam ten starý prelud. A dúfam, že ho nikdy nedohoním. Ešte hľadám aj najmenšie tvoje stopy vo virtuálnom svete. Stačí sa mi na ne dívať. Nechcem viac.
Ani menej.
Neviem ťa nechať bežať.
A ty si už v skutočnosti dávno dávno preč. V skutočnosti si tu ani nikdy nebol.
V skutočnosti sme dve malé bezvýznamné zhluky jednotiek a núl na kremíkovom pieskovisku.

Blonďavé tiene minulosti

Stretla som sesternicu. Už sa mi nepodarilo jej vyhnúť. Niežeby som ju nemala rada. Iba príšerne rapoce. Naštartuje sa na nejakú tému a o päť minút je niekde úplne inde a to ešte po ceste prejde všetky klepy. Unavuje ma to. Inak je dobrý človek. Len sa s ňou často nestretávam. Teraz mi stačila povedať odkiaľ idú a kam, čo budú robiť celý nasledujúci týždeň, aké mali prázdniny a kde boli na dovolenke. A koho tam stretli. "Ratatata-ratatatatata a stretli sme tam toho-a-toho, veďhopoznáš." Jedného toho-a-toho s takým menom som poznala, kedysi som s ním chodila, ale neverila som, že je to ten istý koho myslím. Vysvitlo, že je. Poznajú sa cez troch ďalších známych. Má sa dobre, má skvelú prácu, skvelú manželku a skvelú rodinu. Síce už trošku plešivie ale inak vyzerá skvele. Samozrejme.
Išla som domov a v hlave mi bežal už takmer vyblednutý starý popraskaný čiernobiely film. Prvý frajer. Prvý z tých nevinne vyzerajúcich milých blonďáčikov. Mysleli si o mne, že som TÁ ich silná žena, s ktorou budú naveky šťastní. Keď som im povedala, že nebudú, chvíľu mali zlomené srdce. A potom si našli skvelú ženu, skvelú prácu, skvelú rodinu, skvelú funkciu a vedú skvelý život.
Mala by som randiť s milými blonďáčikmi častejšie. Robí ich to šťastnými. Keď ma už nemajú, zistia aký je život skvelý. Tesne pred úsvitom býva tma najväčšia.

Oberačka

"Najdrahsi priatelia!

ani som to necakala a predsa nastal ten stastny okamih, ked na balkone dozrela uroda a treba zbierat plody dlhej umornej prace. Vyrastlo 10 ks paradajok a 5 ks chilli, z ktorych su vsak zrele iba dve, dalsie este nie. A jedna zrela jahodka. Srdecne by som Vas teda chcela pozvat, aby ste zdielali radost z tohto prekvapiveho ale tym o nic mensieho uspechu.

Nas najlepsi sefkuchar a grilmajster uz vymyslel ako by sme si tych 10 kusov koktejlovych paradajok najlepsie vychutnali, samozrejme po tom, co budu naservirovane na platenom (zamatovy nemam) vankusiku. Ich nepochybne dokonala chut najlepsie vynikne s mozarellou, posypanou neznou cerstvou bazalkou s jemne opecenou bagetkou s cesnakovym olejom. K tomu bude spravne vychladene biele vinko.

Strucne z ich kratkeho a plodneho zivota:
Ich zivotna put zacala z maleho semienka iba o poschodie nizsie pod balkonom u susedky podo mnou, ktora ich z laskou zasadila a polievala. Ked som jej vydatne zaliala celu stenu pri oprave balkona, s laskou mi ich za odmenu darovala. Ich detstvo a mladost boli tvrde, chcela som z nich vychovat silne a odolne osobnosti, tak som ich nechala nepresadene a casto nepolievane. Ale s laskou.

Ked konecne mohli naplno roztiahnut svoje korienky v kvetinaci na balkone, rastli jedna radost, slnko ich zohrievalo, dazdik ich polieval, moj pohlad na nich laskyplne spocinul a macky ich onuchavali a skakali cez ne k susedom.
A teraz prisla ta chvila, ked sa nam kralovsky odmenia za tuto starostlivost. A Vas pozyvam ju zdielat.
Vzhladom na obmedzeny pocet kusov urody budeme iba vyberana spolocnost.

V prilohe Vam zasielam male ukazky, len tak na jednu-dve slinky."

We have normality.

I repeat, we have normality. Anything you still can't cope with is therefore your own problem. [Douglas Adams]

Tak si tak žijeme tie svoje bežné životy. Každé ráno znovu otvoríme oči a vykonávame rovnaký sled stereotypných činností, ideme do práce, občas sa opijeme, občas sa zasmejeme, pred spaním pohladkáme tvora čo nám je najmilší a najbližší, napríklad mačku . A považujeme to za normu viac či menej znesiteľného života.
Až kým nestretneme niekoho, kto vedie skrz-naskrz normálny a bežný život. A ten ho robí šťastným. Ako Lucia, matka dvoch detí, vydatá, bežná žena, ktorú na ulici ľahko prehliadnete. Spolužiačka zo strednej školy. Jedna z mála, s ktorou sa dobrovoľne a rada raz-dvakrát za rok stretávam. Nepoznám nikoho iného, kto by bol taký spokojný s vlastným životom. Vydala sa v poslednom ročníku vysokej školy za prvého frajera, s ktorým vážne chodila. Majú dve deti. Manžel jej vlastnými rukami postavil dom. Jednoduché, bežné veci. Každý ich robí. Ale nepoznám nikoho iného, pre koho by boli hlavným zámerom, životným plánom a koho by tak napĺňali.
Sedím a počúvam príhody z jej rodinného života, o tom ako rastú deti a čo nového majú v dome. Nevydržala by som počúvať takéto veci tak dlho nikoho iného. Ale ona ma fascinuje. Ako to je možné, že je taká spokojná a šťastná? Nemá ambície? Nevidí, že život môže dať viac ako nutnosť vychovávať dve deti a starať sa o manžela a domácnosť? Nikdy nič iné nerobila. Je to tým, že by netušila, že na svete sú aj iné životné méty?
Nie. Jej to proste stačí. Robí ju to šťastnou. Stretnutie s ňou je vždy ako závan normálnosti. Ako čerstvý vzduch na tvári keď človek vyjde z tmavej zatuchnutej miestnosti. Závidím jej tú spokojnosť. A prajem jej ju z celého srdca. Kiež by si každý dokázal nájsť ten CIEĽ, ktorý jeho život naplní šťastím a spokojnosťou. Kiež by som to raz dokázala aj ja.

A Day In Life - Blu Stormy Monday

Zobudil ma erotický sen. Precitla som tesne pred tým, než to začalo byť skutočne zaujímavé a uvedomila si, že je to len sen. Nechcela som ho pustiť. Splašene zamával krídlami a uletel, keď som zistila, že medzi kolenami mám len chlpaté beštie. Priadli, keď som ich pohladkala. Aspoň nejaký kožuch bol spokojný. V modrej posteli začal modrý pondelok.
Modré nebo žiarilo do modrej šálky kávy. Skúšala som oddialiť začiatok dňa nekonečným pozorovaním beštií chlpatých ako sa naháňajú a vylihujú za kvetináčom bujne rozkvitnutých oranžových kvetín. Ladili s modrou oblohou.
Modrí ľudia v modrom buse. Modré myšlienky. Spomenula som si na Paula Coelha a Alchymistu. Nemám v tej práci čo robiť. Nepatrím tam. Som ako obchodník s kryštálom na kopci, čo má svoj sen, ale nikdy ho nenaplní, lebo na to nemá dosť odvahy. Celý život budem len snívať.
Modrá obrazovka počítača. Kopa zbytočnej práce, o ktorej si nahováram, že dáva nejaký zmysel. Svetu bolo treba oznámiť, že mobilný operátor má nové čísla. S modrým logom.
Modrý obed korenený drbmi z časopisu s modrým názvom. Šalát od víkendu, spomienka na ďalšiu skvelú sobotu s priateľmi na balkóne. Modrá prechádzka. Tmavomodrá obloha hrozila že každú chvíľu spadne. Zašla som do kníhkupectva. Vošla som s prvými kvapkami dažďa. Kúpila si knihu. Od Paula Coelha, môj spoločník v modrom dni. Veronika Decides to Die. V modrom obale.
Vypila som preso s mliekom, kapučíno nemali. Prestalo pršať. Na chvíľu. Tmavomodrá obloha zosivela a sťažkla. Prvé kvapky som nechala vonku za dverami do kancľa. Rozpútalo sa peklo. Na modré strešné okno bubnovala modrá nahnevaná víchrica. Myslela som na pootvárané okná doma.
Potopa sveta. A Perún povedal - tvoje parkety budú plávajúce, aj tvoja podlaha bude plávajúca, tvoj balkón bude utopený pod vodou. Modré jazero plné prevrhnutých kvetináčov a polámaných kvetín. Modré končeky prstov premáčané vo vode.
Dva absolútne nemodré fernety. Modrý pondelok skončil. Začala jeseň. Padal modrý súmrak a v ňom sa žlto leskli zmoknuté koruny stromov pod pouličnou lampou.

Moje balkónové gýče

Nechcem byť smutná. Tak tu je niečo na rozveselenie. Ako včera povedal kamarát - zariadila som si balkón s vkusom sebe vlastným. Môj vkus mi povedal, že na balkón patria aj balkónové gýče. Bez nich to nemá šmrnc a vtip. Bez nich je nuda. Človek sa nemá na čo pozerať, na čom sa zabaviť, čím oko potešiť.
Balkónové gýče proste musia byť.
Najgýčovatejší gýč sú svetielka. Také čo svietia do noci, keď človek sedí s priateľmi, osvetľujú milé tváre a pohár vína a kričia do tmy nad mestom - tu sú ľudia čo sa bavia a sú spolu. Radi.


Na balkón podľa môjho názoru patria aj kvety. Muškáty, petúnie, gazánie, slnečnice a iné tak neužitočné a tak pekné rastlinky. A možno trochu užitočnej zeleniny. Ktovie či z tých paradajok a chilli nakoniec bude aspoň jedna-dve na ochutnanie, nehovoriac o tých kilách do leča.

A ovocia tiež.

Aj príroda vie niekedy vyrobiť parádne gýče. A ako človeka potešia!


Najkrajším gýčom sú pre mňa samozrejme beštie chlpaté povaľujúce sa kdesi medzi slnečnicami a aksamitníkom. Ale tie si nechám pre seba.

P.S. Bazén som ešte nevyskúšala. Počasie je nahouby. Aj kačička je z toho smutná.

Reason to Live

Why the fuck should I go on? Prečo mám každé ráno ešte vstať? Prečo by som sa tu mala ešte potácať? Načo? Aký to má význam? A zmysel?