Čistila som si zuby natiahnutá na lehátku na balkóne. Dvadsať minút, poctivo, ako každý večer. Svietili hviezdy a mesto už pomaly stíchlo, takto okolo polnoci. Mačky si vylihovali na stále ešte teplých dlaždiciach a vychutnávali si čerstvý vzduch po horúcom letnom dni. Aj ja som si vychutnávala čerstvý vzduch. Moje kvety voňali.
Zahľadela som sa na ozdobné vlysy na fasáde nášho soc.real. domu. Že aké sú pekné. A zrazu som si spomenula na teba. A útržok nejakej debaty, ktorú sme viedli. O dlaždiciach na balkón.
- Jo, ty žluté a bordové by se ti tam hodili, je to taky taková socrea - povedal si niečo v tom zmysle.
A zrazu som prudko zatúžila, aby si tu bol so mnou. Naliehavo, neodbytne.
A v ďalšej chvíli ten pocit preč.
Fyzická vzdialenosť medzi nami sa nezmenila. Vždy bola rovnaká, len som to nechcela vidieť.
A tá druhá vzialenosť tiež.
Len
ma
už
prestala
bolieť.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára