Day of Tripping

Chcela som ísť domov, ale sesternica sa rozhodla, že pôjdem s nimi na výlet. Celý večer som vyhľadávala dopravné spojenia k rôznym hradom a zámkom podľa po rusky napísanej turistickej brožúrky o hradoch a zámkoch v Čechách. Ako najrýchlejšie a najvýhodnejšie sa javilo vlakové spojenie k zámku Zbiroh. V živote som ten názov nepočula. Bolo mi to jedno. Tak poďme. Obliekla som si nové krátke letné šatičky a rozhodla sa, že si to užijem.

Ukázalo sa, že výhodné spojenie nás vyhodilo na vlakovej stanici, asi 5 kilákov od dediny. Samozrejme všetci miestni to vedeli a stihli autobus, čo ich tam odviezol, kým my sme si pozerali spoje naspäť. Veru, niet nad to, vybrať sa niekam a nepozrieť sa predtým do mapy.
Vybrali sme sa peši a cestou sme stopovali - ja s mojou neterou. Kupodivu nám zastala pani a zobrala nás všetkých štyroch - sesternicu s jej mužom a dcérou a mňa - do dediny.
Prvé čo sme našli bola Zámocká krčma. A v nej utopenci. A čapovaná plzeň. S posolstvom na dne.
Vysvitlo, že známok nebol donedávna známy preto, lebo bol vo vlastníctve armády. Od nej ho kúpila súkromná spoločnosť Gastro Žofín (niežeby som jej chcela robiť reklamu, len ma fascinuje ako malebne to znie). Tá ho opravila a snaží sa na ňom zarobiť. Ponúka v ňom hotelové izby a láka turistov do expozícií plných falzifikátov a odkazov na jeho pohnutý osud tým, že púšťa do médií rôzne legendy o zamínovanej studni plnej tajomstiev.

No dobre, v skutočnosti pohnutú históriu mal. A mierne zábavnú. V stredoveku si ho posúvali rôzne šľachtické rody z rúk do rúk. Okrem iných ho vlastnili aj Karel IV, Zikmund Lucemburský a Rudolf II, podľa toho mu dali nick zámok troch cisárov, hoci pochybujem, že tam niektorý z nich vôbec zavítal. Pochmúrne nasvietené expozície, ktoré asi mali evokovať temný stredovek, však mali naznačovať jeho dlhú a bohatú históriu. Premyslene rozmiestnené a efektne nasvietené v pravej chvíli vykukovali "kamenná" busta Karla IV, faksimile Kroniky Vyšehradskej, glóbus Rudolfa II. (narodili sme sa v rovnakom znamení - Ruda a ja). Potom prišla svetlejšia a zábavnejšia časť, keď v časoch prehnitej buržoáznej demokracie zámok skončil v rukách železiarskeho a železničného podnikateľa baróna Bethel Henry Strousberga. Ten ho najprv prestaval a to vo veľkom búracom štýle bez ohľadu na pôvodné usporiadanie alebo akékoľvek cenné alebo zaujímavé časti. Potom skrachoval a veľkolepo prestavaný a zariadený zámok rozobrali veritelia. Vrátane celej oranžérie.

Ďalší majitelia Colloredo-Mansfeldovci ho prenajímali, okrem si tu prenajal sálu ako ateliér aj Alfons Mucha. Jeho prítomnosť spoločnosť Gastro Žofín využila do posledného špiku, ktorý z neho dokázali vysať. Jedna sála bola venovaná Muchovi ako slobodomurárovi, Dan Brown by chrochtal blahom. Ďalšia Muchovi ako maliarovi, vrátane nekvalitných replík jeho diel cez pol steny. Vo veľkej sále, ktorá mu slúžila ako ateliér, a dnes ju prenajímajú na chľastačky, aby hostia mohli pojesť a popiť v prítomnosti Veľkého Ducha, vytvoril Slovanskú epopej a oponu pre miestnych ochotníkov, ktorá však bola pre ich divadlo príliš veľká. Dnes visí tam.
Cez druhú svetovú v Zbirohu sídlili esesáci (viď zamínovaná studňa a všelijaké svinstvo čo do nej pohádzali). Potom patril armáde, ktorá tam umiestnila Veľké Ucho Tamaru, bo silicitová skala na ktorej je postavený, bola akusticky veľmi priaznivá.
Veru tak - Ucho počuje, Oko vidí.
Vskutku zábavný výlet. Zbytok dňa sme trávili čakaním na rôzne spoje, aby sme sa odtiaľ vôbec dostali domov. Bo ešte nás čakalo Khamoro. Ale to bol už zas celkom iný trip.