Mnichovice

Prichádzame do Prahy a mne sa ktovieprečo zviera žalúdok od nervozity. Zadívala som sa ako vo sne na kancelárske budovy v okolí Florenca. Za mnou hrkúta týpek do mobilu s frajerkou, ktorá ho čaká na stanici, otrasnou zmesou češtiny a východniarčiny. Hlási jej každý pohyb a zastavenie autobusu. Najradšej by som mu ten mobil napchala do chřtánu. Motýle v bruchu už začínajú pripomínať splašený kŕdeľ vrabcov. Nechápem prečo. Nikto ma nečaká. Nezostávam v meste. Nemám plány a okrem sesternice nikto nevie, že som tu. Je ospalá škaredá sobota.
Kráčam ulicami z Florenca na Hlavní nádraží. Schválne idem okľukou po Poříčí, aby som tu mohla zostať o pár minút dlhšie. Mám chuť plakať. Na tvár mi dopadlo pár studených vločiek.
Kupujem si lístok a hneď mi ide vlak. Dúfam, že si dobre pamätám čas a smer. Nasadám do odporného osobáku, ktorý je špinavý a prekúrený. Oproti mne si sadne starý pán. Trochu smrdí. Ale usmievam sa na neho a zároveň dúfam, že sa so mnou nedá do reči. Nechcem sa s nikým rozprávať. Zavesil si modrý plášť, z aktovky vytiahol nejakú vedeckú publikáciu, číta a popoťahuje nosom. Mám chuť mu ponúknuť vreckovku. Namiesto toho sledujem stanice. Stojí to v Prahe na každom rohu a potom v každej malej dedinke po ceste. Sprievodca sa háda s iným starším pánom, ktorý sa mu neustále ospravedlňuje, nevie aký si má vypýtať lístok a aké zľavy môže využiť. Hľadá pochopenie u ostatných cestujúcich. Aj naňho sa usmejem. Oproti nemu sedí chalan s copom, ktorý celú cestu zabíja na notebooku nepriateľov. Zvuk má na minime, ale aj tak počujem výstrely, výbuchy a výkriky. Prejaví pochopenie. Vraj je predavač, ľudia sa mýlia každú chvíľu. Predáva mobily. Starý pán nadhodí debatu o svojom telefóne. Týpek mu ochotne vykladá aký novší model je mu podobný. Obyčajný rozhovor. Prekvapivo ľudský.
Poslala som sesternici SMSku že idem, ale na stanici ma nikto nečaká. Volám jej a vynadá mi, že nevie ako dlho trvá cesta. Za roamingovú cenu. Je to prekvapujúco milé minimestečko, alebo skôr dedina, ktorej punc mestečka dáva kláštor na kopci, honosné námestíčko pod ním a zopár pekných mešťanských domov. Konečne ju zbadám - s veľkou čapicou na hlave a veľkým setrom menom Shanti. Znamená to Peace. Všetci ho potrebujeme.
V jej malom domčeku horí oheň v peci, na stole sú sviečky a dve odrastené mačatá Ganesha a Shiva sa preháňajú von a dnu cez pootvorené okno. Zrazu mi je strašne príjemne. Obostrie ma mier a pokoj, Shanti si položí hlavu na moje kolená a mačatá sa ukľudnia a hlasno pradú. Varíme zeleninovú polievku a tuarég - marockú zmes sladkého zeleného a mätového čaju. Vedieme nekonečné diskusie o živote a v podvečer sa vyberieme na dlhú prechádzku. Shanti nadšene cvála po holých zablatených poliach, za obzorom za mrakmi zapadlo slnko, hryziem do jablka na lavičke pri starom kamennom kríži, fúka vietor, zalieza pod bundu, keď sa prebíjame krížom cez pole k lesu a domov. K horúcej peci a skvelej polievke.
Nič viac mi netreba.