Domov

Vždy viem, že som sa vrátila domov, keď zavŕzga bránička a kráčam hore sieňou po betónovom chodníčku. Zhlboka dýcham ten vzduch - vonia ako nikde inde: zmesou kravských koláčov na ceste, napíleného dreva, pokosenej trávy a horskej čerstvosti. Takmer čakám, že sa na mňa z gánku usmeje stará mama alebo mama. Nakuknem do kuchynského okna, či sú doma.
Kuchyňa sa takmer nezmenila už celé roky. Vždy sa nám tam najlepšie vysedáva. Tu sa vždy stretneme a odtiaľto sme vyšli. Všetci to vieme a máme to zapísané niekde hlboko v duši. Možno aj v génoch. Vždy vysedávame v kuchyni. Najradšej.
Odtiaľto pochádzam. Tu vyrástla mama a jej súrodenci. V dome, ktorý postavili starí rodičia vlastnými rukami. Za ním polia, ktoré obrábali vlastnými silami.
Už dávno nežijú. Aj život sa tu už v mnohom zmenil. A v niečom ostáva rovnaký - človek sa narodí, vyrastie, založí rodinu, živí sa poctivou prácou, generácie sa striedajú. Najprirodzenejšia vec na svete. Pevný rytmus.
Odtiaľto pochádzam. Je to pre mňa nesmierne dôležitý pocit, že to viem.