Je taká láska. Nie je to ten druh, čo človeka núti spievať v daždi a tancovať po papundeklových strechách s ústami rozďavenými v radostnom a prešťastnom LÁÁÁÁÁÁÁSKA. Je to ten druh, keď si len tak len tak spokojne pobrukujem pri práci alebo hocičom inom a keď idem po ulici, hoci aj v daždi, tak sa usmievam, skôr akoby pod fúzy. Lebo sa mi proste chce.
Je to tichá láska, s ktorou sa nechcem podeliť s celým svetom. Stačí, že ma zahreje a nosím ju ako talizman. Často ju nevidieť, ale je tam, pod povrchom, tak hlboko, že o nej niekedy ani neviem. Až sa mi pripomenie a s radosťou zistím, že ju stále mám.
Nepožiera nenásytne, nežiada nemožné, neočakáva nesplniteľné. Namiesto toho akceptuje, chápe a zdieľa. Prečká všetky katastrofy a nešťastia a znovu ju nájdem pod troskami, kde prežila a vydáva malé svetlo a teplo. Vyzerá krehko, ale je odolnejšia než diamant. Je to presne taký šperk, čo neoslňuje jagavou krásou, ale poteší hocikedy, keď sa naň pozriem.
Je to láska, čo dokáže ponechať slobodu.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára