Naše priateľstvo trvá už tak dlho. Od našej zálesácko-indiánskej puberty. Behali sme po lese, rozprávali sa v morzeovke, zakladali oheň, stavali típí a viazali Uzlíky Priateľstva. Dávalo to vtedy zmysel. V mojom živote v tom čase hádam jediný. Zachránilo ma to od oveľa väčších následkov.Lenže bolo to už tak strašne dávno. Potom sme si postavili každá svoje típí. Najprv na druhom konci lúky, potom na druhom konci lesa. Teraz sa mi zdá, že na opačných koncoch pohoria. Rozprávame každá svojim jazykom, hoci je náš rodný. Ale niektoré veci pomenúvame inak, niektoré javy ani pomenovať nevieme, alebo nechceme. Každá udržujeme vlastný oheň. A trochu inak. A je to všetko v poriadku. Je skvelé, že sme si našli každá svoju lúku kde postaviť típí. Nových susedov, s ktorými môžeme sedieť pri ohni(vej vode) a rozprávať vlastným miestnym nárečím. Všetko je oukej.
Akurát mne sa už nechce prekračovať to pohorie a pokúšať sa porozumieť tvojmu nárečiu. Aj keď mi vysielaš dymové signály. A nevieš, prečo neodpovedám. Či ma neprepadol nepriateľ a nepozabíjal v dedine všetky ženy a deti. Či som prežila tuhú zimu, keď bolo zveri málo a dreva na oheň tiež. Neboj sa, všetko je v poriadku. Típí stojí, jesť mám čo, lov je dobrý a oheň horí. Len už nevnímam tvoje dymové signály spoza pohoria. Nejako som im prestala rozumieť a ani sa mi nechce ich ďalej lúštiť.
Občas sa to stáva. Že medzi ľudmi vyrastú lesy a ani si to nevšimnú, lebo každému je na tej svojej lúčke dobre. A neexistuje také dlhé lano, na ktorom by sa dal ten uzol priateľstva ešte zaviazať.
Možno občas uvidím tvoj odraz v tečúcej rieke a pomyslím si na teba. A budem dúfať, že tvoje típí stojí, jesť máš čo, lov je dobrý a oheň horí.
Sova
10 komentárov:
To je nádherné. V každom ohľade. Veru, stáva sa. Aj v mojom živote. A mrzí ma...
ja nechapem, preco ludi, co sme kedysi dobre poznali, zrazu nechapeme... preco?
no bohuzial, je to proste tak. je to smutne, pustat zo svojho zivota priatelov, ale niekedy sa ludia rozidu uz tak daleko, ze sa navzajom nepocuju a nerozumeju si. myslim, ze je to prirodzene, kazdy sa vyvija.
nemyslim si, ze by sme byvalych priatelov nechapali. len proste uz nie su sucastou nasho zivota.
presne.. rozdiel svetov je divna vec.. kazdy ma ine hodnoty a nechape hodnoty tych druhych.. preto veci, na ktorych inym zalezi sa nam mozu zdat bezvyznamne..
priklad, kto zije na vlastnych nohach ma ine problemy ako ten, kto je stale u rodicov a jedine, co ho trapi je zabava.. a potom sa stretnu a jeden hovori o tom, ako tazko sa mu zaraba na zivot a druhy o tom, ako tazko sa mu balia baby.. a zrazu sa nechapu.. uf.. aky priklad som to vymyslel :)
hm, ked si nerozumies s ludmi, s ktorymi sa vlastne ani dobre nepoznas, tak sa to da zniest. ovela horsie je nerozumiet si s priatelmi.
oboje sa da vyriesit s vacsou ci mensou namahou a snahou, ak sa cloveku chce.
mas pravdu.. to s tymi priatelmi nie je dobre.. ale su to potom priatelia, ked nemate uz nic spolocne?
ale asi su.. len to treba prekonat, presne ako si pisala.. nemoze byt kazdy rovnaky, ako my, nie?
no to uz si potom musis rozmysliet, ci este chces, aby priatelmi boli alebo nie. je to velmi tazke rozhodnutie, ale niekedy ho treba proste urobit.
keby bol kazdy rovnaky na svete by bola silena nuda :-))
hmm, pripada mi velmi smutne neodpovedat na dymove signaly, uspokojit sa s dobrym lovom, lukou s tipi a novymi susedmi,ked za lesom je niekto, s kym si prezila taky kus zivota. alebo to nebolo dake pevne priatelstvo? ak uz priatelia nei su sucastou nasho zivota, aspon tie dymove signaly treba udrziavat a raz za cas pre jeho alebo tvojim tipi "popit ohnivu vodu" (rozumej navstevu)
ano, aj mne to pripada smutne. napriek tomu to teraz tak citim.
pekne napisane
Zverejnenie komentára