Smrť

Je prirodzenou súčasťou života. Ale nechceme to vedieť. Zakrývame si pred ňou oči, odsúvame ju od nás ako najďalej sa len dá. Veď kto by už zvládol dívať sa do tej hrôzyplnej nekonečnej čiernej prázdnoty, v ktorej sa rozprestiera. Tak odkladáme starých a chorých do nemocníc a do domovov dôchodcov, kde zomierajú sami, obklopení cudzími ľuďmi, z ktorých každý je v momente svojej smrti sám, vlastne to inak ani nemôže byť, len to podržanie za ruku to možno trošku uľahčí, tak ako každé podržanie za ruku v hociktorom ťažkom momente života. Uľahčí ale neodoberie celé to nepredstaviteľne ťažké a strašné bremeno.
A potom nás zrazu prekvapí. Zaskočí. Vydesí. Na smrť. Lebo ona príde. Čaká tam. Nikto sa jej nevyhne. A nevieme čo s ňou. Je neznáma, nespoznaná, strašidelná a čierna. Nevideli sme zomierať babičku. Nevideli sme ju mŕtvu ležať v prednej parádnej izbe celú noc so zapálenými sviečkami. Smrť je niečo vzdialené, s čím nechceme mať nič spoločné.
A potom zomrie niekto blízky. A namiesto toho, aby sme s radosťou oslávili jeho nádherný, plnohodnotný, láskyplný, pracovitý život, plačeme sami nad sebou. Nad vlastnou smrteľnosťou, nad vlastným prázdnym životom, ktorý nám možno napĺňal, a teraz sa znovu pred nami v plnej svojej nezmyselnosti rozprestrel a vyzerá ešte horší než tá desivá čierna prázdnota, ktorú zatiaľ nepoznáme.
Tak si teda poplačme, bude nám chýbať milovaná osoba. A potom sa snažme Žiť. A poriadne.

(Death and Cats © Paul Kidby)

Ujo Marian miloval život

A my všetky deti v rodine sme milovali jeho. Bol zábavný, vtipný a vždy sa nahlas smial. Keď som bola malá, chcela som ho za frajera. Naučil ma moje prvé slovo - gól. Vykrikoval ho pri futbale alebo hokeji a ja som ho po ňom nadšene opakovala. Nejapne vtipkoval pri pohreboch a vo vážnych chvíľach. Robil si žarty z tety, ktorá krívala po tom ako v mladosti havarovali s frajerom na motorke.
Posledný kanadský žartík si urobil život z neho. Odišiel do práce a ako blesk z modrého neba ho skosil infarkt.
Predstavujem si ho, ako sedí v nebeskom bare s mojou matkou a jej bratom, otcom a popíjajú na naše zdravie. Smeje sa tam na celé kolo a znervózňuje anjelov.
Toľko smrti. Že či ma neotupila? Nestupila zmysly? A cit? Hádam nie. Len som sa naučila, že na ľudí treba spomínať s láskou, s jemným smútkom. A bolesť časom pominie.
Prišla mi na rozum tá scéna z Tisícročnej včely - keď pochovávali starého Pichandu. Zima bola, snehu všade, šmýkalo sa. Nuž sa chlapi pošmykli, truhla sa dolu brehom spustila, za ňou aj muzikanti s trúbami a basami, aj smútoční hostia. A všetci sa nasmiali, až sa za brucho chytali. Najhlasnejšie starý Pichanda v nebi.
Veru, tak to má byť. Na ľudí čo milovali život treba spomínať s láskou a úsmevom. Málo je takých na svete.

Trinásta komnata

Nechtiac som ju otvorila. A s prekvapením zistila, že do nej zatváram svoje vlastné srdce. Hádžem mu popod dvere odrobinky. Väčšinou ho ale ignorujem.
Nesmelo zaklopalo zvnútra na dvere. Ohlásilo sa, že je tu. Že keby som bola taká láskavá a začala si ho viac všímať. Tiež má svoje potreby. Už ho to nebaví byť ignorované a zabudnuté v tej tmavej zatuchnutej miestnosti. Ešte stále bije. A že by sa chcelo poriadne rozbúšiť.
Nepríjemné. Neviem čo s tým. Staré vzorce sa neosvedčili. Nové ešte nemáme. Zostáva dúfať, že teraz, keď je už otvorené, tak sa nám podarí nejakú cestu nájsť.

Koniec-koncov trinástu pevnosť sa mi darí zdolávať vcelku úspešne.

Intimita

Len sa tak poflakovať nahí po byte. Pred nami kopa voľného času, keď nič nemusíme a môžeme hocičo - otvoriť si ďalšiu fľašu vína, rozprávať sa, ležať vedľa seba - čítať si a občas sa len tak letmo dotknúť, roztopiť trochu čokolády a dať si dezert z telíčka toho druhého. Nekonečnekrát sa milovať. Vášnivo, hlučne a rýchlo. Pomaly, nežne a nenáhlivo, keď už je najdôležitejšie zo všetkého byť spolu, a tak si vychutnať každý dotyk, každý pohyb a nakoniec vieme, že sme tak blízko pri sebe, ako sa len dá. Je to ako návrat domov, do starej známej milovanej zeme, tam, kde je človeku najlepšie na svete.

Z rodinného albumu

Našla som ju v rodinnom albume. Medzi idylickými fotografiami rozosmiatych detí - bratrancov a sesterníc, čiernobielymi spomienkami na detstvo a mladosť ľudí, ktorí sú už farební a oveľa starší.
Na zemi pred tankom sedia mamin brat, sestra a švagriná (a ešte nejaká neznáma pani :-). Len taký malý prejav odvahy. Fascinuje ma to a teší. Z nejakých smiešnych dôvodov som na nich hrdá.

Domov

Vždy viem, že som sa vrátila domov, keď zavŕzga bránička a kráčam hore sieňou po betónovom chodníčku. Zhlboka dýcham ten vzduch - vonia ako nikde inde: zmesou kravských koláčov na ceste, napíleného dreva, pokosenej trávy a horskej čerstvosti. Takmer čakám, že sa na mňa z gánku usmeje stará mama alebo mama. Nakuknem do kuchynského okna, či sú doma.
Kuchyňa sa takmer nezmenila už celé roky. Vždy sa nám tam najlepšie vysedáva. Tu sa vždy stretneme a odtiaľto sme vyšli. Všetci to vieme a máme to zapísané niekde hlboko v duši. Možno aj v génoch. Vždy vysedávame v kuchyni. Najradšej.
Odtiaľto pochádzam. Tu vyrástla mama a jej súrodenci. V dome, ktorý postavili starí rodičia vlastnými rukami. Za ním polia, ktoré obrábali vlastnými silami.
Už dávno nežijú. Aj život sa tu už v mnohom zmenil. A v niečom ostáva rovnaký - človek sa narodí, vyrastie, založí rodinu, živí sa poctivou prácou, generácie sa striedajú. Najprirodzenejšia vec na svete. Pevný rytmus.
Odtiaľto pochádzam. Je to pre mňa nesmierne dôležitý pocit, že to viem.

Nočná mora

Ako nočná mora, čo poletuje za noci v tuneli bez konca, zdalo sa mi, že si svetlo. Ako nočná mora, čo ju priťahuje horúca lampa. Ako nočná mora čo splašene búši o žiarovku až sa spáli.
Ako nočnú moru neónová lampa, tak si ma priťahoval. Studené, biele svetlo.

Až svitol deň a s ním ostrý, teplý, slnečný jas.

Ale pre nočné mory slnko nesvieti.
Niekedy v noci mora priletí. Hľadá svoju neónovú lampu.
Strašidelná. Smutná.
Zas je tu.