Učím sa chodiť

Novú sukničku som si včera ráno obliekla, len takto pod kolená krátku, s prísľubom a volánikmi lemovanú. A k nej som si obula nové topánky, špicaté a elegantné, veru celkom dospelácke, na opätkoch ako sa patrí na riadnu ženu. Postavila som sa pred zrkadlo a takmer som zdúpnela od údivu, bo čo nevidím - dakto mi hádam nohy ukradol a za krajšie vymenil. Vynadívať som sa nemohla - koľká krása a elegancia, opálené štíhle lýtka, hádam ani moje nie sú.
Márnosť nad márnivosť. Nezostala nepotrestaná. Hneď pri bráne som vysoký opätok elegantnej ženy do mriežky v rohožke pri bráne zasekla, len tak zabrnelo. Hej zaprela som sa druhým opätkom, že ten prvý vytiahnem, bohužiaľ som netrafila na pevnú zem ale rovno medzi vedľajšie mriežky. Tak si tam stojím, načisto zaseknutá, krok nemôžem urobiť, až mi smiešno prišlo. S veľkým odhodlaním som nakoniec opätky vyslobodila a vykročila do nového dňa.
Učím sa chodiť na vysokých podpätkoch, ako sa na dospelú elegantnú ženu patrí. Bolí to, ale zúbky zatnem a idem. Občas sa ešte dakde zaseknem, občas musím otlaky zalepovať. Ale čo človek neurobí pre pekné lýtka a vlastnú eleganciu. Pekný je ten svet z tejto vyššej perspektívy. Nevadí, že to občas trochu bolí.
Veď človek má vždy na výber. Našťastie. Môže si obuť ľahké radostné a kvietkované cvičky, v ktorých si len tak s ľahkou nohou do sveta vybehne a veselo si poskakuje. Alebo elegantné špicaté topánky s opätkom, čo si vyžadujú uvážený krok, vystretý chrbát a ľahko vážnu sukničku k tomu. Len treba dávať pozor na mriežkované rohožky. Verím, že raz príde čas, keď ich budem prekonávať s prehľadom a ľahkou eleganciou.