A my všetky deti v rodine sme milovali jeho. Bol zábavný, vtipný a vždy sa nahlas smial. Keď som bola malá, chcela som ho za frajera. Naučil ma moje prvé slovo - gól. Vykrikoval ho pri futbale alebo hokeji a ja som ho po ňom nadšene opakovala. Nejapne vtipkoval pri pohreboch a vo vážnych chvíľach. Robil si žarty z tety, ktorá krívala po tom ako v mladosti havarovali s frajerom na motorke.
Posledný kanadský žartík si urobil život z neho. Odišiel do práce a ako blesk z modrého neba ho skosil infarkt.
Predstavujem si ho, ako sedí v nebeskom bare s mojou matkou a jej bratom, otcom a popíjajú na naše zdravie. Smeje sa tam na celé kolo a znervózňuje anjelov.
Toľko smrti. Že či ma neotupila? Nestupila zmysly? A cit? Hádam nie. Len som sa naučila, že na ľudí treba spomínať s láskou, s jemným smútkom. A bolesť časom pominie.
Prišla mi na rozum tá scéna z Tisícročnej včely - keď pochovávali starého Pichandu. Zima bola, snehu všade, šmýkalo sa. Nuž sa chlapi pošmykli, truhla sa dolu brehom spustila, za ňou aj muzikanti s trúbami a basami, aj smútoční hostia. A všetci sa nasmiali, až sa za brucho chytali. Najhlasnejšie starý Pichanda v nebi.
Veru, tak to má byť. Na ľudí čo milovali život treba spomínať s láskou a úsmevom. Málo je takých na svete.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára