Vianočné obrázky

Stála som na letisku a pozorovala ľudí v príletovej hale. Vždy som tú scénu považovala za príliš patetickú, aj keď film milujem. A zrazu som sa ocitla uprostred nej. A bola pravdivá do poslednej sekundy. Pozerala som sa, ako sa ľudia zvítavajú, objímajú a bozkávajú a musela som zatlačiť slzu-dve dojatia. Bavili ma tie mikropríbehy, čo sa okolo mňa odohrávali. Najsmiešnejší bol o tom, ako sa týpek snažil opýtať ľudí, ktorých vyzdvihol na letisku, či mali dobrý let. Ale nevedel jazyky. Tak zahral etudu: "Good - [nasledovalo energické mávanie rukami napodobujúce let]?"
A potom sme sa zvítali s mojou neterou, čo sa vybrala do sveta stať sa letuškou a podarilo sa jej to, vyobjímala som ju a pobozkala na líčko. Som na ňu hrdá. Tešila sa, že aj ju konečne niekto víta v príletovej hale, srdcervúce scény sú pre ňu každodennou pracovnou rutinou a nikdy nie je ich súčasťou. Prišla tajne domov na Vianoce z Írska a bolo ju treba dopraviť z letiska a posadiť do vlaku. Tie štyri hodiny čo sme na seba mali, sme poriadne využili na dobrú večeru, zopár panákov a dobré rady do života (ty máš šarm a krásu, on vie variť a šoférovať), nech dievča vie, že je doma a že má cool tetku. Keď som sedela v taxíku domov zo stanice, predstavovala som si, ako sa ráno zobudia a nájdu doma stratenú dcéru a prevelice ma to dojímalo.
Na Štedrý deň som sa vybrala zakúpiť tradičnú vianočnú lahvinku pre príbuzných, čo si na poslednú chvíľu spomenuli, že by sa predsa len patrilo ma pozvať aspoň na Štefana, veď sú tie Vianoce. Vybrala som sa dosť neskoro, mala som plno povinností - vypiť si rannú kávu, povyberať najlepšie kúsky koláčikov na raňajky, pozrieť si Pacha hybského zbojníka, pokochať sa beštiami chlpatými ako sa povaľuju pod stromčekom - a nakoniec, aj tie darčeky bolo treba pobaliť. Aj som sa prešla a prišla som do obchodu 20 minút pred záverečnou. Jedna polovica mreží už bola stiahnutá, tak som sa spýtala pána vo dverách, či ešte majú otvorené. Začal na mňa velebne vykrikovať - Nech sa páči! Samozrejme! Máme otvorené! Veď my tu môžeme robiť uzávierku do tretej, alebo do štvrtej! Len poďte! Z toho som pochopila, že je asi otvorené a tak som si kúpila svoju lahvinku a šla som. Cestou mi došlo, koho mi ten pán, čo rozsieval vianočnú radosť, pripomínal - čašníka z Kurvahoši, čo práskol tácku na zem a vykrikoval - Nová doba! Host vyhazuje číšníka! Celú cestu domov som sa na tom dobre zabávala.
Začalo husto snežiť a velebné Vianoce sa mohli začať.
Doma na mňa číhala ďalšia postavička Zvedavá Suseda, čo sa vynorila spoza dverí, len čo buchli dvere od výťahu. Vykríkla som na ňu - Šťastné a veselé! - mám teraz taký tik, a to ju spacifikovalo.
V dobrej nálade som si zabalila aj ten župan od sestry, čo som si sama vymyslela, zakúpila aj zabalila. Dala som na ňu ceduľu s mojím menom, takým ako ma nevolal nikto, iba moja mama. A tak bola so mnou aj dnes večer. Bol tam aj otec, pretože brat sa naňho začína čoraz viac podobať. Prvý rok som konečne trafila darčeky, ktoré potešili každého.
Najlepší darček: župan. Konečne ho mám.
Najkrajší darček: tričko s mačkami od sestry.
Najzábavnejší darček: špirála čo sa dá zavesiť na mobil. Úplná hovadina.

Šťastné a veselé všetkým! Cmuk.

Trochu zenu

Tento svět
je pouhý
třešňový květ

Carpe adventum

Každé ráno si s pubiškou urveme nový deň z adventného kalendára. Ja otvorím políčko, pozriem sa akú zľavu dnes opäť nevyužijem v drogérii a potom príde pubiška a s nadšením deň urve, pokmáše pazúrmi a zubami a potom ho nájdem niekde pod gaučom alebo sa mi prilepí na pätu pri kuchynskej linke. Zrovna nedávno si nadšene zgustla na očiach DModelky.
Beštiám chlpatým sa vôbec páči, že im nosím domov nové zaujímavé veci, ktoré môžu oňuchávať - adventný veniec, suroviny na predvianočné tiramisu a včera skoro igelitku potrhali, keď kamarát doniesol mäso do kapustnice.
Zhromažďujú sa u mňa milí a blízki ľudia a s potešením zisťujem, že sa u mňa cítia dobre. Cítim sa tým poctená. Varíme kapustnicu - toľko, že vo dvoch veľkých hrncoch buble ponad okraj. Predvianočne popíjame a pojedáme dobroty, čo každý donesie. Je príjemné stretávať ľudí, s ktorými je mi dobre aj počas celého roka a postávať s nimi pri varenom víne na námestí s omrznutými nohami a potom zapadnúť do najbližšej krčmy. Alebo pozvať domov na niečo dobré.
Už sa teším na vianočný koncert budúci týždeň. Vážne vážna hudba. Teším sa na ten velebný pocit, čo ma celú predchýňa už len pri pomyslení na to. Všade vládne velebná atmosféra. V premrznutých prstoch držiacich horúce vínko. V horúcej vianočnej kapustnici. V radosti, keď obdarujem svojich priateľov drobnosťami čo ich potešia. V ďalšej zapálenej sviečke na adventnom venci. V príjemných stretnutiach.
Urvávam si každý adventný deň a s puberťáckym nadšením si ho vychutnávam. Mňam.

Talisman

Je taká láska. Nie je to ten druh, čo človeka núti spievať v daždi a tancovať po papundeklových strechách s ústami rozďavenými v radostnom a prešťastnom LÁÁÁÁÁÁÁSKA. Je to ten druh, keď si len tak len tak spokojne pobrukujem pri práci alebo hocičom inom a keď idem po ulici, hoci aj v daždi, tak sa usmievam, skôr akoby pod fúzy. Lebo sa mi proste chce.
Je to tichá láska, s ktorou sa nechcem podeliť s celým svetom. Stačí, že ma zahreje a nosím ju ako talizman. Často ju nevidieť, ale je tam, pod povrchom, tak hlboko, že o nej niekedy ani neviem. Až sa mi pripomenie a s radosťou zistím, že ju stále mám.
Nepožiera nenásytne, nežiada nemožné, neočakáva nesplniteľné. Namiesto toho akceptuje, chápe a zdieľa. Prečká všetky katastrofy a nešťastia a znovu ju nájdem pod troskami, kde prežila a vydáva malé svetlo a teplo. Vyzerá krehko, ale je odolnejšia než diamant. Je to presne taký šperk, čo neoslňuje jagavou krásou, ale poteší hocikedy, keď sa naň pozriem.
Je to láska, čo dokáže ponechať slobodu.

Spomienky a pripomienky

Sú také vône, obrazy, chute a momenty, čo ma okamžite prenesú do nejakej dávno zabudnutej chvíle, okamihu, spomienky, udalosti a zrazu cítim presne to čo vtedy. Niekedy ani netuším, kde sa vezmú. A o niektorých to viem celkom presne.
Napríklad zaprášená fľaša ríbezľovej absolutky, ktorú niekto daroval kamarátke, niekto iný ju u nej otvoril a ostala tam. Zaprášená a zabudnutá. Až prišiel jej čas. Aby mi pripomenula. Tá zaprášeno-ríbezľová vôňa a chuť ma okamžite preniesli do detstva. Na povalu na Liptove, kde mama sušila ríbezľové listy. Nepamätám, že by som z nich niekedy pila čaj. Ale presne si pamätám, ako sa sušili na bielych archoch papiera a v slnečných lúčoch sa víril prach. Voňali.

Dnes som si náhle, uprostred práce, spomenula na ten pocit v chlapskom náručí. Keď som bola milovaná. Tú istotu a bezpečie v pevnom láskyplnom objatí. Bol to len letmý okamih a hneď bol preč. Chvíľu mi zostalo smutno. Ale aj to rýchlo odišlo. Človek dokáže žiť bez lásky. Tak ako sa môže naučiť žiť bez ruky. Je síce mrzák, ale žiť môže. Aj sa občas radovať zo života. V zmysluplnej práci som nakoniec úplne zabudla na ten nepodstatný okamih. Áno, dnes moja práca dávala zmysel. Baví ma presúvať užitočné informácie tam, kam patria.
Spomenula som si na to až keď som tancovala dolu námestím cestou domov do rytmu hudby:

Nouvelle Vague - J...

Prechádzala som popod okná toho, čo ma miloval. A držal. Už je to dávno zabudnuté. A on sedí za Predsedníckym Stolom na najvyššom poschodí svojho Úradu. V oknách sa mu svietilo. Usmiala som sa a išla domov. Nič viac.
A možno sa vynorila ešte jedna pripomienka šťastnej virtuálnej ilúzie. Bola tak strašne príjemná a príliš krátka. Potom sa opäť stratila v mori jednotiek a núl, čo sa potulujú netom. A možno to bol iba prelud. Virtuálna fatamorgána. Komu na tom záleží. Ten šťastný úškrn a svižný tanečný krok cestou domov mi už nikto nevezme.

(Not) Very Fruitful Weekend

No dobre, toto proste nie je čas samoty a tichého rozjímania. Po dvoch týždňoch márneho boja s chabým výsledkom niekoľkých ukradnutých večerov pre samú seba som to už pochopila. A po uplynulom týždni nezriadeného chľastania ale hlavne obžerstva sa mi zažiadalo dať si pauzu.
I vybrala som sa na trh, i dovliekla som plné tašky pomarančov, mandaríniek, jabĺk, ananásu a dva banány k tomu. Spolu s advenťákom a pásikavými ponožkami. Hrubými. Trh je vôbec moje obľúbené miesto pre sobotné dopoludnie. Bavím sa útržkami zachytených rozhovorov:
Dáma svojim dvom kamarátkam, stojacim v uličke medzi stánkami v mláke slnečného svetla: "Vyhrejme si tu rite."
Predavač zeleniny dakde z juhu s maďarským prízvukom: "Kúpte si na to černocha, tu za rohom ich predávajú."
Uškŕňam sa pri vyberaní ovocia a potom sa predieram davom s našpicovanými ušami a pobaveným úsmevom.
Doma som ovocíčko naaranžovala do košíčka, na adventnom venci zapálila sviečku, odohnala beštie chlpaté, čo musia skontrolovať každú novú vec a tešila sa na očistný víkend.
Prvá zmienka o vianočných trhoch ma nechala chladnou. Kamarátka sa tam chystala so svojou partou. No a čo, len nech si ide.
Odhodlane som popíjala druhú šálku ovocného čaju s divokou višňou a chrúmala tretie jablko pri čítaní Reflexu.
Kamarát sa tam tiež chystá.
Fajn, len si choď a dobre sa bav. Ja si tu potriedim klince a šróby do krabičiek. Podľa veľkosti. Konečne to urobím, už sa odhodlávam rok. Pustím si k tomu Cimrmanov a ošúpem ďalší pomaranč.

A keď som sa o jedenástej vracala domov, s bruchom plným cigánskej, vareného vína, makovej lokše, čaju, punču a kapurkového fernetu, vedela som, že je čas predvianočný. Kedy sa netreba brániť tlačenici v dave, lebo tej sa nevyhneme. Radšej sa treba sústrediť na svoju cigánsku v žemli, varené vínko a priateľov a príbuzných čo máme okolo seba. Bo to sú naši blízki a v tomto čase ich máme ešte bližšie. Niekedy aj na druhom konci lokše.

P.S. A teraz ma ospravedlňte, idem si dať ďalší pomaranč a koliesko ananásu. Dnes to už hádam vyjde.

23:00 No dobre tak nič.
Ale čo človek neurobí pre Mr. Joa Cockera, že jo.
Môže sa stať všeličo, napr: I Get High With A Little Help From My Friends



Menovite: Mr. Cocker, Mr. Laco, Ms. Nina, Ms. Zuska, Mr. Stock, Mr. Heineken

Miluj ma! Miluj maaa!

Stáli sme s kamoškou v kuchyni pri linke a popíjali fernet.
- Povedal mi, že ma miluje.
- No veď aj ty jeho nie?
- Nie. Mne je s ním proste dobre.
Jej milujúci stál vonku pod bránou a trpezlivo ju čakal pri cigarete. Od istého incidentu, ktorý zahŕňal nadmerné množstvo konzumovaného fernetu, navyše citrusu, a následne zvratky psychické a fyzické, nevyhľadávame svoju vzájomnú spoločnosť. Ale o mňa nešlo.
Keď odišla, spomenula som si na niekoľko vlastných vzťahov-nevzťahov, v ktorých jeden miloval ako blázon a druhému bolo "proste dobre".

Sedeli sme na lavičke pri rieke, s človekom vedľa ktorého som večer zaspávala a ráno sa prebúdzala, s ktorým sme zdieľali spoločný čas a priestor a myslela som si, že aj city. A keď mi povedal, že ma miluje, pri veľkom okrúhlom mesiaci, v teplý letný večer, keď voňala rieka a cítila som sa ako v zlom romantickom filme, mala som chuť plakať. Pretože som nedokázala povedať mu to isté. A vôbec nie je podstatné, že on dokázal nakoniec milovať najviac seba samého.

A písala som e-mail o tom, že som strávila jeden z najkrajších večerov svojho života. A keď som si tam na terase s výhľadom od Vyšehradu až po žižkovskú televíznu vežu prečítala odpoveď, že on si tiež pekne oddýchol, vedela som, že budú veľké problémy. Najkrajšie chvíle svojho života som prežívala ešte niekoľko ďalších dlhých mesiacov, zatiaľčo on príjemne relaxoval. Až kým som definitívne nepochopila, že najkrajšie chvíle nie sú vtedy, keď si človek väčšinu času želá, aby si ten druhý myslel, cítil a hovoril niečo úplne iné, než v skutočnosti myslí, cíti a hovorí.

Neviem čo ľudí drží vo vzťahoch, ktoré nemajú perspektívu. Láska. Slabosť. A neviem ani ako neubližovať ľuďom, ktorí milujú viac ako je možné im oplatiť. Je mi ľúto, že nemám v sebe tú silu, opustiť vzťahy, v ktorých jeden z nás trpí. Ale som vďačná, že som dostala viac lásky, ako dokážem uniesť. Aj za to, že som dokázala dať viac lásky ako bolo možné prijať. Len neviem, ako to urobiť, aby to nebolelo.

Ticho tu bude!

Chcem sedieť v kresle pod lampou a čítať si môj starý román, za ktorý sa trochu hanbím. Chcem si písať čo ma napadne a rozmýšľať o tom, čo je pre mňa dôležité. Chcem prísť na to, ako pochovať svojich mŕtvych. A zistiť prečo sa človek cíti slobodný, keď zostane sám. Chcem si vypočuť trocha ticha v duši, aby som konečne začula čo mi hovorí. Občas poškrabkať za ušami mačku čo sa mi usadí na kolenách a položiť si ruku na jej pradúci mäkký kožuch. Upokojuje. Zaliezť do svojej ulity a vyhnúť sa davu.

Preto nedokážem zdieľať radosť zo života so svojimi kamarátkami. Nedokážem plánovať silvester, aby opäť nebol katastrofou. Poskytujem miesto na tajné randevu kamarátke, ktorá nie je mojou kamarátkou. Hádam sa o blbostiach s najbližšími priateľmi a prepíjam sa sobotnými večermi. Prejedám sa na rodinných oslavách.
Nič z toho robiť nechcem.

Chcem
iba
svätý
pokoj
a
TICHO

Tento predvianočný čas

Čas dlhých tmavých večerov, keď sa zotmie už o štvrtej popoludní a potom na svet spadne čierna, nepriestrelná, studená tma. A skôr než na človeka padne tieseň a smútok, zavolá priateľom a vyberú sa na vianočné trhy. Trochu si postáť vo svetle obrovského vianočného stromu a s omrznutými nohami popíjať štvrté varené víno. Zahnať tmu a zimu v duši a prázdne miesto vyplniť makovou lokšou a teplým červeným. Človeku je potom dáko teplejšie. A tmu naplní farebná radosť.
Čas citového vydierania a neuveriteľných podpásoviek útočiacich z televíznych reklám, vianočných oddelení obchodov a cituplných filmov o rodinách, čo sa vždy nakoniec opäť zídu pod vianočným stromom oblečení v rovnakých červených svetroch. A vtedy je plakať dovolené.
Čas stretnutí s ľuďmi, na ktorých človek nemal celý rok čas ani chuť a ďalší celý rok ani chuť nebude mať, lebo tak je to v poriadku. Čas stretnutí s ľudmi, s ktorými sa človek stretáva celý rok a chce sa s nimi stretávať aj počas dlhých zimných večerov, lebo zohrievajú srdce a rozsvecujú svetlo v tme. A môžeme sa objedať a opíjať do bezvedomia. Teraz je na to proste správny čas.
Čas dlhých osamelých večerov, keď si človek zapáli sviečky, na ktorých si mača neustále páli chvostík. Keď sa treba trochu zamyslieť a obzrieť, vychutnať si samotu, ktorá konečne nebolí. Prečítať si všetky knihy, ktoré sa nakopili na nočnom stolíku. Zapísať všetky myšlienky, lebo nejaká sa časom môže zísť. Prečítať staré romány, aby sme pochopili, kto vlastne sme a prečo. Navariť si k tomu trochu vína so škoricou a zabaliť sa do deky, pod ktorú sa prídu schovať aj pradúce mačky.
Čas čistej radosti z prefláknutých pohľadnicových gýčov. Z toho, že za oknom husto sneží. Že svieti studené zimné slnko a rozžiari sneh na pozadí modrej oblohy. A že si ozdobíme s priateľmi stromček, z ktorého mačky budú kradnúť slamené ozdoby a naháňať ich po celom byte, a rozdáme si malé darčeky. Navaríme si kapustnicu a vypijeme si k nej fernet. A možno postavíme snehuliaka, ak bude na balkóne dosť snehu.
Vlastne mám tento čas celkom rada. Ak nebolí.