Spomienky a pripomienky

Sú také vône, obrazy, chute a momenty, čo ma okamžite prenesú do nejakej dávno zabudnutej chvíle, okamihu, spomienky, udalosti a zrazu cítim presne to čo vtedy. Niekedy ani netuším, kde sa vezmú. A o niektorých to viem celkom presne.
Napríklad zaprášená fľaša ríbezľovej absolutky, ktorú niekto daroval kamarátke, niekto iný ju u nej otvoril a ostala tam. Zaprášená a zabudnutá. Až prišiel jej čas. Aby mi pripomenula. Tá zaprášeno-ríbezľová vôňa a chuť ma okamžite preniesli do detstva. Na povalu na Liptove, kde mama sušila ríbezľové listy. Nepamätám, že by som z nich niekedy pila čaj. Ale presne si pamätám, ako sa sušili na bielych archoch papiera a v slnečných lúčoch sa víril prach. Voňali.

Dnes som si náhle, uprostred práce, spomenula na ten pocit v chlapskom náručí. Keď som bola milovaná. Tú istotu a bezpečie v pevnom láskyplnom objatí. Bol to len letmý okamih a hneď bol preč. Chvíľu mi zostalo smutno. Ale aj to rýchlo odišlo. Človek dokáže žiť bez lásky. Tak ako sa môže naučiť žiť bez ruky. Je síce mrzák, ale žiť môže. Aj sa občas radovať zo života. V zmysluplnej práci som nakoniec úplne zabudla na ten nepodstatný okamih. Áno, dnes moja práca dávala zmysel. Baví ma presúvať užitočné informácie tam, kam patria.
Spomenula som si na to až keď som tancovala dolu námestím cestou domov do rytmu hudby:

Nouvelle Vague - J...

Prechádzala som popod okná toho, čo ma miloval. A držal. Už je to dávno zabudnuté. A on sedí za Predsedníckym Stolom na najvyššom poschodí svojho Úradu. V oknách sa mu svietilo. Usmiala som sa a išla domov. Nič viac.
A možno sa vynorila ešte jedna pripomienka šťastnej virtuálnej ilúzie. Bola tak strašne príjemná a príliš krátka. Potom sa opäť stratila v mori jednotiek a núl, čo sa potulujú netom. A možno to bol iba prelud. Virtuálna fatamorgána. Komu na tom záleží. Ten šťastný úškrn a svižný tanečný krok cestou domov mi už nikto nevezme.