sobota, februára 2

Mnichovice

Prichádzame do Prahy a mne sa ktovieprečo zviera žalúdok od nervozity. Zadívala som sa ako vo sne na kancelárske budovy v okolí Florenca. Za mnou hrkúta týpek do mobilu s frajerkou, ktorá ho čaká na stanici, otrasnou zmesou češtiny a východniarčiny. Hlási jej každý pohyb a zastavenie autobusu. Najradšej by som mu ten mobil napchala do chřtánu. Motýle v bruchu už začínajú pripomínať splašený kŕdeľ vrabcov. Nechápem prečo. Nikto ma nečaká. Nezostávam v meste. Nemám plány a okrem sesternice nikto nevie, že som tu. Je ospalá škaredá sobota.
Kráčam ulicami z Florenca na Hlavní nádraží. Schválne idem okľukou po Poříčí, aby som tu mohla zostať o pár minút dlhšie. Mám chuť plakať. Na tvár mi dopadlo pár studených vločiek.
Kupujem si lístok a hneď mi ide vlak. Dúfam, že si dobre pamätám čas a smer. Nasadám do odporného osobáku, ktorý je špinavý a prekúrený. Oproti mne si sadne starý pán. Trochu smrdí. Ale usmievam sa na neho a zároveň dúfam, že sa so mnou nedá do reči. Nechcem sa s nikým rozprávať. Zavesil si modrý plášť, z aktovky vytiahol nejakú vedeckú publikáciu, číta a popoťahuje nosom. Mám chuť mu ponúknuť vreckovku. Namiesto toho sledujem stanice. Stojí to v Prahe na každom rohu a potom v každej malej dedinke po ceste. Sprievodca sa háda s iným starším pánom, ktorý sa mu neustále ospravedlňuje, nevie aký si má vypýtať lístok a aké zľavy môže využiť. Hľadá pochopenie u ostatných cestujúcich. Aj naňho sa usmejem. Oproti nemu sedí chalan s copom, ktorý celú cestu zabíja na notebooku nepriateľov. Zvuk má na minime, ale aj tak počujem výstrely, výbuchy a výkriky. Prejaví pochopenie. Vraj je predavač, ľudia sa mýlia každú chvíľu. Predáva mobily. Starý pán nadhodí debatu o svojom telefóne. Týpek mu ochotne vykladá aký novší model je mu podobný. Obyčajný rozhovor. Prekvapivo ľudský.
Poslala som sesternici SMSku že idem, ale na stanici ma nikto nečaká. Volám jej a vynadá mi, že nevie ako dlho trvá cesta. Za roamingovú cenu. Je to prekvapujúco milé minimestečko, alebo skôr dedina, ktorej punc mestečka dáva kláštor na kopci, honosné námestíčko pod ním a zopár pekných mešťanských domov. Konečne ju zbadám - s veľkou čapicou na hlave a veľkým setrom menom Shanti. Znamená to Peace. Všetci ho potrebujeme.
V jej malom domčeku horí oheň v peci, na stole sú sviečky a dve odrastené mačatá Ganesha a Shiva sa preháňajú von a dnu cez pootvorené okno. Zrazu mi je strašne príjemne. Obostrie ma mier a pokoj, Shanti si položí hlavu na moje kolená a mačatá sa ukľudnia a hlasno pradú. Varíme zeleninovú polievku a tuarég - marockú zmes sladkého zeleného a mätového čaju. Vedieme nekonečné diskusie o živote a v podvečer sa vyberieme na dlhú prechádzku. Shanti nadšene cvála po holých zablatených poliach, za obzorom za mrakmi zapadlo slnko, hryziem do jablka na lavičke pri starom kamennom kríži, fúka vietor, zalieza pod bundu, keď sa prebíjame krížom cez pole k lesu a domov. K horúcej peci a skvelej polievke.
Nič viac mi netreba.

utorok, januára 22

Lota Lota

Tak naša pubiška už má nový domov. Mne je trochu smutno, tmavá beštia chlpatá smutne vymňaukáva a hľadá ju, lebo stratila kamošku na šantenie a bitky a svetlá beštia chlpatá si konečne oddýchla, lebo má svätý pokoj a plnú misku, z ktorej jej nikto neodjedá.
Lota - divoká beštia a prítulné mačiatko. Potrebuje sa vyšalieť, vyblázniť a potom sa nechať trošku pohladkať a potúliť sa. Objavovať nové veci a skúmať hranice. Je drzá a smelá. Dovoľuje si na staršie beštie, občas jej to prejde, občas dostane po držke. Vystrkuje drápy, cerí zuby. Natŕča chrbátik, zadok vystrkuje. Naháňa si do kruhu vlastný chvost, najradšej na nebezpečných miestach. Rachoce, dupoce, škriabe, rámusí, dubasí. Votrie sa do pozornosti a vzápätí sa beží schovať. Nikdy si nedá siahnuť na bruško ale spí sebavedome bruchom nahor, akoby bola presvedčená, že jej sa nič nemôže stať.
Pripomenula mi vlastnú pubertu, ktorú som vlastne ani nemala. Musela som rýchlo dospieť. Chýba mi dospievanie. Čas divokých, bezstarostných, polodetských-polodospelých výčinov. Zakázaného ovocia. Prvých nešikovných lások a dospeláckych vecí konaných z detskou nevinnosťou.
Bezelstný, otvorený, smelý, zábavný a hravý pohľad na svet. Niekedy sa snažím ten čas vrátiť. Je to zábavné.
Niečo som sa v tomto smere od Lotky naučila. Určite sa mi to zíde.
Prajem si z celého srdca, aby mala pubiška skvelý a láskyplný nový domov.

nedeľa, januára 13

Cica nežer

Nežer moja, tvoje telíčko vôbec nepotrebuje všetok ten cukor a tuk, ktorý do neho neustále cpeš. A tvoje zuby už vôbec nie. Pozri, veď im to ani trochu nechýba. Ach, konečne pocit hladu, aké zaujímavé - opäť ho cítiť. Veru tak, ten klamný pocit blaha nezaženie nudu, nespokojnosť, prázdno alebo stres, ktoré možno cítiš.
Nežer moja milá, namiesto toho daj telíčku niečo zdravé a dobré, niečo čo si urobíš vlastnými rukami, s láskou a chuťou a potom si to aj vychutnáš. Nežer, ale pomaly vychutnávaj, nechaj si čas, sústreď sa na to, čo do seba dávaš. Naplánuj si jedlo, zaveď pravidelnosť, neprežieraj sa, nepotrebuješ to, a telíčko už vôbec nie. Bo telo nie je len bezvýznamná schránka, ktorá nosí dušu týmto svetom. Umožňuje ti vychutnať si všetky dobré veci, cítiť ich na jazyku, vnímať ich očami, premrviť v prstoch. Zaslúži si trochu dobrého zaobchádzania. Nerob mu zle ale pekne sa mu poďakuj, že ti slúži.
Nežer cica, ale pekne jedz a vychutnávaj.

nedeľa, januára 6

Svet zmrzol

Z neba padajú kryštáliky ľadu. Dažďová voda zmrzne ešte predtým ako dopadne na zem, obaľuje konáre stromov do ľadových klepiet, skôr než skĺzne na terasu zamrzne na malé tenké cencúle visiace z okraja zábradlia. Všetko je studené a tiché. Zmrzol aj televízny signál, tak neviem ako dopadlo so Snehovou kráľovnou. Tentoraz zvíťazila a pokryla celý svet svojimi ľadovými bozkami.
Predstavujem si, ako sa korčuľujem na terase - v elegantnom kabátiku lemovanom kožušinkou a huňatej baranici - vykrúcam piruety a smejem sa s lícami do červena na niekoho, kto ma chytí do náručia skôr ako spadnem.
Ale všade je len ľad a mráz, aj v izbe je zima ako v chladničke. Je čas schovať sa pod perinu s knihou a vareným vínom skôr, než zamrzne aj počítač.

utorok, januára 1

Novoročná

Stála som na balkóne a pokúšala sa zamiesť špinavý roztopený sneh do odtoku. Niežeby malo nejaký význam upratovať balkón, ešte tam do jari nasneží a naprší plno smogu. Ale potrebovala som čerstvý vzduch a niečo čím sa zamestnám. Mala som opicu a akútny záchvat nasranosti. Mala som urobené príjemné plány a musela som ich zmeniť.
Odtok z balkóna je urobený nahouby, takže tá hnusná čierna voda z neho stále vytekala naspäť. Vyhŕkli mi slzy bezmocnosti a jedu, ako malému usoplenému decku. Plakala som nad zbytočnosťou akýchkoľvek plánov, akéhokoľvek úsilia. Akokoľvek sa môžem snažiť zamiesť špinu preč, aj tak znovu pritečie naspäť. Je úplne zbytočné sa o niečo snažiť.
Myslela som na teba, ako som sa k tebe pred rokom na tom istom balkóne túlila a na to, že na Nový rok je lepšie plakať nad zlomeným srdcom ako nad prázdnym životom.
Myslela som na jeden príšerný Silvester strávený v zapadnutej dedine menom Krámy s podivnými ľuďmi a mojou kamarátkou Ruženou. Celý večer nahouby, ale o polnoci sme stáli pred chalupou, opito sa držali okolo ramien a vykrikovali - Aký bude tento rok?!? Skvelýýýýýýýýýý! - Ako nejaké zaklínadlo. Ako dve strigy, ktoré vyvolávajú všetkých dobrých duchov nech ich sprevádzajú celým rokom. Ráno sme sa príšerne zlískali panákmi Baileys a chodili po vesnici a práskali pirátov popred okná ctihodných občanov.
Ten rok bol fakt skvelý.
Tak ako Ružena, ktorá má dar neskutočnej chuti a radosti do života. Dokáže si ho užívať na plné pecky, tešiť sa z malých vecí a skutočne veľkým problémom sa postaviť s humorom a silnou vôľou. Myslím na ňu teraz často. Nemám ten jej dar, ale konečne začínam mať pocit, že to celé dáva zmysel. A že v živote treba skutočne hľadať radosť a spokojnosť a užívať si ich kým sa dá.
Možno treba niekedy použiť metodu zenové navigace podľa Dirka Gentlyho: Nájdite si niekoho, kto vyzerá, že vie kam ide, a nasledujte ho. Možno sa nedostanete tam, kam ste chceli ísť. Ale určite vás dovedie tam, kde potrebujete byť.
Ja som dnes vďaka zmeneným plánom našla pizzeru v našej štvrti, o ktorej som doteraz nevedela. Možno v nej robia dobrú pizzu. Pôjdem ochutnať.


Prajem si svetlo, radosť, humor a pohodu do nového roku.
A aj všetkým, ktorí ich chcú tiež.

utorok, decembra 25

Vianočné obrázky



Stála som na letisku a pozorovala ľudí v príletovej hale. Vždy som tú scénu považovala za príliš patetickú, aj keď film milujem. A zrazu som sa ocitla uprostred nej. A bola pravdivá do poslednej sekundy. Pozerala som sa, ako sa ľudia zvítavajú, objímajú a bozkávajú a musela som zatlačiť slzu-dve dojatia. Bavili ma tie mikropríbehy, čo sa okolo mňa odohrávali. Najsmiešnejší bol o tom, ako sa týpek snažil opýtať ľudí, ktorých vyzdvihol na letisku, či mali dobrý let. Ale nevedel jazyky. Tak zahral etudu: "Good - [nasledovalo energické mávanie rukami napodobujúce let]?"
A potom sme sa zvítali s mojou neterou, čo sa vybrala do sveta stať sa letuškou a podarilo sa jej to, vyobjímala som ju a pobozkala na líčko. Som na ňu hrdá. Tešila sa, že aj ju konečne niekto víta v príletovej hale, srdcervúce scény sú pre ňu každodennou pracovnou rutinou a nikdy nie je ich súčasťou. Prišla tajne domov na Vianoce z Írska a bolo ju treba dopraviť z letiska a posadiť do vlaku. Tie štyri hodiny čo sme na seba mali, sme poriadne využili na dobrú večeru, zopár panákov a dobré rady do života (ty máš šarm a krásu, on vie variť a šoférovať), nech dievča vie, že je doma a že má cool tetku. Keď som sedela v taxíku domov zo stanice, predstavovala som si, ako sa ráno zobudia a nájdu doma stratenú dcéru a prevelice ma to dojímalo.
Na Štedrý deň som sa vybrala zakúpiť tradičnú vianočnú lahvinku pre príbuzných, čo si na poslednú chvíľu spomenuli, že by sa predsa len patrilo ma pozvať aspoň na Štefana, veď sú tie Vianoce. Vybrala som sa dosť neskoro, mala som plno povinností - vypiť si rannú kávu, povyberať najlepšie kúsky koláčikov na raňajky, pozrieť si Pacha hybského zbojníka, pokochať sa beštiami chlpatými ako sa povaľuju pod stromčekom - a nakoniec, aj tie darčeky bolo treba pobaliť. Aj som sa prešla a prišla som do obchodu 20 minút pred záverečnou. Jedna polovica mreží už bola stiahnutá, tak som sa spýtala pána vo dverách, či ešte majú otvorené. Začal na mňa velebne vykrikovať - Nech sa páči! Samozrejme! Máme otvorené! Veď my tu môžeme robiť uzávierku do tretej, alebo do štvrtej! Len poďte! Z toho som pochopila, že je asi otvorené a tak som si kúpila svoju lahvinku a šla som. Cestou mi došlo, koho mi ten pán, čo rozsieval vianočnú radosť, pripomínal - čašníka z Kurvahoši, čo práskol tácku na zem a vykrikoval - Nová doba! Host vyhazuje číšníka! Celú cestu domov som sa na tom dobre zabávala.
Začalo husto snežiť a velebné Vianoce sa mohli začať.
Doma na mňa číhala ďalšia postavička Zvedavá Suseda, čo sa vynorila spoza dverí, len čo buchli dvere od výťahu. Vykríkla som na ňu - Šťastné a veselé! - mám teraz taký tik, a to ju spacifikovalo.
V dobrej nálade som si zabalila aj ten župan od sestry, čo som si sama vymyslela, zakúpila aj zabalila. Dala som na ňu ceduľu s mojím menom, takým ako ma nevolal nikto, iba moja mama. A tak bola so mnou aj dnes večer. Bol tam aj otec, pretože brat sa naňho začína čoraz viac podobať. Prvý rok som konečne trafila darčeky, ktoré potešili každého.
Najlepší darček: župan. Konečne ho mám.
Najkrajší darček: tričko s mačkami od sestry.
Najzábavnejší darček: špirála čo sa dá zavesiť na mobil. Úplná hovadina.

Šťastné a veselé všetkým! Cmuk.

streda, decembra 19

Trochu zenu


Tento svět

je pouhý
třešňový květ