Miluj ma! Miluj maaa!

Stáli sme s kamoškou v kuchyni pri linke a popíjali fernet.
- Povedal mi, že ma miluje.
- No veď aj ty jeho nie?
- Nie. Mne je s ním proste dobre.
Jej milujúci stál vonku pod bránou a trpezlivo ju čakal pri cigarete. Od istého incidentu, ktorý zahŕňal nadmerné množstvo konzumovaného fernetu, navyše citrusu, a následne zvratky psychické a fyzické, nevyhľadávame svoju vzájomnú spoločnosť. Ale o mňa nešlo.
Keď odišla, spomenula som si na niekoľko vlastných vzťahov-nevzťahov, v ktorých jeden miloval ako blázon a druhému bolo "proste dobre".

Sedeli sme na lavičke pri rieke, s človekom vedľa ktorého som večer zaspávala a ráno sa prebúdzala, s ktorým sme zdieľali spoločný čas a priestor a myslela som si, že aj city. A keď mi povedal, že ma miluje, pri veľkom okrúhlom mesiaci, v teplý letný večer, keď voňala rieka a cítila som sa ako v zlom romantickom filme, mala som chuť plakať. Pretože som nedokázala povedať mu to isté. A vôbec nie je podstatné, že on dokázal nakoniec milovať najviac seba samého.

A písala som e-mail o tom, že som strávila jeden z najkrajších večerov svojho života. A keď som si tam na terase s výhľadom od Vyšehradu až po žižkovskú televíznu vežu prečítala odpoveď, že on si tiež pekne oddýchol, vedela som, že budú veľké problémy. Najkrajšie chvíle svojho života som prežívala ešte niekoľko ďalších dlhých mesiacov, zatiaľčo on príjemne relaxoval. Až kým som definitívne nepochopila, že najkrajšie chvíle nie sú vtedy, keď si človek väčšinu času želá, aby si ten druhý myslel, cítil a hovoril niečo úplne iné, než v skutočnosti myslí, cíti a hovorí.

Neviem čo ľudí drží vo vzťahoch, ktoré nemajú perspektívu. Láska. Slabosť. A neviem ani ako neubližovať ľuďom, ktorí milujú viac ako je možné im oplatiť. Je mi ľúto, že nemám v sebe tú silu, opustiť vzťahy, v ktorých jeden z nás trpí. Ale som vďačná, že som dostala viac lásky, ako dokážem uniesť. Aj za to, že som dokázala dať viac lásky ako bolo možné prijať. Len neviem, ako to urobiť, aby to nebolelo.