Sú také dni. Keď život prekĺzava pomedzi prsty a všade je prázdno a ticho. Pozorujem čas ako plynie a ignorujem pocit, že by som mala niečo urobiť. Deň plný plánov, ktoré nakoniec nikdy neuskutočním. Myslím na ľudí, ako mi chýbajú, ale ignorujem telefón, nikomu nevolám, nikomu nepíšem. Nie som smutná, nie som veselá. Som proste prázdna. Ako keby som v taký deň ani nebola.Vonku vietor rozfukuje dažďové kvapky a nízko nad zemou visia ťažké sivé mraky. Rozkopávam malé chumáče chlpov a prachu ale nepustím sa do upratovania. Ignorujem pocit hladu, až kým ma neprinúti urobiť nejaké jednoduché a rýchle jedlo. Na chvíľu si zdriemnem a zobudím sa o štyri hodiny unavenejšia a prázdnejšia než predtým. Púšťam si dobré filmy ale čochvíľa ma omrzia a tak ich ani nevnímam. Len tak zabíjam čas. V pondelok to budem ľutovať.
Ignorujem silný pocit, že mi ktosi chýba. Ignorujem smutnú pravdu, že trestám iba sama seba keď sa mu vyhýbam. Ignorujem neurčitý smútok z nenaplneného sľubu a malej nádeje, že sa niečo mohlo začať znovu a inak. V ignorácii som majster, cvičím sa v nej dlhé roky.
Budúci týždeň dostanem import rakvičiek z Prahy. Ešteže sa môžem aspoň na niečo tešiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára