Tak som sa včera pozrela do zrkadla. Nič príjemné fakt. Keď sa tak bližšie prizriete. Naozaj poriadne. Do detailov. Zrazu môžete uvidieť kto vlastne ste. A že potrebujete pomoc.
A to vás poníži. Žiadať o pomoc! Nikdy! Neprichádza do úvahy. Aké nízke! Aké ponižujúce.
A tak celý deň plačete a plačete.
Ale zároveň viete, že o pomoc treba proste požiadať. A zas plačete sami nad sebou. Akí ste úbohí, že vás priatelia videli prosiť. A plaziť sa. A žiadať o pomoc. Bezmocných. A malých.
Lenže po troch poriadnych bavorákoch, keď sa posadíte na balkón a pozorujete ako zapadá slnko a ako sa obloha mení zo žlto podsvietených mrakov na oranžovo podsvietené mraky až na sivú, tmavosivú až modrú a tmavomodrú. A po ďalších dvoch bavorákoch a litroch sĺz pochopíte, že je čas prestať plakať, lebo to vám nepomôže. Pomôže poprosiť o pomoc.A potom sa vám pokazí CD-prehrávač. Niet sa čo diviť. Už je hodne starý. Kúpil vám ho otec, niekedy v '96. Už má svoje roky za sebou. Ale pozrimeže. Kazeťák ešte funguje. A nájdete staré kazety. A nejaké si pustíte.
A sedíte na balkóne. Nevadí že je zima, lebo vás hreje spacák. S nakreslenými ťavami a sugestívnym nápisom Afrika a krycím názvom "lehký a hřejivý". Aj ten vám kúpil foter na vašu prvú stanovačku. Spolu so stanom a batohom - krosnou. Nič z toho nebolo ľahké ani hřejivé. Vážilo to tonu. A nedalo sa to na stanovačku uniesť.
Ale teraz spacák hreje. A hreje vás aj hudba čo hrá. A zrazu si spomeniete. Lebo tá kazeta čo hrá vám pripomenie jeden letný deň. Pred desiatimi rokmi.
Keď som mala na duši hlboké šrámy a zažila som najlepšie a najpodivnejšie leto svojho života. V Brémach. Pálilo slnko. Vraj sa to tam často nestáva, maximálne pár týždňov do roka. Ale vtedy svietilo. Stále. Na moju letnú lásku. Keď som strela niekoho, kto mal tiež na srdci podobne hlboké šrámy.
A Remarque povedal:
"Držím ji pevně v náručí. Celá se chvěje, hledí na mně a tiske se ke mně a já ji držím, držíme se navzájem, dva cizinci, kteří o sobě nic nevědí a tisknou se k sobě, protože si nerozumějí a považují se navzájem za někoho jiného, než kým opravdu jsou, a kteří z toho nedorozumění čerpají ještě prchavou útěchu, z toho dvojnásobného, trojnásobného, nekonečného, a přece jediného nedorozumění, jež jako duha staví klamný most tam, kde nemůže nikdy být, odraz mezi dvěma zrcadly, vrhaný do stále vzdálenější prázdnoty."
Ja, v dlhých letných šatách s dlhými na červeno odfarbenými vlastmi. On, rozorvaná duša, vysoký s ryšavými vlasmi a podivnou dlhou žltou ofinou a básňami čo mi písal. Letný sobotný deň. Brémy. Ružový oblak mimo akejkoľvek reality. Blší trh. Zmes starých nepotrebných zaprášených vecí, podivných ľudí a my dvaja uprostred, držíme sa za ruky a smejeme sa v žiare slnka. On si kúpil platňu Edith Piaf - Greatest Hits! Ja psychedelicky farebného plyšového dinosarua pre Luciine prvé dieťa ktoré vtedy čakala. Myslela som, že to bude Anička. Bol to Tomáš. Večer sme sa prechádzali po nábreží rieky Weser a hľadali sme niečo, čo by tam ľudia mohli zabudnúť po skončení trhu. Našli sme malú plechovú panvičku - detskú hračku pre dievčatká, ktoré sa chcú hrať na gazdinky. Dal si ju do zadného vrecka. A balíček papierových vreckoviek. V ktorých bol zabalený balíček marihuany. Vyfajčil ju v ten večer a milovali sme sa. Nešikovne a ako by sme šliapali po neznámom chodníku. Stratila som s ním panenstvo. Tú platňu Edith Piaf mi nahral na kazetu. Dnes večer som ju znovu našla. V obale s obrázkom Notre Dame.
A tá stará šumiaca kazeta mi pripomenula, že na svete je pár chvíľ, pre ktoré sa tu oplatí zostávať. Keď som ležala na balkóne a zasvietila si svetielka "ako v parížskom bordeli" (povedal jeden kamarát). A zistila som, že keď som dnes požiadala o pomoc, nikto ma nevysmial. Dostala som priateľské rady plné porozumenia a lásky. A zistila som, že viem, že slzy nikomu nepomôžu. Treba si poplakať a potom vziať ponúkanú priateľskú ruku a ešte chvíľu to ťahať ďalej, lebo sa to oplatí aspoň kvôli tým ľuďom, ktorých môžete nazvať svojimi priateľmi. A zrazu sa mi z toho všetkého chcelo usmievať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára