We have normality.

I repeat, we have normality. Anything you still can't cope with is therefore your own problem. [Douglas Adams]

Tak si tak žijeme tie svoje bežné životy. Každé ráno znovu otvoríme oči a vykonávame rovnaký sled stereotypných činností, ideme do práce, občas sa opijeme, občas sa zasmejeme, pred spaním pohladkáme tvora čo nám je najmilší a najbližší, napríklad mačku . A považujeme to za normu viac či menej znesiteľného života.
Až kým nestretneme niekoho, kto vedie skrz-naskrz normálny a bežný život. A ten ho robí šťastným. Ako Lucia, matka dvoch detí, vydatá, bežná žena, ktorú na ulici ľahko prehliadnete. Spolužiačka zo strednej školy. Jedna z mála, s ktorou sa dobrovoľne a rada raz-dvakrát za rok stretávam. Nepoznám nikoho iného, kto by bol taký spokojný s vlastným životom. Vydala sa v poslednom ročníku vysokej školy za prvého frajera, s ktorým vážne chodila. Majú dve deti. Manžel jej vlastnými rukami postavil dom. Jednoduché, bežné veci. Každý ich robí. Ale nepoznám nikoho iného, pre koho by boli hlavným zámerom, životným plánom a koho by tak napĺňali.
Sedím a počúvam príhody z jej rodinného života, o tom ako rastú deti a čo nového majú v dome. Nevydržala by som počúvať takéto veci tak dlho nikoho iného. Ale ona ma fascinuje. Ako to je možné, že je taká spokojná a šťastná? Nemá ambície? Nevidí, že život môže dať viac ako nutnosť vychovávať dve deti a starať sa o manžela a domácnosť? Nikdy nič iné nerobila. Je to tým, že by netušila, že na svete sú aj iné životné méty?
Nie. Jej to proste stačí. Robí ju to šťastnou. Stretnutie s ňou je vždy ako závan normálnosti. Ako čerstvý vzduch na tvári keď človek vyjde z tmavej zatuchnutej miestnosti. Závidím jej tú spokojnosť. A prajem jej ju z celého srdca. Kiež by si každý dokázal nájsť ten CIEĽ, ktorý jeho život naplní šťastím a spokojnosťou. Kiež by som to raz dokázala aj ja.

A Day In Life - Blu Stormy Monday

Zobudil ma erotický sen. Precitla som tesne pred tým, než to začalo byť skutočne zaujímavé a uvedomila si, že je to len sen. Nechcela som ho pustiť. Splašene zamával krídlami a uletel, keď som zistila, že medzi kolenami mám len chlpaté beštie. Priadli, keď som ich pohladkala. Aspoň nejaký kožuch bol spokojný. V modrej posteli začal modrý pondelok.
Modré nebo žiarilo do modrej šálky kávy. Skúšala som oddialiť začiatok dňa nekonečným pozorovaním beštií chlpatých ako sa naháňajú a vylihujú za kvetináčom bujne rozkvitnutých oranžových kvetín. Ladili s modrou oblohou.
Modrí ľudia v modrom buse. Modré myšlienky. Spomenula som si na Paula Coelha a Alchymistu. Nemám v tej práci čo robiť. Nepatrím tam. Som ako obchodník s kryštálom na kopci, čo má svoj sen, ale nikdy ho nenaplní, lebo na to nemá dosť odvahy. Celý život budem len snívať.
Modrá obrazovka počítača. Kopa zbytočnej práce, o ktorej si nahováram, že dáva nejaký zmysel. Svetu bolo treba oznámiť, že mobilný operátor má nové čísla. S modrým logom.
Modrý obed korenený drbmi z časopisu s modrým názvom. Šalát od víkendu, spomienka na ďalšiu skvelú sobotu s priateľmi na balkóne. Modrá prechádzka. Tmavomodrá obloha hrozila že každú chvíľu spadne. Zašla som do kníhkupectva. Vošla som s prvými kvapkami dažďa. Kúpila si knihu. Od Paula Coelha, môj spoločník v modrom dni. Veronika Decides to Die. V modrom obale.
Vypila som preso s mliekom, kapučíno nemali. Prestalo pršať. Na chvíľu. Tmavomodrá obloha zosivela a sťažkla. Prvé kvapky som nechala vonku za dverami do kancľa. Rozpútalo sa peklo. Na modré strešné okno bubnovala modrá nahnevaná víchrica. Myslela som na pootvárané okná doma.
Potopa sveta. A Perún povedal - tvoje parkety budú plávajúce, aj tvoja podlaha bude plávajúca, tvoj balkón bude utopený pod vodou. Modré jazero plné prevrhnutých kvetináčov a polámaných kvetín. Modré končeky prstov premáčané vo vode.
Dva absolútne nemodré fernety. Modrý pondelok skončil. Začala jeseň. Padal modrý súmrak a v ňom sa žlto leskli zmoknuté koruny stromov pod pouličnou lampou.

Moje balkónové gýče

Nechcem byť smutná. Tak tu je niečo na rozveselenie. Ako včera povedal kamarát - zariadila som si balkón s vkusom sebe vlastným. Môj vkus mi povedal, že na balkón patria aj balkónové gýče. Bez nich to nemá šmrnc a vtip. Bez nich je nuda. Človek sa nemá na čo pozerať, na čom sa zabaviť, čím oko potešiť.
Balkónové gýče proste musia byť.
Najgýčovatejší gýč sú svetielka. Také čo svietia do noci, keď človek sedí s priateľmi, osvetľujú milé tváre a pohár vína a kričia do tmy nad mestom - tu sú ľudia čo sa bavia a sú spolu. Radi.


Na balkón podľa môjho názoru patria aj kvety. Muškáty, petúnie, gazánie, slnečnice a iné tak neužitočné a tak pekné rastlinky. A možno trochu užitočnej zeleniny. Ktovie či z tých paradajok a chilli nakoniec bude aspoň jedna-dve na ochutnanie, nehovoriac o tých kilách do leča.

A ovocia tiež.

Aj príroda vie niekedy vyrobiť parádne gýče. A ako človeka potešia!


Najkrajším gýčom sú pre mňa samozrejme beštie chlpaté povaľujúce sa kdesi medzi slnečnicami a aksamitníkom. Ale tie si nechám pre seba.

P.S. Bazén som ešte nevyskúšala. Počasie je nahouby. Aj kačička je z toho smutná.

Reason to Live

Why the fuck should I go on? Prečo mám každé ráno ešte vstať? Prečo by som sa tu mala ešte potácať? Načo? Aký to má význam? A zmysel?

Birthday Barbecue with Best of Friends & Bazén

Víkend s Harrym bol síce nanajvýš príjemný, netreba však zanedbávať ani ďalších skutočných priateľov. A preto prišli ku mne ľudia, aby sme posedeli na balkóne, pojedli grilované dobroty a popili čo-to alkoholické. A aby mi odovzdali hodnotný narodeninový dar: nafukovací bazén s príslušenstvom - žabkou na nafukovanie, kačičkou na plávanie a šnorchlom na potápanie. Aby bol zverinec kompletný, na bazéne sú vyobrazené rôzne "garden bugs" - motýle, slimáky, včielky, lienky, žaby a podobná háveď. Bazén sme samozrejme hneď aj nafúkali a party pri bazéne mohla začať.
Najlepší kamarát na svete - bestfrJENd obetavo griloval za mierneho mrholenia, neodradilo ho ani to, že my sme popíjali pekne v suchu. Lenže ustávajúci dážď a vôňa a chuť grilovaných dobrôt nás aj tak vylákali von a tak sme sa postupne presťahovali na balkón, pojedali dobroty, popíjali a aj pršať prestalo.
Vliezla som si do nového bazéna, len tak nasucho, s kačičkou a šnorchlom a pohárom vína. Tešila som sa ako malé decko. Konečne je balkón kompletný. Party pri bazéne sa pekne rozbehla, kočky sa nám obtierali o nohy a strašne ich zaujímalo čo je vnútri toho kruhu. Pomaly sa zotmelo, ale hviezdy a mesiac nebolo vidno. Rozsvietili sme farebné svetielka a mne sa v duši rozlialo teplo a farebné svetlo, lebo som sedela s priateľmi, doma, každý sa cítil dobre a mali sme pohodu. Dostala som Dar - priateľov, tých zvláštnych ľudí, čo rozumejú každému hlúpemu detinskému nápadu a s nadšením sa k nemu pridajú. Priateľov, s ktorými sa dá sedieť aj v daždi a rozprávať sa o obyčajných veciach. Priateľov, čo si vychutnajú rovnakú pohodu na rovnakých vlnách. Mojich milých priateľov, ktorí sú na balkóne vždy vítaní. A v bazéne tiež.

Birthday Weekend with Harry

Hurá! Harry je tu! V piatok sme sa vybrali do mesta, čakať na polnoc britského času, teda na jednu nášho času, keď otvoria jedno malé milé kníhkupectvo, aby som si mohla kúpiť poslednú knihu o Harry Potterovi. Moji milí priatelia zas uvítali možnosť tematicky chľastať v meste, moja milá sestrička sa potešila, že nemusí vymýšľať čo mi dať na narodeniny. Takže sme boli všetci náramne spokojní. Popíjali sme si v centre pivko v letnej horúčave, už sa nám to dávno nestalo, lebo v našom veku už predsa nebudeme chodiť do krčmy dakam ďaleko ale iba tuto pred dom. V našom veku už treba byť seriózny. A na narodeniny si darovať Harry Pottera.
Tak som sa teda po jednej postavila do šóry spolu s americkými a slovenskými puberťákmi a deťmi rôzneho veku sme čakali kedy už dostaneme do ruky to konečné rozuzlenie celého príbehu. Kníhkupectvom sa rozliehala audionáhravka niektorej predošlej knihy a ľudia si brali plagáty a závideli tým, čo už držali v rukách oranžovú papierovú elegantnú taštičku obsahujúcu KNIHU. A potom, čoskoro, som aj ja skackala domov s oranžovou taštičkou a v novej oranžovej sukničke.
Čítala som celý víkend a niekedy v nedeľu podvečer som to už zbľajzla. Áno. Je to rozprávka. Áno, príbeh je otrieskaný - dobro a zlo, priatelia a nepriatelia - stará vesta. Koho to zaujíma. Lenže deti v každom veku potrebujú rozprávky a potrebujú vedieť, že dobro nakoniec zvíťazí. A že priateľstvo je dôležité. A láska. Okrem toho, Rowlingová má neuveriteľný dar jazyka a skvelý zmysel pre humor. Celý úplne nový čarodejný svet, ktorý vytvorila, je tak neuveriteľne uveriteľný, že mám pri čítaní niekedy pocit, akoby som bola jeho priamou súčasťou.
No proste to žeriem.
Aby toho nebolo málo, vybrala som sa aj na nový film - 5. diel. Bol proste neuveriteľný. Neuveriteľne dobrý. Vôbec ma nezaujíma, že ten kto nepozná príbeh by sa mohol stratiť v deji. Ani som si to nevšimla. Ten film, úplne parádne zachytil atmosféru toho sveta a tej konkrétnej knihy - ten pocit, čo som z nej mala, ten humor, ten zážitok. Navyše ho skvele zvizualizoval. Z ostatných dielov sa to podarilo iba trojke, všetky ďalšie boli odpad. Strašne dobre som sa bavila, ako malé dieťa, čo dostane novú hračku a želá si, aby deň nikdy neskočil a mohlo sa s ňou hrať stále. A k tomu ešte sladký cukrík. Mňam. Chcelo sa mi od radosti zatlieskať.
Parádne narodeniny.

(iOU Were) My Ultimate Waterloo

Koľko totálnych zlyhaní. Koľko prehratých bitiek. Úplne prehratá vojna. Totálna porážka. Definitívny koniec.
Najprv som prehrala úvodnú šarvátku o príjemný víkend. Tá viedla k zásadnej prehratej bitke o to byť príťažlivou ženou. Neúspech sa dostavil aj v potýčke o to, byť dobrou kamarátkou. Prehrala som aj dôležitý boj o to, zostať aspoň človekom. A nakoniec som stratila aj príčetnosť. Zostalo zo mňa tupé zvieratko, odsúdené na porážku. A tá prišla čoskoro.
Divné. Ešte stále mi chýbaš. Ale vďaka tomu pocitu totálnej prehry a definitívneho zlyhania viem, že už sa nedá urobiť žiadny krok späť. Ešte stále mi je to ľúto. Že to dopadlo katastrofálne. Katastrofálnejšie ako Waterloo: