Prišlo ku mne uplakané dievča. Celá sa topila v horúcich slzách. Bezútešne, beznádejne, bezkonečne.Občas chodí. Vždy príde nečakane a bez opýtania. Neberie ohľad či ide nevhod.
Už dlho nebola.
Plakala a plakala. Jej trinásť rokov plávalo v slaných slzách. Bolo jej ľúto vlastnej matky, tej čo ju počala, lebo nevedela čo si počať s vlastným životom. A potom ju opustila. Bez výstrahy. Oplakávala stratené detstvo, príliš zaťažené starosťou, o ktorej nemala potuchy. Plakala za pubertou, ktorá nebude. Ktorá nebola. Plakala a plakala.
Neutešovala som ju. Nehovorila, že je už veľká a nepatrí sa jej plakať. Nenahovárala, že všetko bude zase dobré. Nechala som ju oči si vyplakať.
Prikryla som ju veľkou bezpečnou páperovou perinou po starej materi. Plakala až do vysilenia. Kým neprišiel unavený bezsenný spánok.
Veď keď svitne ráno, ona zase vstane a život pôjde ďalej. Už to vie. Iné jej nezostáva, len opäť vstať a začať nový deň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára