A myslím pritom na Meredith Greyovú. Ako plietla sveter, aby zabudla na svojho Neodolateľného Odrbávača. Každá máme svoj spôsob ako odolávať Neodolateľným Odrbávačom. Občas sa pichnem drôtom do prsta. Tak ako ma občas pichne spomienka na neho. Nečakane, bodne, zabolí. Niekedy musím potriasť hlavou, aby som sa jej dokázala zbaviť. No. Lepšie ako tým drôtom do oka, asi.Pletiem plot. Teda priväzujem pletivo k susedovie plotu, aby chlpaté beštie nechodili na návštevu. Susedia tvrdili, že im to nevadí. Keď beštie behali po ich balkóne. Aj keď vbehli dnu. Dokonca aj keď si jedna z nich schrupla na ich manželskej posteli. (Nehlo s ňou ani keď prišiel sused domov, otvorila jedno oko, mrkla naňho a spala ďalej. Vyduril ju až môj príchod a zdrhla cez balkón naspäť domov.) Aj vtedy tvrdili, že to nevadí. Začalo im to konečne vadiť, až keď beštie pozhadzovali čerstvo vypraté prádlo a podupali ho špinavými pacičkami. Ja to chápem. Aj mne by to vadilo. Mne to vadilo od začiatku. A tak pletiem plot.
Niekedy mám chuť upliesť plot aj okolo vlastného srdca. Aby som ho ochránila, aby sa ma nič nemohlo dotknúť, aby sa k nemu nedostala žiadna beštia. Možno mi už aj taký malý plôtik okolo srdca raší. Neviem či ho vytrhnúť aj so základmi, aby som zostala človekom. Som z toho celá poplotená, vlastne popletená.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára