Stala sa zo mňa záhradníčka. Vláčim domov veľké vrecia zeminy, plné tašky kvetín z trhu, prevláčam hore-dolu hrantíky, sadím kvety. Mám ruky zababrané od hliny. Diskutujem na trhu aké kvety sa najlepšie hodia na slnečný balkón. Krásne sme si skecli s predavačom kvetín a on mi vybral najkrajšie muškáty a gazánie aké mal. Bral ich do rúk s láskou a rozprával mi o obrovských kvetinových záhonoch, ktoré má vo svojom skleníku. Rýpem sa v zemi a upokojuje ma to. Nemyslím na nič, vychutnávam si zem na rukách a slnko nad hlavou. Mám spálený chrbát a špinu za nechtami. Sadím nový život a pozerám ako sa mu darí. Uspokojuje ma to. Večer všetko polejem, sadnem si na balkón a usmievam sa od spokojnosti. Vyložím nohy, popíjam chladený drink, čítam alebo pozerám ako zapadá slnko a beštie chlpaté lovia muchy.
Mám už aj prvé plody. Nie je to moja zásluha, nemohla som odolať tomu závesnému kvetináču s jahodami v obchoďáku. A naozaj rastú. Prvé jahody. Moje vlastné. Z mojej záhradky. Odtrhla som ich príliš skoro, ešte neboli sladké, ešte nemám skúsenosti. Ale mne chutili ako dar z nebies. Ktovie či vyrastú aj tie paradajky čo som dostala ako malé sadeničky od susedy po tom, čo som ju (nie mojou vinou) vytopila. Už sa teším a som zvedavá. Zatiaľ sa im darí.
A potom prišla veterná smršť, hrantíky lietali po balkóne a všade bola rozsypaná hlina. Vietor kmásal kvety, ohýbal paradajky, otrhal lístky chilli papričkám. Prívalový dážď vytopil petúnky. Skaza a spúšť. Ale všetko prežilo. Vyšla dúha. Ráno vyšlo slniečko. Balkón sa dal pozametať, paradajky lepšie priviazať, kvetom sa nič nestalo. Začala som odznova.
Stala sa zo mňa záhradníčka. Vláčim domov veľké vrecia zeminy, plné tašky kvetín z trhu, prevláčam hore-dolu hrantíky, sadím kvety. Mám ruky zababrané od hliny. Diskutujem na trhu aké kvety sa najlepšie hodia na slnečný balkón. Krásne sme si skecli s predavačom kvetín a on mi vybral najkrajšie muškáty a gazánie aké mal. Bral ich do rúk s láskou a rozprával mi o obrovských kvetinových záhonoch, ktoré má vo svojom skleníku. Rýpem sa v zemi a upokojuje ma to. Nemyslím na nič, vychutnávam si zem na rukách a slnko nad hlavou. Mám spálený chrbát a špinu za nechtami. Sadím nový život a pozerám ako sa mu darí. Uspokojuje ma to. Večer všetko polejem, sadnem si na balkón a usmievam sa od spokojnosti. Vyložím nohy, popíjam chladený drink, čítam alebo pozerám ako zapadá slnko a beštie chlpaté lovia muchy.
Mám už aj prvé plody. Nie je to moja zásluha, nemohla som odolať tomu závesnému kvetináču s jahodami v obchoďáku. A naozaj rastú. Prvé jahody. Moje vlastné. Z mojej záhradky. Odtrhla som ich príliš skoro, ešte neboli sladké, ešte nemám skúsenosti. Ale mne chutili ako dar z nebies. Ktovie či vyrastú aj tie paradajky čo som dostala ako malé sadeničky od susedy po tom, čo som ju (nie mojou vinou) vytopila. Už sa teším a som zvedavá. Zatiaľ sa im darí.
A potom prišla veterná smršť, hrantíky lietali po balkóne a všade bola rozsypaná hlina. Vietor kmásal kvety, ohýbal paradajky, otrhal lístky chilli papričkám. Prívalový dážď vytopil petúnky. Skaza a spúšť. Ale všetko prežilo. Vyšla dúha. Ráno vyšlo slniečko. Balkón sa dal pozametať, paradajky lepšie priviazať, kvetom sa nič nestalo. Začala som odznova.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára