Breaking and Trespassing

Ráno som otvorila oči, zistila, že je ďalší krásny deň a rozhodla sa, že musím ísť na dlhý výlet. Aj chlpaté beštie cítia vo vzduchu jar, zúfalo sa pýtali von. Obliekla som si na pyžamo sveter a prvýkrát tento rok si dala ranný čaj na balkóne. Potom som napakovala do arabskej placky trochu zeleniny so syrom, pribalila dva štvorčeky 70% čokolády a vyrazila. Na kopec nad mestom.
Najprv som chcela kopírovať cestu mestskej dopravy, ale potom zvíťazila tá jedna dobrodružná bunka čo mám a občas si vyskočí, a tak som sa vydala po neznámych chodníčkoch. Preliezla som ponad železničnú trať a potom pomedzi domy, ktoré rastú na úpätí kopca a čoraz vyššie ako vinič po daždi. Prešla som okolo novostavieb a namiesto asfaltky si vybrala lesný chodník, ktorý viedol okolo domu a pomedzi záhrady. Lenže udržiavané záhrady sa postupne zmenili na opustené záhrady a mňa napadlo, že tie polorozpadnuté záhradné búdky musia byť ideálne bývanie pre ľudí, čo nemajú kde byť. Chodník sa postupne zužoval, zmenšoval a zrazu skončil pred plotom. A v plote diera. Bezstarostne som ju preliezla, skôr preto, lebo sa mi nechcelo vracať pomedzi tie schátrané záhradky. Vôbec ma nenapadlo, že leziem niekam DNU, odkiaľ nemusí byť cesta VON. Tak som sa tam chytila trochu do pasce. Zrazu som bola v niečej záhrade, majiteľa už pravdepodobne nemala, ale to neznamenalo, že nemala aj obyvateľov. Trochu som sa začala báť, trochu som si nadávala a trochu som sa na sebe bavila. Nakoniec som našla bráničku a za ňou voľnú cestu VONKU. Ale bolo to privysoko. Nikdy som nevedela preliezať ploty.
Zrazu ma napadla šialená myšlienka. Moja babička mala kedysi dom v tejto lokalite. Možno som u nej na návšteve. Netušila som kde to presne bolo ani ako vyzeral, prišla som do rodiny dávno po tom, ako jej ho vyvlastnili. Pobavilo ma to. Nahlas som sa zasmiala. Skúšala som nájsť inú cestu von. Nakoniec som našla ďalšiu dieru v plote. Pomerne malú a zarastenú tŕnistým krovím. Prebila som sa von. Uff.
Adrenalín ma odniesol až na vrchol kopca. Dala som si varené vínko, utrela si spotené čelo a dala si štvorček kvalitnej čokolády. Potom som už chodila iba po známych alebo značených chodníkoch. Niekedy človeku dobre padne, keď môže ísť za šípkou a vie čo sa nachádza za najbližšou zákrutou. Niekedy treba prejsť celé serpentíny a neskracovať si cestu, lebo čo keď cesta je cieľ? Cesta bola ľudoprázdna. Nahlas som si pospevovala "zas jsi tak smutná - kdo se má na to koukat - nic jíst ti nechutná - v hlavě máš asi brouka ... snad jsem to zavinil jááááááááááá". Nie že by mi bolo smutno, ale práve mi to hralo do uška.
Na rybníku medzi poloroztopeným ľadom plávali kačky ako malé operené ľadoborce. Zastavila som sa na placku a potom som chodila a chodila, hore kopcom a dolu kopcom, až kým som myslela, že mi nohy odpadnú. Ale to už som bola doma.