Balancing and bilancing 2008

Upratala som si v hlave.
Pomaly si upratujem vo vzťahoch.
Som spokojná ako už dávno nie a bola som po väčšinu roka.
Harry mi ukázal, čo je dospelosť a ja ten objav nosím ako talizman.
Zistila som, že Život je jednoduchý.
A treba ho brať po malých krokoch.
Schudla som 10 kíl a nepribrala som naspäť.
Objavila som radosť z pohybu.
A z dobrého jedla.
Našla som priateľov.
A znovunachádzam svoju rodinu.

Pomaly sa začína ukazovať budúcnosť. Moja vlastná, čo si ju vyberiem sama.

A v týchto rokoch už viem, že nemusím spasiť nikoho, iba seba. A to dokážem.

Zlupujem ťa po vrstvách

"Jak jsme pronikali škrabkami do hloubky, uvědomovali jsme si, že vlastně ryjeme do historie."

Zlupujem ťa po vrstvách. Každá bolí o niečo menej. Najprv sa mi zdalo, že si odsekávam časti vlastného ja. Potom som si odrezávala iba vrchnú vrstvu kože. Bolelo to čoraz menej a menej. Hojilo sa to, chcela som, aby sa to zahojilo. Potrebovala som ťa vytrhnúť z vlastného tela. Bolo to nezdravé, zlé, ako dieťa mimo maternice. Ako dobrá vec, ktorá sa nepodarila. Ako šťastie, ktoré nikdy nemohlo byť naplnené. Bolí to čoraz menej. Už len máličko. Už len akoby zranená pýcha. To sa dá prežiť. To nie je nič. Akoby to ani neexistovalo. Teším sa, keď prídem k zlupovaniu starej, stvrdnutej kože, čo sa dá odstrihnúť bezbolestne. Už sme takmer tam. Ešte je to chrasta, čo vyzerá zaschnutá, ale ešte trošičku bolí keď ju chceš zlupnúť.
Ale to už vlastne dávno nie je tvoj problém.
A ja už viem, že to dávno bola bolesť, ktorú budem vedieť zvládnuť sama.

Anjel s diablom

prišli ku mne po bitke, kráčali po spálenisku, v prenikavom tichu aké nasleduje po bojovej vrave, rinčaní zbraní a nepríčetnom kriku a prináša podivnú úľavu - akoby hlboký výdych. Prišli ku mne špinaví, zakrvavení a unavení - anjel a diabol.
A anjel mi takto povedal: tvoje slzy neboli slzami zúfalej bezmoci ale slzami tvojho skutočného smútku a tvojho poznania. Tvoja bolesť nebola bolesťou umierania ale bolesťou, z ktorej sa narodí nový život. A teraz to už vieš - smútok bude navždy tvojou súčasťou. Treba ho prijať a ty to už dokážeš a je to tak dobre. Pretože vieš, že jediné, čo je naozaj dôležité, je počúvať tvoje skutočné pocity a riadiť sa tvojimi skutočnými želaniami. Len ak budeš nasledovať tvoje vlastné pocity, budeš šťastná a spokojná.
A teraz už vieš: aj pre teba existuje budúcnosť. Nech je akákoľvek, bude lepšia ako to, čo bolo predtým. Len nasleduj svoje srdce. Postupuj pomaly, krok po kroku.
Poznanie samoty je súčasťou dospelosti - tej čo nesie so sebou zodpovednosť a vlastné voľby. Ale človek si môže vybrať nebyť sám, lebo rodina a priatelia robia tento svet znesiteľnejším miestom. A láska.
A ty NEMUSÍŠ byť sama.
A diabol mi povedal: Ach hlúpa. Opúšťaš pohodlnú ilúziu, v ktorej si žila. Mohla si byť moja - tak radostne, tak dobrovoľne si kráčala do pekla, odmietajúc život, odmietajúc lásku, berúc si len malé bezpečné odrobinky namiesto veľkých kusov koláča. Pravá láska bolí, skončí, zraňuje, zomiera.
Hlúpa, hlúpa - pradie mi do ucha. Ako ti bolo príjemne, pohodlne a bezpečne v ružových obláčkoch ilúzií. Poď, poď - môžeš si ich kedykoľvek znovu vymyslieť. Pradie si, pradie, škrabkám ho po bruchu.
Zostanú tu so mnou - obaja. Ale už viem, ktorý má pravdu: keď budem nasledovať svoje srdce, vždy budem vedieť, čo je zlé a čo dobré. A môžem si vybrať. A teraz som si istá, že si budem vedieť vybrať správne.

Apokalypsa. Teraz.

Bijú sa vo mne moji anjeli s mojimi démonmi. Je to ľúty boj, nemilosrdná ruvačka. Vzduchom lieta perie, kde-tu aj celé krídlo, hnusné pařáty odseknuté ohnivým mečom, odporné kopytá iskria o ohnivé meče. Je to bitka na život a na smrť. Apokalypsa.
Lenže keď skončí, ja z nej vyjdem ako víťaz. Silnejšia, skúsenejšia, posilnená novým poznaním.
Zatiaľ však zúri boj. Všetko je pomätené. Anjeli nesú utrpenie, samotu a bolesť. Diabol má tvár ružovej klamnej ilúzie, v ktorej som žila - tak bezpečne, tak láskyplne. Tak zbytočne.
Každý druhý večer prelievam hektolitre hysterických sĺz. Nechám sa dojímať romantickými filmami, rumázgam nad zomierajúcimi matkami, šťastnými koncami, veľkými víťazstvami - tými čo sa stávajú neskutočným postavám z filmov. Zaplaťpánboh, že aspoň vianočná reklama na kokakolu ma už nedojíma. Prekladám to pohodovými stretnutiami s rodinou a priateľmi - láskyplnými stretnutiami s ľuďmi, ktorých som dlho nevidela. Zahrievajú srdce. A medzitým sa snažím nemyslieť. Celé hodiny chodím povonku. Nechávam na seba svietiť slnko, strašne mi chýbalo v posledných mesiacoch. Nechávam sa vyštípať od mrazu. Zalieza pod kožu, takmer až do kostí. Cítim. Aspoň ho cítim.
Chľastám. Aby som nejako zaplnila prázdno. Prázdno v srdci. A v byte. Je mojou vlastnou voľbou.
A keď skončí táto krvavá bitka, vyberiem si čosi celkom iné.

Nepočujem

Nie je dosť ticho, aby som počula vlastné myšlienky.
A možno dobre.
Aj tak sú príliš ohromujúce.

Satori na zastávke

No dobre. V skutočnosti to neboli žiadne ohňostroje v hlave, žiadne petardy a veľa rachotu a svetiel. Len také obyčajné novembrové ráno. Čakanie na autobus na zastávke, ako každý iný deň. Neotvorila sa obloha a nepozrelo na mňa božie oko, nenatiahla sa ruka anjela a nepodala mi tajnú knihu života. Len som tak pozerala som do blba a tá myšlienka ku mne proste prišla.

Život je jednoduchý.

Prekvapilo ma to. Zarazilo. Potešilo. Ktovie, prečo ma to doteraz nikdy nenapadlo.
Stačí len počúvať, čo človek v skutočnosti chce. A potom sa podľa toho chovať.
Koľko prekážok si len vieme do cesty naklásť. Koľko hlúpych obmedzení sami si stanoviť. Koľko zákazov, čo nás robia nešťastnými. Jediný, kto má v skutočnosti skomplikovať nám život sme len my sami.
Všetko je len naša osobná voľba.
A netreba sa báť. Keď to človek vezme krôčik po krôčiku, je možné takmer všetko.

Stratená

Stratila som cestu v lese. Je mi to ľúto. Bola to pekná cestička. Zelená, svietilo tam slnko. Kráčala som po nej rada. Spievala som si do kroku. Niekedy aj poskakovala. Od radosti.
A zrazu sa stratila.
A teraz trochu blúdim. Je to zelený pekný les. Ale slnko už nesvieti. Je pod mrakom. Necítim nebezpečenstvo. Nemusím sa ponáhľať.
Ale blúdim. Som sama a dosť zmätená. Priatelia zostali na ceste a neviem ich nájsť.
Možno ani nechcem.
Akoby som v tom lese niečo hľadala. Alebo niekoho.
Cítim, že je to správne. Nebojím sa. Trochu pochybujem. Občas je mi smutno samej.
Možno by som si mala sadnúť pod strom a len tak si trochu porozmýšľať. Ale nedokážem sa sústrediť.
Akoby som sa snažila chytiť niečo, čo poletuje tesne za hranicou vnímania.
Tesne za závojom plným šepkajúcich hlasov.
Nepočujem čo hovoria.

Búrka v pohári vody

Keď sa stratím sama vo vlastnej hlave, môže to byť nebezpečné. Dokážem samú seba ubiť takmer na smrť. Prebieha tam prudká hádka medzi rôznymi stranami, ktoré ani nespoznávam. Neviem kto sú tí neznámi ľudia a čo vlastne chcú. Dospelá osoba, čo si len tak sedí, s bohorovným kľudom a keby fajčila, tak má v ruke povýšenú cigaretu s dlhou špičkou, ako mávajú všetky femme fatale. Pubiška do toho neznesiteľne hystericky vrieska a nikto si ju nevšíma. Keby sa pridala matka, povedala by jej naštvaným tónom - hoď sa o zem a to by ju rozzúrilo ešte viac.
Je to patetické a hlúpe. Nebezpečné. Človeka to môže pohltiť, požuť a vypľuť ako smutnú pokrčenú figúrku.
Keď sa stratím vo vlastnej hlave, je tam teraz tma a ticho. Zima a dlhé čierne večery. Tmavé a strašidelné ako keď som v detstve prvýkrát uvidela smrť. A ľahko môžem zabudnúť, že tma nie je strašidelná. Môže byť aj priateľská a vidno v nej veci, čo na svetle nie. Dôležité veci, ktoré vidno len pri svite sviečky s otvoreným srdcom.
Búrka a tma, keď nám aj boh ukáže prostredník. Keď zabudneme, že za mrakmi vždy svieti slnko. Je proste tam, len ho nevidno cez hustú vrstvu oblakov. Ľahko je zabudnúť.


A vtedy si pomyslím, že hókus pokus piluli nechceme byť dospulí a vrieskam, že chcem späť všetky tie sny a ilúzie, čo som si toľké roky budovala.

Lenže
v skutočnosti
to nemyslím
vážne.

V skutočnosti už nechcem robiť kompromisy, čo sú pre mňa nevýhodné. A nechcem mať za priateľov ľudí, čo za to nestoja. Nestojím o nevyslovené prepáč, ktoré nikdy nepríde a ani to už nie je potrebné.
V skutočnosti chcem mať len svoj vlastný život. Vo svojej vlastnej hlave. Veď každá búrka raz prehrmí.

Kde som?

Na ceste. Na ceste od starého života k novému. Je to fajn. Vždy sa mi páčilo cestovať.
Opúšťam staré vzory, staré modely a spôsoby myslenia. Nové sa ešte celkom nevykryštalizovali. Vidím len matné obrysy. Stojím na veternej ceste a snažím sa prebiť dopredu. Niekedy to ide ako po masle. Potom zasa ako v lete na saniach.
Páčievala sa mi tá neistota. Zamladi. Ten pocit, keď sa človek ráno zobudí, niekde ďaleko v šírom svete a pred sebou má celý deň naplnený neznámym Dobrodružstvom. Keď zabodne prst do mapy a povie si - tak sem by som chcel večer doraziť. Niekedy sa to nemusí podariť - niekedy sa vyskytne zaujímavé miesto, kde stojí za to zostať dlhšie, alebo sa vyskytnú problémy, alebo sa nedá zastaviť bo človek musí ďalej. Ale to vôbec nevadí. Na ceste je zaujímavá práve tá cesta. A ľudia, ktorých stretneme. A zážitky, ktoré získame.
Nebude to vždy príjemné, nebude každý deň slnečný, ale s tým treba rátať. Je tu totiž vždy možnosť, že všetko sa na dobré obráti. A práve to veľké Neznámo je na ceste vzrušujúce. A všetky tie dobré veci, ktoré nakoniec aj tak stretneme.
Len treba vykročiť. Treba sa pohnúť. A netreba sa báť.

Dušičková

Milá mamička,

veľmi ťa obdivujem pre tvoju silu, hoci ty si nikdy nebola o nej presvedčená. Ja už ale viem, koľko sa jej v tebe našlo. Najviac na posledných trinásť rokov, keď už si o rakovine vedela. Ale bola si tu ešte pre mňa - celých trinásť rokov, navzdory tej chorobe.
A ešte viem, že všetky svoje rozhodnutia si urobila preto, že si bola presvedčená o tom, že sú dobré.
Mami, strašne si mi chýbala, často.
S láskou, a dnes už aj s odpustením pre nás obe,
Tvoja dcéra

Staré triko

Musela som vyhodiť staré tričko. Už bolo celé deravé, šedivé a nedalo sa nosiť ani do pivnice. Odkladala som ho dlhé roky - niekedy od polovice 90. rokov. Pripomínalo mi spomienky, ktoré som zahodiť nechcela.
Bývali to parádne prázdniny, keď som sa poflakovala stopom po svete, zbierala jahody na farme v Anglicku, robila dobrovoľníčku v londýnskom kempe Tent City a potom precestovala celú Britániu a Írsko stopom. Prespávali sme kade-tade, stretávali skvelých ľudí a mali neuveriteľné zážitky. Veru, boli to najlepšie časti vysokoškolského štúdia.
Svojho času som o tom spísala knihu. Pri slávnostnej príležitosti digitalizovania starého trička som ju vytiahla a strávila pekný večer nad starými spomienkami. Bolo to príjemné stretnúť svoje mladšie, nadšenejšie, naivnejšie ja, ktoré ešte dokázalo vnímať svet s otvorenejšími, úprimnejšími a menej ironickými očami.

Vyhoďte ma z kola von!

Kolo kolo mlynské

točilo sa znovu a znovu, nezmyselne a donekonečna. A my traja v ňom. Jeden dával, druhý dostával. Od jedného som dostávala, druhému dávala. Ešte sa aj rovnako volali, aj keď každý v inom jazyku. Dokola. Dokola.

za štyri rýnske

Veru, nestálo to ani za deravý groš. Karmický. Kruh. Nepustí. Nikto nesmel von, nikto nesmel dnu. Dokola. Dokola. Klapy klop.

kolo sa nám polámalo

Až som sa raz pustila. Zdvihla ruky k nebu a pustila ich von. Ten pocit slobody je úžasný, ako nás odstredivá sila spomaleným pohybom vymrštila každého na inú stranu. Zrazu sme voľní ako vtáci.

a do vody popadalo urobilo
BÁC
Zaplaťpánboh.

All the children sing:
Instant karma's gonna get you

Prestavba

Rúcajú sa staré múry. Padajú nepotrebné priečky. Staviam nanovo. Na starých základoch. Je to chaos. Zmätok, strach, občas zdesenie do čoho som sa to vlastne pustila. Neistota. Pochybnosti. Zároveň vzrušenie z nového, širokého poľa možností a nových obzorov. Radosť. Hrdosť. Občas nejaké hádky. Nekonečné vymeriavanie. Nakoniec aj tak zistím, že všetko vyjde inak ako som si predstavovala. A možno lepšie.
Nahadzujem nový dizajn, nové vedenia, nových susedov a nové vzťahy. Nič nie je ešte zreteľné. Zatiaľ prestavujem a budujem. Je to pomalý a zdĺhavý proces.
Je to makačka prestavovať vlastné ja.

Nezvratný moment

Sú také momenty, keď sa už nedá pokračovať. Ani ísť späť. Keď je už všetko stratené. Sekunda. Jeden pohyb. Jedno slovo. A všetko je inak. Všetko je jasné a rozhodnuté. A nedá sa s tým nič urobiť. Je koniec. Aspoň pre danú chvíľu.
Niekedy mi napadá, čo by sa stalo keby som v nezvratnom momente urobila niečo úplne iné. Ako by sa vyvinula situácia. Inak? Lepšie?
Keď uprostred prudkej hádky, jednou nohou už vo dverách, na polceste von - ku koncu všetkého, zrazu urobil krok ku mne a natiahol ruky akoby ma chcel objať a ja som ho prudko odstrčila.
Keby som sa objať nechala, skončilo by sa to inak? A lepšie?
Keď ma bývalý milenec pozval na pohárik slivovice na chlastačke kde sme sa náhodou naraz ocitli a ja som odmietla, príliš unavená neustálym tlačením na pílu v pocite, že je všetko v úplnom poriadku. Pritom o nič nešlo. Len o jeden pohárik slivovice a pár normálnych ľudských slov, ktoré by vlastne potvrdili, že je všetko v úplnom poriadku. Neskoro. Predtým už bolo príliš veľa iných pohárikov a premiera vlastného pocitu úžasnosti v skvele padnúcich sexi šatách. Odmietla som a už sa to nedalo zvrátiť. Bohužiaľ, bolo by sa to skončilo inak. A lepšie.
A potom to všetko prehrmí a možno príde ďalšia chvíľa, keď sa dá povedať pár ľudských slov. Keď pochopím, že objatie od nesprávneho človeka nemá cenu. Keď sa dá všetko naporiadok.
A nabudúce si dám lepší pozor na nezvratné momenty.

Posledný kúsok leta

na najjužnejšom cípe Európy

And now for something completely different

How not to be seen?
By lying on the beach
Far far away
from this cold

Smrť

Je prirodzenou súčasťou života. Ale nechceme to vedieť. Zakrývame si pred ňou oči, odsúvame ju od nás ako najďalej sa len dá. Veď kto by už zvládol dívať sa do tej hrôzyplnej nekonečnej čiernej prázdnoty, v ktorej sa rozprestiera. Tak odkladáme starých a chorých do nemocníc a do domovov dôchodcov, kde zomierajú sami, obklopení cudzími ľuďmi, z ktorých každý je v momente svojej smrti sám, vlastne to inak ani nemôže byť, len to podržanie za ruku to možno trošku uľahčí, tak ako každé podržanie za ruku v hociktorom ťažkom momente života. Uľahčí ale neodoberie celé to nepredstaviteľne ťažké a strašné bremeno.
A potom nás zrazu prekvapí. Zaskočí. Vydesí. Na smrť. Lebo ona príde. Čaká tam. Nikto sa jej nevyhne. A nevieme čo s ňou. Je neznáma, nespoznaná, strašidelná a čierna. Nevideli sme zomierať babičku. Nevideli sme ju mŕtvu ležať v prednej parádnej izbe celú noc so zapálenými sviečkami. Smrť je niečo vzdialené, s čím nechceme mať nič spoločné.
A potom zomrie niekto blízky. A namiesto toho, aby sme s radosťou oslávili jeho nádherný, plnohodnotný, láskyplný, pracovitý život, plačeme sami nad sebou. Nad vlastnou smrteľnosťou, nad vlastným prázdnym životom, ktorý nám možno napĺňal, a teraz sa znovu pred nami v plnej svojej nezmyselnosti rozprestrel a vyzerá ešte horší než tá desivá čierna prázdnota, ktorú zatiaľ nepoznáme.
Tak si teda poplačme, bude nám chýbať milovaná osoba. A potom sa snažme Žiť. A poriadne.

(Death and Cats © Paul Kidby)

Ujo Marian miloval život

A my všetky deti v rodine sme milovali jeho. Bol zábavný, vtipný a vždy sa nahlas smial. Keď som bola malá, chcela som ho za frajera. Naučil ma moje prvé slovo - gól. Vykrikoval ho pri futbale alebo hokeji a ja som ho po ňom nadšene opakovala. Nejapne vtipkoval pri pohreboch a vo vážnych chvíľach. Robil si žarty z tety, ktorá krívala po tom ako v mladosti havarovali s frajerom na motorke.
Posledný kanadský žartík si urobil život z neho. Odišiel do práce a ako blesk z modrého neba ho skosil infarkt.
Predstavujem si ho, ako sedí v nebeskom bare s mojou matkou a jej bratom, otcom a popíjajú na naše zdravie. Smeje sa tam na celé kolo a znervózňuje anjelov.
Toľko smrti. Že či ma neotupila? Nestupila zmysly? A cit? Hádam nie. Len som sa naučila, že na ľudí treba spomínať s láskou, s jemným smútkom. A bolesť časom pominie.
Prišla mi na rozum tá scéna z Tisícročnej včely - keď pochovávali starého Pichandu. Zima bola, snehu všade, šmýkalo sa. Nuž sa chlapi pošmykli, truhla sa dolu brehom spustila, za ňou aj muzikanti s trúbami a basami, aj smútoční hostia. A všetci sa nasmiali, až sa za brucho chytali. Najhlasnejšie starý Pichanda v nebi.
Veru, tak to má byť. Na ľudí čo milovali život treba spomínať s láskou a úsmevom. Málo je takých na svete.

Trinásta komnata

Nechtiac som ju otvorila. A s prekvapením zistila, že do nej zatváram svoje vlastné srdce. Hádžem mu popod dvere odrobinky. Väčšinou ho ale ignorujem.
Nesmelo zaklopalo zvnútra na dvere. Ohlásilo sa, že je tu. Že keby som bola taká láskavá a začala si ho viac všímať. Tiež má svoje potreby. Už ho to nebaví byť ignorované a zabudnuté v tej tmavej zatuchnutej miestnosti. Ešte stále bije. A že by sa chcelo poriadne rozbúšiť.
Nepríjemné. Neviem čo s tým. Staré vzorce sa neosvedčili. Nové ešte nemáme. Zostáva dúfať, že teraz, keď je už otvorené, tak sa nám podarí nejakú cestu nájsť.

Koniec-koncov trinástu pevnosť sa mi darí zdolávať vcelku úspešne.

Intimita

Len sa tak poflakovať nahí po byte. Pred nami kopa voľného času, keď nič nemusíme a môžeme hocičo - otvoriť si ďalšiu fľašu vína, rozprávať sa, ležať vedľa seba - čítať si a občas sa len tak letmo dotknúť, roztopiť trochu čokolády a dať si dezert z telíčka toho druhého. Nekonečnekrát sa milovať. Vášnivo, hlučne a rýchlo. Pomaly, nežne a nenáhlivo, keď už je najdôležitejšie zo všetkého byť spolu, a tak si vychutnať každý dotyk, každý pohyb a nakoniec vieme, že sme tak blízko pri sebe, ako sa len dá. Je to ako návrat domov, do starej známej milovanej zeme, tam, kde je človeku najlepšie na svete.