Vytiahla som vŕtačku a pustila sa do toho. Išlo to ako po masle. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. Vŕŕŕŕ! Diera. Hmoždinka. A je to.
Ty si teda technický talent! Vyhlasoval môj drahý otecko. Nie s hrdosťou a pýchou. S iróniou a najštipľavejším sarkazmom na aký sa zmohol. Potom mi vzal veci z ruky a urobil to sám. Vydržalo to až kým som neuverila, že som naozajské nemehlo. Potom na tom už nezáležalo. Už som tomu verila. Otec to predsa musel vedieť. Kto iný vás pozná lepšie ako vlastný rodič?
Dlho som tomu verila. Do ničoho som sa nepúšťala. Aby som to náhodou nepokazila tými oboma rukami ľavými. Až kým som nemala na výber. Nebol tu foter. Nebol tu nikto kto by to urobil. A zrazu som to zvládla. A vôbec nevadilo, že vŕtačku sa mi podarilo zakúpiť až na druhý pokus. Veď kto mal vedieť, že vrtáky sa predávajú zvlášť? Ani to, že police pre beštie chlpaté sú trochu nakrivo. Hlavne že ich majú. Zrazu som niečo chcela a tak som to proste dokázala. Napriek obom rukám ľavým.
A tak som dnes navŕtala zopár dier na ďalšiu policu. Už aj pre mňa. K tomu pivko. Každý správny roboš pri práci popíja pivko. Viem to, videla som ich koľkokrát! Polica drží. Nespadne na beštie chlpaté, ani na televízor. Nič ma nebude bolieť. Nič ma už nenaštve.A nevadí, že mám obe ruky ľavé. Aj s nimi sa dá dokázať vecí!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára