FeLIsia si spomenula, že je sama a chýba jej spoločnosť. Prišla za mnou, hlasno kvílila, siréna mňaukajúca o pozornosť, nedá sa nepočuť, prehliadnuť, ignorovať. Sadla si k stolu, pozerá na mňa, vreští. Tak ma už konečne pohladkaj! Dokola chodí, obtiera fúziky o veci okolo. Nepríde bližšie. Nepríde na dosah. Pradie, motorček vibruje. Zvalí sa na koberec, prehne slastne chrbát. Roztomilá. Malebná. Neodolateľná. Musím za ňou na kolená, poškrabkať po brušku, vyhladkať kožúšok. Motor pracuje na plné obrátky, pradie, pradie. Poškrabkaj, pohladkaj! Vrrrm, vrrrm.
A dosť! Zatne mi pazúrik do ruky. Odkráča preč.
Mňau!
Mňam!
Budem sa od nej učiť.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára