Smrť

Je prirodzenou súčasťou života. Ale nechceme to vedieť. Zakrývame si pred ňou oči, odsúvame ju od nás ako najďalej sa len dá. Veď kto by už zvládol dívať sa do tej hrôzyplnej nekonečnej čiernej prázdnoty, v ktorej sa rozprestiera. Tak odkladáme starých a chorých do nemocníc a do domovov dôchodcov, kde zomierajú sami, obklopení cudzími ľuďmi, z ktorých každý je v momente svojej smrti sám, vlastne to inak ani nemôže byť, len to podržanie za ruku to možno trošku uľahčí, tak ako každé podržanie za ruku v hociktorom ťažkom momente života. Uľahčí ale neodoberie celé to nepredstaviteľne ťažké a strašné bremeno.
A potom nás zrazu prekvapí. Zaskočí. Vydesí. Na smrť. Lebo ona príde. Čaká tam. Nikto sa jej nevyhne. A nevieme čo s ňou. Je neznáma, nespoznaná, strašidelná a čierna. Nevideli sme zomierať babičku. Nevideli sme ju mŕtvu ležať v prednej parádnej izbe celú noc so zapálenými sviečkami. Smrť je niečo vzdialené, s čím nechceme mať nič spoločné.
A potom zomrie niekto blízky. A namiesto toho, aby sme s radosťou oslávili jeho nádherný, plnohodnotný, láskyplný, pracovitý život, plačeme sami nad sebou. Nad vlastnou smrteľnosťou, nad vlastným prázdnym životom, ktorý nám možno napĺňal, a teraz sa znovu pred nami v plnej svojej nezmyselnosti rozprestrel a vyzerá ešte horší než tá desivá čierna prázdnota, ktorú zatiaľ nepoznáme.
Tak si teda poplačme, bude nám chýbať milovaná osoba. A potom sa snažme Žiť. A poriadne.

(Death and Cats © Paul Kidby)